Otvorený list kňazom
Tento list je reflexiou dona Girolama Capuana, kňaza a učiteľa spirituality v Capue (Taliansko), na tému významu a dôležitosti modlitby v živote kňazov. Je to zároveň povzbudenie, aby dali modlitbe centrálne miesto počas každého dňa a aby učili modlitbe aj iných.
„Pane, nauč nás modliť sa, ako aj Ján naučil svojich učeníkov“ (Lk 11, 1).
Za Ježišových čias to bola základná úloha každého učiteľa v Izraeli. Aj dnes by to mala byť základná úloha každého kňaza: učiť modlitbe. Ježiš nezanedbával túto úlohu a robil to predovšetkým svojím životom, keď skoro ráno vstával, aby sa modlil, alebo aby strávil noci na modlitbe alebo, ako to zaznamenávajú evanjelisti, odoberal sa na pusté miesta, aby sa tam modlil.
Dôležitosť, akú Ježiš pripisoval modlitbe, neunikla jeho učeníkom, ktorí veľmi podrobne zaznamenali chvíle, ktoré Ježiš venoval modlitbe.
Modlitba teda musí byť centrom v živote kňaza, ako bola centrom aj Kristovho života. Cirkev potrebuje učiteľov modlitby, ľudí, ktoré sa vedia modliť a tejto modlitbe učia aj iných. Aby sa však niekto stal odborníkom na modlitbu, to si vyžaduje dlhé cvičenie; je potrebné aj obdobie mnohých rokov, počas ktorých treba zasvätiť veľa času (aspoň tri hodiny denne) modlitbe, a to v jej rôznych formách. V tomto sú zajedno všetci učitelia duchovného života.
Počas tohto obdobia sa duša mení a stáva sa schopnou nosiť Boha ľuďom, pretože týmto spôsobom sa modlitba stáva akoby šatom duše. Potom môže povedať spolu s Jóbom: „Len z počutia som ťa poznal doteraz, no teraz ťa vidím vlastnými očami.“
Čas, ktorý je potrebný pre duchovný život, si vyžaduje ovzdušie sústredenia, ktoré vyjadruje v texte posvätného čítania svätý Karol Boromejský: „[Kňaz] Ponosuje sa, že len čo príde do chóru modliť sa žalmy, len čo začne sláviť omšu, hneď ho napadá tisíc vecí, ktoré ho odvádzajú od Boha. Ale čo robí v sakristii, kým vyjde do chóru alebo na omšu, ako sa pripravuje, aké prostriedky volí a používa na udržanie pozornosti?“
Ak sme zavalení mnohými povinnosťami, ľahko nám môže uniknúť to, čo je v našom živote podstatné. Podľa môjho názoru sú mnohé stretnutia a zasadania v Cirkvi neužitočné; bolo by ich treba obmedziť, aby bolo viac času pre Boha. Ak má teda kňaz mnoho povinností, je potrebné ich zredukovať – je to jediný spôsob, ako sa možno venovať vnútornému životu. Kňazi robia mnohé veci, ktoré by mohli urobiť laici. Prečo by nemohol byť ekonómom laik, ktorý je v tom vyučeným odborníkom? Kňazi robia mnohé veci, ku ktorým nie sú povolaní.
Prečo by nemohol byť poverený športovými aktivitami napríklad nejaký tréner? Samozrejme, je dobré, ak s ním spolupracuje duchovný vodca, ktorý duchovne túto aktivitu podporuje, ale nie ako aktivista namiesto iných.
Mohol by som pokračovať v ďalších úlohách, ktoré by mohli dobre zastávať bratia laici, ktorí sú dobre pripravení a posilnení aj vo viere.
Biskup usmerňuje a kontroluje, pričom on je ten hlavný, ktorý má učiť modlitbe. My kňazi budeme v tejto vízii Cirkvi na okraji, ale je to práve to, čím máme byť: sluhovia, ba neužitoční sluhovia. My máme prestrieť stôl a venovať sa modlitbe. Toto sú veci, ktoré môžeme urobiť len my. Príliš klerikálna Cirkev vidí všade kňaza ako kontrolóra, ktorý však nevie alebo nemôže dobre robiť určité veci a redukuje svoj úrad na to, aby udržal svoju osobnú moc. Nebojme sa stratiť nejakú funkciu; len tak sa budeme môcť stať tým, čím nás chce mať Kristus: kvasom v ceste, soľou sveta, neúnavnými tvorcami spoločenstva s Bohom prostredníctvom modlitby. Toto si možno bude vyžadovať službu poznamenanú krížom, hádam aj druhé miesto. Ale máme až príliš mnoho skúseností z toho, k čomu vedie moc, ktorá je vyhľadávaná sama osebe, ako mení srdcia aj tých najlepších ľudí a robí z nich vzájomných nepriateľov, ktorí si chcú utrhnúť kúsok slávy pre seba. Určité škandály Cirkvi sú toho evidentným dôkazom.
