Piero Coda: Synodálna cesta (rozhovor)
Rozhovor pre Zasvätený život, ktorý poskytol Mons. Piero Coda a bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2023 v prílohe Synodálna cesta.
Piero Coda patrí medzi najvýznamnejších teológov súčasnosti, pápež František ho pred rokom osobne menoval za generálneho sekretára Medzinárodnej teologickej komisie. Je tiež členom Teologickej komisie synody. Vyučuje na Univerzitnom inštitúte Sophia v talianskom Loppiane. Je autorom zhruba 60 kníh, najnovšie mu vyšli v slovenskom preklade knihy Božie meno je Láska a Žiť a myslieť v Trojici.
Mali ste možnosť spracovávať správy jednotlivých biskupských konferencií z prvej fázy synodálnej cesty. Myslíte si, že veriaci pochopili, čo je cieľom tejto synody?
Zo správ, ktoré sme dostali najmä od biskupských konferencií, ale aj od ostatných spoločenstiev, by som povedal, že po počiatočnej fáze prekvapenia, keď sme sa pýtali, aký zmysel má tento synodálny proces, sa veci veľmi rozbehli a začali sme sa navzájom v jednotlivých témach počúvať, až sme si uvedomili, o čom to celé je. Inými slovami, zdá sa mi, že objavom, ktorý všetci urobili, je to, že môžeme kráčať spoločne, počúvať sa navzájom vo svetle Božieho slova, počúvať hlas Ducha Svätého a pýtať sa jeden druhého, ako prebieha život Cirkvi, v ktorej žijeme, aké sú problémy, čo by sa malo zlepšiť, čo sa darí, čo sa darí menej; zdá sa mi, že sme to objavili, a tak sa spustil veľmi zaujímavý proces. Samozrejme, že detailný zmysel všetkého, čo sa môže stať, ešte všetci nevidia a ani počet tých, ktorí sa zúčastnili, nie je veľký, ale pre tých, ktorí začali, je táto skúsenosť určite pozitívna, nad očakávania. Musím povedať, že aj ja som bol veľmi pozitívne prekvapený, keď som videl tieto výsledky.
Čo vás v tých správach prekvapilo pozitívne či negatívne?
Na budúci týždeň bude publikovaný dokument, v ktorom sa zhrnú všetky tieto skutočnosti a zašle sa diecézam. Predstavia ho na budúci štvrtok vo Vatikánskom tlačovom stredisku. Ale čo ma najviac prekvapilo, nad rámec toho, čo som očakával, bolo nadšenie, ktoré to vyvolalo. Nemyslel som si, že bude až taká pozitívna odozva, a prekvapila ma aj druhá vec, veľká vyváženosť, veľká pozitívnosť vzhľadom na všetky ťažkosti, ktoré ako Cirkev prežívame. Dôraz sa nekládol na to, čo chýba, v Taliansku hovoríme, že pohár je napoly prázdny, ale zdôrazňuje sa to, že pohár je naplnený do polovice. Na základe toho možno vidieť, aké kroky je potrebné podniknúť. A čo ma tiež veľmi zaujalo, bolo vyzdvihovanie metódy definovanej ako duchovný rozhovor. To znamená viesť dialóg, klásť si otázky, počúvať sa navzájom. Nie je to sociologický fakt, ale niečo, čo sa deje v Duchu Svätom. Všetci to ocenili, o čom svedčia aj záverečné správy.
Na Slovensku sa do synodálneho procesu zapojilo 40 percent farností. V porovnaní s globálnym priemerom ide o nižšie alebo vyššie číslo?
Teraz neviem povedať, aké je to globálne percento, nemám k dispozícii konkrétne údaje. Mám dojem, že je medzi nimi veľký rozdiel. V niektorých krajinách bolo zapojenie vyššie, v iných nižšie. Povedal by som, že 40 % je dobrý výsledok. Nevedeli sme povedať, či proces, ktorý sa takto začal, osloví viac ľudí. Veľmi pozitívne bolo aj to, že nám odpovedalo 112 zo 114 biskupských konferencií, čo sa nikdy predtým nestalo. Tentoraz odpovede prišli a keď si uvedomíme, že času na konzultácie vo vnútri miestnych cirkví bolo málo, odpovedí je vysoký počet. Celkovo si teda myslím, že výsledok je pozitívny.
