Pápež František: „Život v komunite je ťažký“
Svätý Otec František prijal 12.02.2018 delegátov Generálnej kapituly Kongregácie svätých stigiem nášho Pána Ježiša Krista (stigmatíni) na čele s ich generálnym predstaveným. Pripravený príhovor s povzbudením k horlivosti misionárskych učeníkov s ohňom Ducha Svätého im odovzdal na papieri a rehoľníkom sa prihovoril spontánne. Prinášame úplný text jeho spontánneho príhovoru.
***
Páči sa mi, čo povedal Váš hlavný predstavený, ktorý „končí“ [svoj úrad]. Pripravil som si pre vás príhovor, ale kým on hovoril, ozvali sa vo mne niektoré veci a ja vám ich poviem spontánne. Kópiu môjho úradného príhovoru vám odovzdá Mons. Gänswein. My si tu povedzme to, čo sa vo mne ozvalo. Dobre?
To, čo ma osobitne zaujalo, je bratstvo. Váš generálny predstavený hovoril o bratstve, ktoré sa azda [medzi vami] trochu oslabilo… Aj náš [jezuitský] svätec Ján Berchmans hovorieval, že “mea maxima poenitentia, vita communis” [mojím najväčším pokáním je bratský život]. Život komunity, bratský život je ťažký, pretože v ňom existujú ľudské problémy, prejavy žiarlivosti, súťaživosti, nepochopenia: množstvo vecí, ktoré všetci máme, všetci, ja prvý. Je veľmi dôležité byť si vedomí tejto záležitosti, aby sme iných v komunitnom živote vedeli chápať a dopracovať sa k bodu, že sa budeme môcť medzi sebou rozprávať ako bratia. A keď sa medzi sebou rozprávame ako bratia, niekedy sa povedia veci, ktoré sa niekomu nepáčia. Ale hovoríme ich ako bratia, t.j. láskavo, jemne, pokorne, no dané veci nezakrývame. To nie! Jedna z jasných vecí (a to je najjasnejšia vec komunitného života) je môcť sa rozprávať ako bratia. Možno, že brat ti povie niečo, čo sa ti nepáči… Nemal by si preto zostať zatrpknutý: „Toto mi urobil, veď mi on za to zaplatí!“. To by nebolo v poriadku. Bratstvo je milosť a ak neexistuje modlitba, táto milosť sa nedostaví! „Ale áno, ja sa modlím liturgiu hodín, modlím sa, rozjímam nad evanjeliom…“. No dobre… Ale modlíš sa za tohto spolubrata, za tamtoho, či onoho, za predstaveného? Opakujem: modlíš sa za konkrétneho spolubrata? Takýto prístup dokáže urobiť zázrak v bratskom živote. Osoby sa niekedy na komunitných stretnutiach aj pohádajú, ale aj v dobrých rodinách a manželstvách sa pohádajú. Hádať sa, to ešte nie je hriech. Hriech je nevraživosť, zatrpknutosť, ktoré vznikajú vo vnútri tvojho srdca potom, čo si sa hádal. Hádať sa znamená povedať veci ako ich vidíme, znamená môcť vdychovať, ako bratia, vzduch slobody. Nebojte sa! Netreba urážať, ale povedať, ako sa veci majú. Preto treba mať odvahu hovoriť, ako nás učí evanjelium: ak máš niečo proti bratovi, alebo vieš, že on má niečo proti tebe, hovor s ním. Hovor s ním osamotene. Ak sa veci nepohnú, hovor v komunite, ale hovor. Neprehĺtaj to, čo je nestráviteľné, pretože tieto problémy sa nedajú stráviť.
