Pár slov od slovenského jezuitu z Ríma o koronavíruse a Eucharistii

Pri posledných prechádzkach večerným Rímom, ktoré sú v tomto momente obmedzené na minimum a musia byť motivované iba pracovnými, zdravotnými či inými legitímnymi dôvodmi, som mal v určitých momentoch dojem, že sa nachádzam v Gotham City. Vyľudnené ulice, ponurá atmosféra, desiatky policajných a vojenských áut. Zavreté reštaurácie, bary, kiná, divadlá. Zrušené lety, povinná karanténa.

Taliansko sa ocitlo v hlbokej paralýze a izolácii – ľudskej, ekonomickej, duchovnej. Nik presne nevie, ako dlho to potrvá. V posledných týždňoch dostávam od mojich priateľov a známych desiatky správ plných obáv a pocitov prameniacich z protichodných informácií, ktoré sa k nim z médií dostávajú. Situácia je veľmi vážna a v posledných dňoch rastie počet nakazených v tisícoch. Denne tu v Taliansku zomrie približne 200 ľudí. Samotní Taliani sú vystrašení a nevedia, čo najbližšie týždne prinesú a kedy približne sa situácia aspoň trochu upokojí a čísla nakazených začnú postupne klesať.

Teraz, uprostred všetkého tohto utrpenia, nie je vhodný moment na hľadanie vinníkov či obviňovanie Talianov ako národa z prílišnej ľahkovážnosti. Pred mesiacom – mesiacom a pol nás všetkých tu v Taliansku upokojovali správy o koronavíruse predstavujúce ho ako formu chrípky a nik nepredpokladal, že sa to vyvinie takto. V dnešnej situácii, aspoň v to dúfam, snáď nikomu netreba vysvetľovať, že situácia tu v Taliansku je kritická.

O to viac ma prekvapujú správy o nezodpovednom správaní sa ľudí doma na Slovensku. Ak sa chceme u nás doma vyhnúť talianskemu scenáru, budeme musieť dôsledne dodržiavať prísne preventívne opatrenia, ktoré boli u nás v posledných dňoch prijaté. Nezľahčovať situáciu, obmedziť osobné stretnutia, vyhýbať sa miestam s vysokou koncentráciou osôb. Odhodlať sa k bezodkladnej zodpovednosti za iných, zvlášť za starých, dlhodobo chorých a za ľudí s oslabenou imunitou. Zvlášť pre tieto skupiny ľudí môže byť kontakt s nakazeným človekom nebezpečný a viesť k tragickým následkom.

Ako kresťanov nás mrzí a bolí, že dočasne sa nemôžeme fyzicky zúčastňovať verejných bohoslužieb. Tu v Ríme sú okrem zákazu verejných bohoslužieb uzavreté i miestne chrámy. Reakcie na zákaz bohoslužieb u nás boli, ako to už býva, najrôznejšie. Tie, ktoré hlavný motív tohto zákazu stotožnili s „útokom neomarxistov a liberálov“, si nezaslúžia veľa pozornosti. Rád by som sa však vyjadril k tým, ktoré zákaz verejných bohoslužieb vnímali ako určité zlyhanie zo strany vlády i našich biskupov a paradoxne sa pochvalne vyjadrovali o prvotnej, neskôr celkom správne korigovanej, reakcii Pravoslávnej cirkvi.

Áno, Cirkev neustále nachádza svoju identitu v Eucharistii a žije z nej. Ba čo viac, Eucharistia vo svojej najhlbšej podstate vyjadruje to, čím Cirkev je a čím je povolaná sa stať. Ten, kto ju uzatvára a necháva za dverami chrámu a stotožňuje ju výlučne s kultom a aktom osobnej zbožnosti, sa však veľmi mýli. V období, keď Pascal nemohol kvôli verejnému podozreniu z herézy prijímať Eucharistiu, priviedol do svojho domu chorého žobráka a staral sa o neho – a bol to práve tento chudák, ktorý sa mu stal „eucharistiou“, mystickým Kristovým Telom. Ak Eucharistiu v jej najhlbšej podstate obmedzíme iba na úkony kultu, akokoľvek dôležité a nenahraditeľné, bolestne seba samých i iných ochudobníme o jej skutočný a univerzálny význam. Eucharistia nás učí žiť ako bratov a sestry v láske a starostlivosti o iného, je vo svojej podstate komunitná, je najvyšším prejavom darujúcej sa lásky.

V týchto neľahkých dňoch krízy, ktorá v konečnom dôsledku i etymologicky nie je ničím iným než súdom a zrkadlom našich postojov, sme všetci vystavení riziku egoizmu a uzatvorenia sa do seba. Čo keby sme sa namiesto panikárenia a egoizmu odhodlali dôverovať Bohu a zodpovedným autoritám a v tomto období karantény a „eucharistického pôstu“ našli vo svojom okolí rovnako ako Pascal niekoho, kto podobne ako žobrák, o ktorého sa staral, potrebuje v týchto dňoch našu pomoc a záujem? Iba vtedy a len vtedy skutočne prežijeme a hlbšie pochopíme aj fyzické prijatie Krista v Eucharistii po obnovení bohoslužieb v našich chrámoch. Moderných a bezpečných spôsobov, ktoré nám v týchto dňoch umožňujú vyjadriť blízkosť a starostlivosť o iných, je v dnešnej dobe naozaj viac než dosť.

Samuel Jackanič, SJ

Zdroj: jezuiti.sk
Foto: Matúš Puškáš