Nik namiesto nás nemôže spovedať, nik sa nemôže modliť s takým účinkom, ako to môže urobiť kňaz, lebo sme sprostredkovateľmi, ktorých si vyvolil Boh a modlitba našich úst je čistou obetou pred Pánovým sluchom. Nik nemôže namiesto nás celebrovať – je to základná úloha, ktorú nám Boh zveril a na ktorú sme tak trocha pozabudli, lebo je ľahšie a uspokojivejšie robiť niečo iné.
Aj pripraviť kázeň si vyžaduje čas a námahu a mnohokrát sa premení len na sériu upozornení, ktoré vzďaľujú ľudí od Boha. Práve preto Svätý Otec František vo svojej exhortácii Evangelii gaudium venoval mnohé stránky príprave na kázeň.
Vyžaduje si to trocha odvahy, ale odmenou takéhoto postupu je veľký pokoj duše a pocit, že sme plne odpovedali na svoje povolanie. Po čase budeme môcť vidieť ovocie zrnka, ktoré odumrelo a prináša veľkú úrodu.
Matka Terézia z Kalkaty hovorievala, že kňaz má byť ako sklo: čím je čistejšie, tým menej ho vidieť; v tomto neviditeľnom a ukrytom diele, ktoré však prináša dobré ovocie, je skutočný zmysel nášho povolania.
Toto všetko obsahuje skoro prorocká prosba Božieho služobníka Enrica Mediho, vedca svetového mena, laika plného Boha, ktorú adresoval kňazom:
Kňazi, nie som kňaz a nebol som nikdy hodný byť ani miništrantom. Každý deň máte Boha vo svojich rukách, máte vo svojich rukách Kráľa neba a pri svojich nohách Kráľa zeme. Každý deň oplývate silou, ktorú nemá ani Michal archanjel. Svojimi slovami premieňate podstatu kúska chleba na telo Ježiša Krista, ktorý je v ňom osobne prítomný. Nútite Boha, aby zostúpil na zem! Ste veľkí! Ste neobyčajné bytosti! Najsilnejšie, ktoré môžu existovať po duchovnej stránke. Preto vás úpenlivo prosím: buďte svätí! Ak vy budete svätí, my budeme zachránení. Ak nebudete svätí, sme stratení! Kňazi, chceme vás vidieť pri oltári. Na riadenie jednotlivých vecí, ako sú stavby, fabriky, noviny a behanie za vybavovaním rôznych vecí, to môžeme robiť my. Ale len vy môžete sprostredkovať prítomnosť Krista a odpustiť hriechy. Buďte pri oltári! Choďte robiť Pánovi spoločnosť. Váš deň nech je naplnený modlitbou – toto potrebujeme. Kňazi, hovorte nám o Bohu, svet potrebuje Boha. Toto je veľká misijná úloha: dať svetu Boha!
To, čo sa v týchto slovách zdá byť naliehavou výzvou Božieho človeka, sa v skutočnosti odohrávalo aj v začiatkoch náboženskej skúsenosti:
Začiatky Cirkvi sú poznamenané skutočnosťou, ktorej sa nik nevyhýbal; všetci boli natoľko zasiahnutí Bohom, že môžeme, dokonca musíme povedať, že všetci boli mystikmi. Avšak postupne sa tento počiatočný zápal zmenšoval a bolo stále menej tých, ktorí tento mystický impulz prijímali. Aj keď žili v komunitách, stále menej čerpali zo zdroja skúseností. A tak sa mystika stala niečím elitným. Toto je situácia aj dneška a je práve úlohou Cirkvi dostať sa z tohto stavu. Je známa veta Karla Rahnera: veriaci človek zajtrajška sa musí stať mystikom – niekým, kto niečo zažil. Inak nebude existovať (porov. J. Sudbrack, Mistica, Piemme,1992).
Každý komentár k tomu sa mi zdá byť zbytočný. Zverujem toto krátke zamyslenie Panne Márii v istote, že, nakoľko sme my kňazi jej uprednostnenými synmi, ak sa zveríme jej starostlivosti a orodovaniu, ona nás bude viesť na ceste, ktorá určite nie je ľahká a je plná skúšok, ťažkostí a pádov, ale tiež radosti a privedie nás k dôvernému vzťahu so svojím Synom.
Girolamo Capuano
Preklad Tatiana Berecká