O najkrajšej svätej liturgii v mojom živote

V sovietskom období nebolo hroznejšieho symbolu zrušenia ruskej cirkvi ako Divejevský kláštor. Tento kláštor, založený sv. Serafímom Sarovským, bol premenený vo veľké ruiny. Dvíhali sa nad úbohým ,,rajcentrom“, ktorý vytvorili z niekedy slávneho a radostného mesta Divejevo. Vláda nezničila kláštor úplne. Nechala rozvaliny ako pomník svojho víťazstva, pamätník večného podmanenia Cirkvi. Pri Svätej bráne kláštora bol postavený pamätník vodcu revolúcie. So zdvihnutou rukou vítal každého prichádzajúceho do spustošeného kláštora.

Archimandrita Tichon Ševkunov: O najkrajšej svätej liturgii v mojom živote[1]

Všetko tu hovorilo o tom, že návrat k predchádzajúcemu nie je možný. Tak boli navždy na posmech po celom pravoslávnom Rusku proroctvá sv. Serafíma o veľkom osude Divejevského kláštora. Nikde, ani v blízkom, ani v ďalekom okolí Divejeva nezostalo nič z činných chrámov a aj pomimo boli všetky zbúrané.

A v niekedy slávnom Sarovskom kláštore a v meste okolo neho sa rozkladalo jeden z najviac tajomných a chránených objektov Sovietskeho zväzu pod názvom Arzamas-16. Tu sa vyrábali jadrové zbrane.

Ak aj kňazi prichádzali na tajnú púť do Divejeva, robili to tajne, oblečení v civilnom oblečení. No i tak ich vystopovali. V ten rok, keď som mohol prvý raz pobudnúť v zničenom kláštore, dvoch hieromníchov, ktorí sa prišli pokloniť divejevským svätyniam, zatvorili, tvrdo zbili na polícii a pätnásť dní i nocí držali v miestnosti na chladnej podlahe.

V tú zimu vynikajúci, veľmi dobrý mních z Troicko-Sergijevskej lavry, archimandrita Vonifatij, poprosil ma sprevádzať ho na jeho ceste do Divejeva. Podľa cirkevných predpisov kňaz, ktorý ide na ďalekú cestu so Svätými Darmi – Telom a Krvou Krista – musí bezodkladne brať so sebou sprevádzajúceho, aby v nepredvídateľných situáciách bránili a spolu ochraňovali veľkú sviatosť. Otec Vonifatij sa chystal do Divejeva, aby mohol podať sväté prijímanie zozbieraným mníškam v okolí kláštora, posledným žijúcim po naše dni od obdobia ešte toho predrevolučného kláštora.

Išli sme vlakom do Nižného Novgorodu, vtedy Gorkého, a odtiaľ autom do Divejeva. Vo vlaku kňaz celú noc nespal: veď na jeho krku na hodvábnej šnúrke visel malý svätostánok so svätými Darmi. Ja som spal na susednej polici a čas od času som sa zobudil na hluk kolies; videl som, ako otec Vonifatij, sediac za stolíkom, číta evanjelium pri slabom svetle vlakovej nočnej lampičky.

Docestovali sme do Nižného Novgorodu – rodiska otca Vonifatija. Zastavili sme sa v jeho rodičovskom dome. Otec Vonifatij mi dal prečítať predrevolučnú knihu – prvú časť diela svätiteľa Ihnatija (Brjančaninova) a ja som celú noc nezatvoril oči, otvárajúc pre sebou tohto ohromujúceho kresťanského spisovateľa.

Zrána sme odišli autom do Divejeva. Pred nami bolo okolo osemdesiat kilometrov. Otec Vonifatij sa pousiloval obliecť tak, aby v ňom nemohli spoznať kňaza: dôkladne schoval časti z podriasnika pod plášť a svoju dlhú bradu ukryl do šálu a goliera.

Už sa zvečerievalo, keď sme sa približovali do cieľa našej cesty. Za oknom auta vo víchrici februárovej chumelice som s rozrušením rozoznával vysokú zvonicu bez kupoly a zostatky zničených chrámov. Hľadiac na taký smutný obraz bol som udivený neobyčajnou mocou a tajnou silou tohto veľkého kláštora. A ešte myšlienkou na to, že Divejevský kláštor nezahynul, no žije svojím pre svet nedostupným, skrytým životom.

Tak sa aj ukázalo! V izbe na okraji Divejeva som sa stretol s niečím, čo som si nemohol predstaviť ani v najjasnejších túžbach. Uvidel som Cirkev vždy víťaziacu a nezlomenú, mladú a radujúcu sa vo svojom Bohu – Prozreteľnosti a Spasiteľovi. Menovite tu som začal chápať veľkú silu slov apoštola Pavla: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje, Ježišovi Kristovi!“

A ešte: na najkrajšej a nezabudnuteľnej cirkevnej liturgii v mojom živote som bol nie niekde vo veľkolepej katedrále, nie v preslávnom sivom starobylom chráme a v rajcentre Divejeva, ale v dome číslo 16 na Lesnej ulici.