Vyučujete teológiu, stretávate sa s budúcimi mladými teológmi. Ako sa oni pozerajú na tento synodálny proces?
Medzi mladými ľuďmi, ktorí študujú teológiu, sú takí, ktorí sa pripravujú na kňazskú službu, iní sú laici a laičky. Možno je väčšie nadšenie u laikov, ale aj u osôb zasväteného života ako u tých, ktorí sa pripravujú na kňazstvo. Tí najpozornejší, ktorých vidím, sú veľmi angažovaní, je tu generácia veľmi pozorných mladých teológov. Vidím to vo svojej krajine, v Taliansku, kde som bol osem rokov predsedom združenia talianskych teológov a poznám všetkých mladých teológov. Musím povedať, že je tu dobrá príprava a vôľa napredovať týmto smerom. Aby som bol objektívny, určite existuje aj okrajová, istá menšinová časť, ktorá je viac viazaná nie na tradíciu, čo je pozitívne, ale na určité formy, ktoré sú trochu staré a prekonané. Tu je služba vnímaná ako pokojnejšia autoritatívna služba, ale myslím si, že je to tiež súčasťou cesty prekonávania takejto formy klerikalizmu, ktorá nezomrie zo dňa na deň, je to dosť veľký vírus, ktorý si nesieme so sebou.
Ako sa pozeráte na zapojenie zasvätených do synodálneho procesu?
Na zasvätených mužov a na zasvätené ženy a ich zapojenie sa pozerám veľmi pozitívne. Združenie rehoľníkov a rehoľníčok poslalo svoj veľmi pozitívny príspevok. Podľa môjho názoru sa dá urobiť ešte viac, najmä povzbudením a ocenením chariziem rehoľného života. Dnes sa prejavujú aj na laickej úrovni. Máme charizmy, ktoré môžu prekvasiť celý Boží ľud. Treba si to viac vážiť, pretože bohatstvo Katolíckej cirkvi spočíva práve v tomto obrovskom bohatstve chariziem, preto ich musíme viac poznať, musí byť medzi nimi väčšia interakcia. Tam je život Cirkvi, misia Cirkvi musí kvasiť, osvecovať pôsobením chariziem zakotvených v rehoľných rodinách, v nových cirkevných hnutiach. Aj v tomto prípade je angažovanosť pozitívna.
Čo podľa vás očakáva Cirkev od zasvätených na tejto synodálnej ceste?
V podstate dve veci. Po prvé, priniesť charizmy, ktoré sú vzácnymi darmi Ducha Svätého, do služby Cirkvi. Od stáročí až do dnešných dní platí, že každá rehoľná rodina prináša svoju vlastnú charizmu. Máme pápeža, ktorý sa volá František, a vidím, že je veľký charizmatik, čo je tiež veľká duchovná rodina, no zároveň je jezuita. Tým chcem povedať, že aj vizuálne to dáva zmysel: ako sú v Cirkvi dôležité aj charizmy rehoľného života. To je jedna strana. Na druhej strane, ako vždy hovorí aj pápež František a hovoril to aj svätý Ján Pavol II., ktorý vyzdvihuje proroctvo, hodnotu konečných skutočností, teda dokonalosť kresťanského života, ktorý je dokonalosťou lásky, komunitného života a svedčí o radikálnosti kresťanského života, prejavujúcej sa v rehoľnom živote a na ktorú sa, myslím, tešia dnes najmä mladí ľudia. Nepotrebujeme ružovú vodu, priemerný kresťanský život, ale potrebujeme kresťanský život, ktorý by bol čo najplnší.
Dnešný svet prežíva hlboké rozdelenia. Na Slovensku rozdelila spoločnosť pandémia, teraz je tu vojna na Ukrajine, ktorá nás rovnako silno rozdeľuje. Pred týždňom boli na Slovensku zavraždení dvaja mladí ľudia, ktorí sa hlásili k LGBTI komunite. Môže synodálny proces, toto spoločné kráčanie, prispieť k prekonaniu týchto rozdelení?
