Človek nie je stroj. Zvyčajne to hovoríme vtedy, keď máme toho veľa a už nutne potrebujeme oddych. Ale platí to aj v inej oblasti, nielen keď ide o výkon. Človek má možnosť výberu, môže sa rozhodovať každý deň nanovo. Môže dávať zmysel tomu, čo robí. A to žiaden, ani ten najdokonalejší stroj, ktorý svojím výkonom predbehne človeka, nemá.
Ježiš sa v dnešnom evanjeliu pevne rozhodol. Chcel ísť do Jeruzalema. Nie obdivovať pamiatky alebo relaxovať, ale splniť svoje poslanie. Veď sa napĺňali dni, keď mal byť vzatý zo sveta. Vedel, čo ho čaká. A ani neprijatie, ani búrlivá reakcia jeho najbližších ho neodradili od cieľa jeho cesty. To nebola tvrdohlavosť, to bola rozhodnosť a istota, že tak je to správne.
Tí traja, čo sa s Ježišom stretajú a chcú ho nasledovať, v evanjeliu nemajú konkrétne meno. Predstavujú totiž postoje, ktoré sa môžu miešať v každom z nás, aj keď sme už dávno Bohu povedali svoje áno. Postoj nadšenia, keď sa všetko zdá zvládnuteľné. Postoj vyhovárania sa, keď si vyberám, čo sa mi viac hodí, lebo vždy je niečo prednejšie. Postoj vypočítavosti, keď si kladiem podmienky, keď som ochotný, ale… len po určitú hranicu.
Nevieme, ako dopadli nositelia týchto postojov, o tom evanjelium mlčí. Odpovede, ktoré im dal Ježiš, nie sú ich odsúdením, ale vysvetlením. Jedna z nich je doslova mandátom – Choď a zvestuj Božie kráľovstvo! Ježiš nikoho neodsudzuje. Snaží sa veci vysvetliť, povzbudzuje, aby sme išli ďalej napriek tomu, čo vidíme a počujeme okolo seba a prežívame sami v sebe. Ježiš aj dnes čaká moje pevné rozhodnutie. Idem do toho?
Tomáš Brezáni, CM