Neprestaň kráčať
Nebola to krátka cesta. Hoci dodnes nie je úplne jasné, kde ležala dedinka zvaná Emauzy, tí dvaja učeníci, čo do nej kráčali, potrebovali zdolať asi 11 kilometrov. Alebo – podľa niektorých rukopisov – až okolo 30. Dostatok času na premýšľanie.
Za chrbtom nechávali Jeruzalem. Určite v ňom túžili nechať aj svoje sklamanie z Veľkého piatku, no to nešlo. Niesli si ho so sebou. Debatovali o ňom. Stále im to nesedelo. Ako im to mohol Ježiš urobiť? Vkladali doň svoje nádeje! A on ich sklamal. Nenaplnil ich očakávania. V tom sa zhodli. Ibaže nevedeli, čo ďalej. Odchod sa zdal najlepším riešením. A tak kráčali. Preč z Jeruzalema.
Na ceste sa však udialo niečo, s čím nepočítali. Sprvu ich to ani veľmi neprekvapilo, že sa k nim ktosi neznámy pridal. V spoločenstve sa vždy kráčalo ľahšie. Zarazilo ich však, že nový spoločník kládol zvláštne otázky. Musel byť v meste, keď sa to všetko udialo. Ako to, že sa tváril, že o ničom nevie? Nuž, podujali sa porozprávať mu o tom. Pomohlo to aj im samým. Bolesť poľaví, keď nájde vyjadrenie v slovách. Nečakali však, že on sa na udalosť Veľkého piatku bude pozerať ináč. Dokonca mu to vychádzalo i so slovami Písma! Vďaka nemu sa začali pozerať na veci novým pohľadom i oni sami.
A potom sa im rozjasnilo, „otvorili sa im oči“ – píše evanjelista – „a spoznali ho“ (Lk 24, 31). Bolo to, keď im lámal chlieb, tak ako v ten večer, keď s nimi jedol naposledy vo Večeradle. Vtedy im načrtol svoju cestu, ktorú však začali chápať až teraz. Na svojej ceste. „A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema“ (24, 33).
Cesta sklamania sa zmenila na cestu svedectva. Na tej prvej bol s nimi Pán, hoci ho nepoznali. Na tej druhej zdanlivo nebol, bol však v ich skúsenosti, ktorá im umožnila vidieť novými očami. Nevidieť iba smrť, ale objaviť nový život. Tí dvaja z cesty do Emáuz nám pripomínajú, aby sme neprestali kráčať: v sklamaniach, lebo vtedy na ceste pochopíme viac; v radosti, lebo vtedy sa cez nás Kristus môže stať svetlom života pre iných.
Marek Vaňuš SVD