V centre evanjelia veľkonočnej nedele je hrob: úryvok Jánovho evanjelia ho spomína až sedemkrát. Ako to, že do neho možno vojsť, veď do čerstvého hrobu sa predsa nechodí?!
Použitý pasív – kameň je od hrobu odvalený – naznačuje, že za jeho otvorením je Božie účinkovanie.
My, ľudia, sme to už na začiatku, ešte v raji, prehrali. Pochovali sme Boží obraz a svoju nádhernú podobnosť na neho sme znetvorili. To, čo bolo dokonalé – našu nevinnú podobu na Boha –, sme vymenili a opätovne vymieňame za papierové masky egoizmu. Namáhavo si budujeme a udržiavame svoj vysnívaný, iluzórny sebaobraz (psychológovia by ho nazvali falošným ja), potom ho bránime pred sebou i všetkými, ktorí by ho mohli potenciálne ohroziť. A keď prídeme na to, že to nie je ono, po čase ho nahnevaní hádžeme do koša a hľadáme si nový. Tak to ide dokola. Niekoľko tisíc rokov sa modloslužbou či aspoň bezmocným sebavyvyšovaním zakopávame do hrobu svojho egoizmu.
Z takéhoto, vlastne jediného skutočného, ba večného hrobu nás mohla vyviesť iba láska. V plnosti času nám Otec poslal svojho Syna, aby nám zaslúžil a evanjeliom ukázal cestu, ako z tohto masového hrobu ľudstva vyjsť na slobodu. S nami, zločincami, sa dal zavaliť do nášho hrobu (porov. Iz 53, 9), aby nám otvoril priechod milosti z uzavretosti do seba, z jamy hriechu. Ten, ktorý nemal podobu ani krásu (Iz 53, 2n), prehral na celej čiare, aby sme vyhrali späť svoju prvotnú podobu na Boha, svoju pravú tvár.
Ako inak znejú z úst Vzkrieseného slová proroka: I budete vedieť, že ja som Pán, keď vám pootváram hroby a povyvádzam vás z hrobov, ľud môj. Vložím do vás svojho ducha a ožijete… (Ez 37, 13 – 14).
Vstúpil do môjho hrobu a otvoril ho zvnútra. Nielen to. Ukázal mi, že sa z neho vychádza opačným smerom. Tak, že svoj život stratím. Aby sa moje srdce pretvorilo z hrobu na nebo.
Dagmar Kráľová