Keď ide o komunitný život, povzbudzujem vás, aby ste po tejto ceste pravdy a slobody kráčali s veľkou láskou a modlitbou; aby ste po nej kráčali bez strachu. Nemajte strach! Je škaredé, ak ja, rehoľník, nemám odvahu povedať do tváre to, čo si o spolubratovi myslím, ale ho obídem a poviem to inému. Je to klebetenie a ohováranie. Dovoľte, aby som použil toto slovo: je to klebetenie starých mládencov. My sme zložili sľub čistoty, nie „staromládenectva“… Zložili sme sľub čistoty a to je celkom niečo iné. A namiesto toho, aby sme sa stali čistými, stávame sa starými mládencami. Aká je tá najhoršia vec, ktorá sa môže diať so staro mládencami alebo starými dievkami? Zrieknuť sa otcovstva alebo materstva. Zaujímavé je, že keď sa niekto nezriekne duchovného otcovstva, vtedy sa ho usiluje žiť v plnohodnotne a lepšie aj mu žije bratský rozmer v komunite. Kým klebetenie je zámienkou: myslíš si, že ním riešiš problém, no vlastne neriešiš nič. Niekomu sa trochu vyžaluješ, ale vyžaluješ sa ako starý mládenec. Možno ste už viac ráz počuli, ako ja nazývam klebety: ten, kto klebetí, je „terorista“. Pretože klebetenie je teroristickým gestom, niekoho ohovárať znamená, že mám v ruke bombu, hodím ju, zničím spolubrata a pokojne odídem. Kto potom napraví povesť spolubrata? Robím zlo poza chrbát. Je za tým lož a nactiutŕhačstvo. Niekedy môžem mať pravdu, ale ide o nactiutŕhačstvo: poškodím spolubratovi dobrú povesť. Prichádza mi na um anekdota svätého Filipa Neriho o sliepke. Istá žena sa šla vyspovedať zo svojich ohováriek a svätý Filip jej dal za pokánie ošklbať sliepku – poznáte to? Keď sa vrátila, povedal jej: „A teraz pozbieraj všetko roztrúsené perie“. Nedá sa… a je to tak. Potom, čo si zasial lži alebo si ohováral, niekomu si zničil česť. Diabol je prefíkaný: používa práve túto taktiku, ktorá je našou slabosťou. Je prefíkaný.
Bratstvo. Prosím vás, chráňte si bratstvo. To neznamená, že všetci máme byť blízkymi priateľmi. Nie, máme byť bratmi: s rešpektom, podľa pravidiel rešpektu a slobody, úcty a modlitby jedni za druhých. A prosím vás, aby ste si o tom robili spytovanie svedomia. Prv ako začnú voľby, urobte si počas týchto dní spytovanie svedomia, či už ako komunita, ale aj ako jednotlivci.
Druhý rozmer sa týka vášho mena. Stigmatíni pochádza od slova stigmy. Veľmi sa mi to páči. Svätý Bernard hovorí, že Božie Slovo, ktoré sa stalo človekom, je „vrecom milosrdenstva“, ktoré sa z Kristových stigiem počas mučenia vylialo na nás. Pánove stigmy a jeho rany sú bránou, ktorou k nám vchádza milosrdenstvo, to „vrece milosrdenstva“, ktorým je sám Pán Ježiš. Svätý Bernard potom pokračuje (asi ste to už čítali): ak som znechutený, ak som mnoho zhrešil, ak som urobil to, tamto i ono… idem a skryjem sa do Pánových rán. Uvedomujete si, že ste „poznačení ranami“? Každý z nás je „poznačený ranami“ a rieši svoj život iba tak, ako ho spojí s ranami Pána Ježiša. Iba vedomie, že Cirkev, kongregácia, duša je „poznačená ranami“ a že aj naše srdce je „poznačené ranami“, nás pobáda klopať na dvere milosrdenstva Ježišových rán. Kto vie, že je „poznačený ranami“, rany vyhľadáva. Vyhľadajte si tento text: kontemplovať Pánove rany znamená vstúpiť do jeho rán. Hovorí to svätý Bernard a mne sa táto postava veľmi páči. Teda „vrece milosrdenstva“, ktoré sa v Pánových ranách otvorilo pre všetkých. Zaujímavá je aj ďalšia vec: ľudia, ktorí sa necítia byť „poznačení ranami“, nechápu Ježišove rany. Niekedy počuť [námietku]: „Pobožnosť k Ježišovým ranám zaváňa stredovekom…“. Títo ľudia sa necítia byť „poznačení ranami“. „Jeho rany nás uzdravili“ (por. 1 Pt 2,24). Práve tam: Pánove rany. A hovorí o tom aj známe modlitba: „Do svojich svätých rán skry ma“. Skry ma pred mojou hanbou, pred hnevom Otca, pred mojou biedou… Skry ma do svojich rán. Nehanbite sa za pobožnosť Pánových rán. Toto je cesta vášho posväcovania. Učte ľudí, že sme všetci „poznačení ranami“. Hriešnik, „poznačený ranami“, nájde odpustenie, pokoj a útechu jedine v Pánových ranách a nie inde. Toto je druhá vec, ktorá mi prišla na um, kým hovoril váš hlavný predstavený.
