Otvorenie očí

Pôsobivé podobenstvo o boháčovi a Lazárovi z dnešnej nedele má okrem veľkej výpovednej sily dve zvláštnosti.

Prvou je, že ako jediné v evanjeliu hovorí o priebehu života po smrti. No napodiv v ňom chýba Boh a zdá sa, že Abrahám ho iba supluje. Táto skutočnosť napovedá druhú mimoriadnosť tohto Ježišovho rozprávania. Totiž exegéti objavili v starovekej literatúre z Ježišových čias mnohé príbehy o boháčoch a chudákoch po smrti, a to od Egypta až po Grécko. V skratke to znamená, že podobné príbehy sa bežne rozprávali a Ježišovi poslucháči ich dobre poznali. Ježiš chcel rozprávaním jednej varianty zrejme upútať pozornosť tým, akú prekvapujúcu pointu do neho vloží on.

To nové, evanjeliové v tomto príbehu sa začína zmienkou o tom, ako utrápený boháč na onom svete začne myslieť na svojich bratov, ktorí žijú naprázdno presne tak, ako žil on. A hoci sebe už nemôže pomôcť, má obavy o nich. Poslucháčom všetkých čias tak Ježiš odkazuje, že raz, najneskôr po smrti príde moment, keď sa otvoria oči každému a keď konečne s veľkou vážnosťou začne myslieť aj na dobro tých druhých. S tým rozdielom, že potom už pre nich – napriek akokoľvek kreatívnej snahe – nebude môcť nič urobiť.

Možno aj my, ako onen boháč, denne stolujeme v nádhernom ovzduší rodiny či komunity a máme „značkové“ oblečenie, podľa ktorého nás už zďaleka poznajú. Nie je to zlé, len k tomu nesmie chýbať neustály pohyb našich darov tela i duše. Lebo zmrazený kapitál osobných možností a schopností pokazí i najhorlivejších. Totiž podľa evanjelia je autentický súcit voči akejkoľvek núdzi našich blížnych  jedinou skutočnou tvárou každého z nás, ktorú si vezmeme aj do večnosti. A všetko utrpenie sveta je len nato, aby sme svoju pravú tvár – pri svetle Písma – našli už tu na zemi.

Dagmar Kráľová, FMA
Foto: halfpoint.sk