Nezmazateľný znak
Kedysi dávno – v štvrtom storočí žil muž, ktorý podobne ako Kristus zomrel v 33. roku svojho života. Volal sa Julián. Malého Claudia Flavia Juliana riadne pokrstili, ako sa patrilo na budúceho kresťanského cisára. Dostal prísnu kresťanskú výchovu, ale keď sa v roku 361 stal cisárom, nechal sa vykúpať v býčej krvi (nemyslí sa tým chýrna značka maďarského vína :-), ale skutočná krv. Prečo to urobil? Aby zmyl zo seba „poškvrnu krstu“.
Tento cisár sa do histórie zapísal s prímením Apostata – Odpadlík. Počas jeho vlády došlo v Rímskej ríši k poslednému zápasu medzi kresťanstvom a pohanstvom. Juliánovo prenasledovanie kresťanov nebolo krvavé, skôr to bolo akési administratívne šikanovanie: so svojím štátnym aparátom im bránil vo vykonávaní verejných funkcií, deťom z kresťanských rodín zas v prístupe k vzdelaniu. Kresťania sa stali za jeho čias ľuďmi druhej kategórie.
Pozoruhodnejšie je, ako Julián reštauroval pohanské náboženstvo. Nariadil prísnu výchovu pohanských kňazov, vyžadoval od nich, aby žili v odriekaní, nariadil im pravidelné modlitby, tak ako to robili kresťanskí kňazi. A urobil ešte jednu veľmi zvláštnu vec. Po príklade kresťanstva zaviedol do pohanstva charitatívny prvok: zakladal nemocnice a rôzne útulky, ba z vlastných peňazí prispieval na ich chod… Jeden z Juliánových protivníkov sa mu vysmial, že aj keby sa vykúpal v krvi všetkého rožného statku celého sveta, vôbec mu to nepomôže, lebo aj tak vo svojom vnútri zostane kresťanom. Tento jeho protivník mal pravdu. Nech sa Julián snažil akokoľvek likvidovať kresťanstvo a kriesiť pohanstvo, nakoniec sa nechtiac pričinil o to, že pohanstvo prijalo kresťanskú formu, až sa postupne „rozplynulo“ v kresťanstve.
Okrem Božej irónie tu možno vidieť niečo, čo by sme mohli nazvať silou krstu. Krst zanecháva v duši nezmazateľný znak. Aj keď sa Julián snažil symbolicky tento znak zo svojej duše „zotrieť“ býčou krvou, predsa len jeho dobročinnosť a implantovanie kresťanských prvkov do pohanstva poukazujú na to, že duch kresťanstva sa hlboko a nezmazateľne vpísal do jeho duše.
Krst nie je iba prázdnym symbolom. Je to tajomstvo, ktoré má svoju vlastnú silu. O sile tohto tajomstva čosi vraví aj Juliánov príbeh. Sila krstného obmytia má svoj počiatok v Ježišovom krste v Jordáne a svoje zavŕšenie v Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní. Odvtedy krst nie je iba symbolickým obmytím, ako tomu bolo v prípade Jánovho krstu. Odvtedy má krst moc tajomne uskutočňovať to, čo naznačuje. Táto tajomná moc sa netýka iba odpustenia hriechov. Krstom sa človek stáva Božím spolupracovníkom. Je vyzbrojený mocou Ducha Svätého k tomu, aby na tejto zemi budoval Božie kráľovstvo. Aj v tomto zmysle je Juliánov príbeh peknou ilustráciou toho, akú moc má krst: hoci bojoval proti Božiemu kráľovstvu, tak k jeho šíreniu a splynutiu helenizmu s kresťanstvom prispel snáď viac než ktorýkoľvek iný rímsky cisár.
Julián nevedomky spolupracoval s Božou mocou. My sme na tom lepšie, s Božou mocou môžeme spolupracovať vedome a dobrovoľne. Aj my nosíme nezmazateľný znak krstu na duši. Ako sa to prejavuje v našom živote?
Patrik Vnučko, dominikán