Nenápadná láska (Lk 1, 57 – 66)

Chcem v tichu a jednoduchosti zasiať v komunite semienko čistej lásky. Ako to urobiť? Hľadám odpoveď v Biblii. U Lukáša čítam o narodení Jána. Spozorniem. Alžbeta a Zachariáš sa stali nenápadnými, keď ich zasiahlo veľké Božie milosrdenstvo.

Zachariáš sa osobne stretol s Bohom – a je to tu. Namiesto toho, aby od veľkej radosti o tom všade hovoril, zmĺkne. Namiesto svojho sna prijal Boží sen o sebe. Stačí mu Boh a jeho požehnanie. Stredobodom jeho pozornosti sa stal Boh a jeho prísľub. Alžbeta pred narodením svojho dieťaťa sa utiahne do samoty a to práve vtedy, keď bola zbavená hanby pred ľuďmi.

Môžeme Jánovo narodenie pozorovať ako divadelnú scénu, ktorá je viac ako slovom znázornená gestami, bez zvukov. Diváci, ktorí ju sledovali, uhádli, čo postavy predstavovali. Keď sa susedia a príbuzní dozvedeli o narodení Jána, pochopili, že Pán Alžbete a Zachariášovi preukázal veľké milosrdenstvo, a radovali sa spolu s nimi.

Pozorujem nenápadnosť rodičov. V tichu a jednoduchosti sa pripravujú na narodenie dieťaťa. Nerozprávajú o sebe. Po Jánovom narodení sa nechválili úspechom. Šťastie, ktoré im prinieslo dieťa, nepovažovali za svoje dielo.

Moja nenápadnosť a vnútorné ticho sa stáva požehnaným časom, v ktorom ma Duch Svätý pripravuje vyspievať najkrajší chválospev Najvyššiemu. A komunita, keď spozoruje, že Boh mi preukazuje veľké milosrdenstvo, teší sa spolu so mnou.

Ulrika Spišiaková SCSC