Presnejšie to ani nebol dom, ale stará kúpeľná miestnosť, ktorá bola prispôsobená na bývanie.

Prvý raz, keď som sa tu ocitol spolu s otcom Vonifatijom, uvidel som izbičku s nezvyčajne nízkou povalou a v nej desať stareniek, veľmi starodávnych. Najmladšej bolo prinajmenšom ďaleko po osemdesiatke. A starším celkom určite viac ako sto rokov. Všetky mali jednoduché starecké oblečenie, jednoduché šatky. Žiadne ozdoby rehoľného rúcha a závoje. No aké sú mi ony mníšky? Tak, jednoduché starenky – premýšľal by som, keby som nevedel, že tieto stareny sú jedny z našich najväčších odvážnych súčasníčok, pravé hrdinky, ktoré strávili vo väzeniach a táboroch veľa rokov a desaťročí. A nehľadiac na všetky skúšky zosilnela v ich dušiach viera a vernosť Bohu.

Bol som otrasený, keď si pred mojimi očami otec Vonifatij, tento vážený archimandrita, kňaz – správca chrámov patriacich Trojicko – Sergijevskej lavre, vážený a známy kňaz v Moskve, duchovný, kľakol pred nimi a urobil im poklonu k zemi! Pravdu povediac, neveril som vlastným očiam. Keď sa kňaz postavil, začal požehnávať stareny, ktoré ťažkým krokom postupne prichádzali k nemu. Bolo vidno, ako sa úprimne tešia jeho príchodu.

Kým sa otec Vonifatij a starenky pozdravovali, ohliadol som sa. Po stenách izbičky, pri ikonách starobylých rámov slabo horeli lampy. Jeden obraz hneď na seba pútal pozornosť. Bola to veľká, prekrásne písaná ikona sv. Serafíma Sarovského. Tvár mu žiarila toľkou dobrotou a teplom, že sa mi nechcelo odtrhnúť od nej zrak. Tento obraz, ako som sa dozvedel potom, bol napísaný tesne pred revolúciou pre nový divejevský kláštor, ktorý nestihli požehnať, a zázrakom bol zachránený pred zneuctením.

V tom čase sme sa začali pripravovať na nočnú liturgiu. Až sa mi zastavil dych, keď rehoľnice začali vykladať zo svojich tajných skrýš na nahrubo zbitý dedinský stôl originálne veci sv. Serafína Sarovského. Bol tu epitrachil svätca, jeho reťaze, ťažký železný kríž na prívesoch, kožená rukavica – palčiak, starý hrniec, v ktorom si Sarovský starec robil pre seba jedlo. Tieto sväté veci sa po zrušení kláštora desiatky rokov podávali z ruky do ruky, od jedných divejevských sestier k druhým.

Obliekajúc sa otec Vonifatij zvolal k začiatku nočnej liturgie. Mníšky sa tak naraz vzpriamili a zaspievali.

Aký divný, ohromujúci to bol chór! –„Hlas šiesty! Pane, ja volám k tebe, vyslyš ma!“ – zvolala hrubým a zachrípnutým stareckým hlasom mníška – kanonarch. Mala 102 rokov. Okolo dvadsať rokov prežila vo väzeniach a vyhnanstve. A všetky veľké stareny zaspievali spolu s ňou:

„Pane, ja volám k tebe, vyslyš ma, Pane!“

Bola to slovami neopísateľná liturgia. Horeli sviece. Svätý Serafím sa pozeral z ikony svojím nekonečne dobrým a múdrym pohľadom. Neobyčajné mníšky spievali skoro celú liturgiu naspamäť. Len občas sa niektorá z nich pozrela do hrubých kníh, vyzbrojac sa nie okuliarmi, ale ohromnými zväčšovacími sklami na drevených rúčkach. Takto slúžili v táboroch, vo vyhnanstvách a po uväznení, po návrate sem, do Divejeva, ubytované v úbohých chyžiach na okraji mesta. Všetko bolo pre ne normálne a ja som skutočne nechápal, či sa nachádzam na nebi alebo na zemi.

Tieto stareny – mníšky niesli v sebe takú duchovnú silu, takú modlitbu, takú statočnosť, miernosť, dobrotu a lásku, takú vieru, že som práve vtedy na tejto liturgii pochopil, že ony premôžu všetko. Aj neveriacu vládu so všetkou silou, aj neveru sveta, aj samotnú smrť, ktorej sa vôbec neboja.

Preklad Vojtecha Mereďová, premonštrátka

[1] Úryvok z duchovného bestselleru v ruštine Archimandrita Tichon Ševkunov: Nesvätí svätí a iné poviedky.