Tretí rozmer je svätá rodina: Ježiš, Mária a Jozef, vždy ochotní plniť Božiu vôľu. Panna Mária je žena, ktorá má „vždy naponáhlo“. Veľmi sa mi páči stať z Lukášovho evanjelia, ktorá hovorí, že Mária sa ponáhľala pomôcť svojej tete (por. Lk 1,39). Bolo by pekné zaradiť do litánií zvolanie: „Panna, ktorá má naponáhlo, oroduj za nás“. Vždy má naponáhlo, pretože chce pomôcť. Kým Jozef je muž tichý, mierny, ktorý vo sne prijímal správy. Zlé jazyky hovoria, že preto, lebo trpel nespavosťou, nemohol zaspať. Bol to však psychologický problém: naplašil sa, pretože po každý raz, čo usnul, mu zmenili plány! Je mužom otvoreným voči Pánovým zjaveniam… svojím tichom a prácou. Ak tieto dve vlastnosti spojíme (Máriinu uponáhľanosť a silnú i trvalú Jozefovu miernosť), tak to je sila! Spolu dokázali vychovať syna. Treba teda pestovať úctu k Panne Márii a svätému Jozefovi. Nenechávajte bokom tieto pobožnosti! Niekto by mohol povedať: „Sú pre deti“. Áno, lenže pred Bohom my sme všetci deti. Kiež by sme sa mohli stať deťmi pred Bohom! Kiež by sme našej Matke, ktorá „má naponáhlo“, mohli povedať: „Pomôž mi!“ a ísť za ňou v ťažkých chvíľach. Ruskí mystici hovoria, že v duchovných turbulenciách musíme byť pokrytí plášťom svätej Božej Rodičky a stadiaľto pochádza prvá západná mariánska antifóna “Sub tuum praesidium confugimus, Sancta Dei Genitrix…” [Pod tvoju ochranu sa utiekame svätá Božia Rodička]. Plášť svätej Bohorodičky. A Jozef, muž mierny, spravodlivý, muž ticha, muž trpezlivosti a pracovitosti. Sú však spolu… ako rodina. Táto pobožnosť vám pomôže a to, čo vám hovorím, nie je pre starých ľudí, nie , nie… Je pre mužov, pre mužov, ktorí musia byť silní pri ohlasovaní evanjelia. Iďte za Matkou a za tým mužom, ktorý bol otcom a mal účasť na výchove nášho Pána. A učte sa tam, od svätej rodiny.
Ďakujem. Nech vaša voľba dobre dopadne. Nezabudnite na Pánove rany. Nezabudnite na bratstvo medzi vami a nezabúdajte na Pannu Máriu, ktorá má „vždy naponáhlo“ a na Jozefa, ktorý vždy stojí na svojom mieste, vždy poslušný a tichý. No a modlite sa za mňa. Teraz vám udelím apoštolské požehnanie.
***
© preložil Štefan Turanský SDB
foto: archív zz