On dvíha chudobných

V prvom čítaní dnešnej nedele sa prorok obracia na tých, čo šliapu po chudákovi a nivočia bedárov v krajine. Žalmista odpovedá slovami chvály: „Chváľme Pána, lebo dvíha chudobných.“ A uisťuje, že ten, kto tróni na výsostiach, predsa dbá o všetko nepatrné na nebi i na zemi: z prachu dvíha chudobného a zo smetiska povyšuje bedára a dáva mu sedieť vedľa kniežat svojho ľudu.

Boh, ktorý sa skláňa k biednym a úbohým a dvíha ich… Existuje vôbec krajšia predstava Boha? Keby si človek mal Boha vymyslieť, aké vlastnosti by mu dal? Zrejme tie, ktoré nachádzame už v starovekých polyteistických náboženstvách. Bohovia sa medzi sebou svárili, hádali, mali dobré i zlé vlastnosti. V podstate sa od ľudí líšili len tajomnosťou a mocou. A vzbudzovali strach, aj keď boli len vymyslení.

Boh, ktorý sa skláňa k človeku, je Boh nehy. Boh lásky. Boh veľkého srdca, ktoré rozumie. Rozumie všetkému. Takýto Boh vracia hodnotu tomu, kto ju v očiach ľudí nemá a azda i sám o nej pochybuje. Vieme si predstaviť bedára zo smetiska sedieť vedľa kniežaťa?

A presne to urobil Boh pre každého z nás. Zodvihol nás zo smetiska našich hriechov a bied a ponúkol nám miesto vo večnom domove – vedľa seba, vedľa kniežaťa – vedľa Kráľa. A urobil to presne tak, ako o tom spievame v alelujovom verši. Hoci bol bohatý, stal sa chudobným, aby sme sa my jeho chudobou obohatili. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ Tie slová sú nám dôverne známe. Modlíme sa ich v liturgii hodín pravidelne. Možno až tak často, že nám zovšedneli a keďže už vieme, ktoré slovo bude nasledovať, nevnímame ich krásu.

Nech nám Pán dá milosť žasnúť nad láskou nežného Boha, ktorý nás dvíha…

Anna Viglašová, kandidátka OV