Myslím si, že na tejto synodálnej ceste ide práve o prorocký príspevok, pretože smeruje k tomu, aby sa polarizácie nerozrieďovali, ale aby sme pochopili hlboký význam toho, čo sa za nimi skrýva, aby sa skomponovali do harmónie pravdy, krásy. Pápež František hovorí niečo, čo ma veľmi zasahuje: nesmieme zametať konflikty pod koberec. Konflikty, žiaľ, existujú a my sa musíme pokúsiť posunúť ich na vyššiu úroveň, to znamená zistiť ich príčiny a, povedzme, reagovať pozitívne. Niekedy jednoducho nesmieme robiť kompromisy. To znamená, že stojíme pred veľmi veľkou výzvou. A je tu aj ľudská povaha. Sme konfrontovaní s realitou vojny, ktorú musíme absolútne odmietnuť ako prostriedok riešenia konfliktov. Práve o to ide, vydať sa cestou pokoja. Na druhej strane prechádzame obrovským antropologickým prechodom, veľkým prechodom v chápaní tajomstva človeka, vzťahu medzi mužským a ženským pohlavím, musíme prijať túto výzvu bez toho, aby sme upadli do ideologizácie, a dávať pozor na to, aby sme nezničili Boží stvoriteľský zámer ukrytý v sexuálnej odlišnosti, ktorá je obrovským bohatstvom, čo si treba vážiť. Majme na pamäti, že nikdy nesmieme démonizovať ľudí, ktorí zastávajú ten či onen postoj, pretože každý človek je pred Bohom jedinečný, a preto nikdy nesmieme súdiť ľudí na základe ideologických preferencií, ale pochopiť ich voľbu, porozumieť ich utrpeniu a snažiť sa im objasniť pravdu, ktorá vychádza z evanjelia.
Svätý Otec predĺžil čas synody o synodalite až do roku 2024. Uviedol, že ak to má priniesť ovocie, nemôžeme sa ponáhľať. Kedy uvidíme ovocie tejto synodálnej cesty? O 5, 10 či 20 rokov? Alebo je to dlhá cesta, ktorá sa nikdy neskončí?
Určite je to nová cesta. Práve sa začala, takže musíme očakávať, že bude ešte dlho pokračovať, pretože nejde o synodu na konkrétnu tému, ktorej keď sa povenujeme, tak ju môžeme odložiť. V tomto prípade je to samotná identita Cirkvi, ako ju osvietil Druhý vatikánsky koncil, ktorá je vystavená skúške, takže to bude dlhá cesta. Podľa môjho názoru sme na začiatku niečoho skutočne nového pre tretie kresťanské tisícročie. My poznáme súčasnú Cirkev, o ktorej si myslíme, že bola takou vždy, no v skutočnosti je taká, akú sme ju vybudovali v druhom kresťanskom tisícročí. Smerujeme teda k niečomu, čo ju bez straty najhlbšej identity, ktorá vychádza z evanjelia, z tradície, osvetľuje novým spôsobom, takže cesta bude dlhá. Ale výsledky sa dostavia, budú sa ukazovať priebežne. Synodálne zhromaždenie bude mať dva momenty: jeden v budúcom roku 2023, druhý v roku 2024 a potom sa výsledok postúpi miestnym cirkvám, ktoré budú musieť pochopiť, čo to pre ne znamená. A potom príde, neviem, ďalší spoločný moment na univerzálnej úrovni. To všetko je obrovský výkon. Pomyslite na to, čo sa uviedlo do života Cirkvi, odkedy sa začal synodálny proces až po dnešok. Už teraz sa niektoré veci zmenili, a preto si myslím, že cesta sa tvorí tým, že po nej kráčate a na ceste objavujete veci, ktoré ste zaviedli, a znovu sa posúvate ďalej. Myslím si, že sa toho ešte veľa naučíme a mnohé objavíme.
Hermana Matláková, SMVS
Foto: Erika Litváková