Neradi akceptujeme podmienky. Oveľa radšej ich kladieme iným. Akosi to už tak v živote chodí, že podmienky kladie ten, kto od niekoho očakáva čosi väčšie. Podmienky kladie zamestnávateľ, ktorý má vyplácať zamestnancovi mzdu. Určité podmienky môže klásť i zamestnanec, keď má podávať náležitý výkon. Podmienky sa časom môžu meniť, pri zmene situácie alebo okolností. No v určitých prípadoch sa objavuje tzv. podmienka „sine qua non“. Taká, bez ktorej sa nedá pohnúť, na ktorej stojí a padá všetko. Základná a nemenná. Takou je napríklad znalosť cudzej reči pri prekladaní z nej alebo nejaký kus látky na to, aby mohli byť ušité nové šaty.
Ježiš v evanjeliu dnešnej nedele formuluje smerom k učeníkom podmienku lásky. „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“ (Jn 14, 15). Môže ju klásť, pretože sám prejavil lásku do krajnosti (porov. 13, 1). Láska, aby pomáhala rásť, potrebuje vzájomnosť. Vo vzťahu k Bohu sa prejavuje ako poslušnosť slovu mienenému ako rada, formulovanému ako prikázanie. To však evokuje určité nútenie. Boh však o zachovávanie prikázaní z donútenia nestojí. Tak ako v podobenstve o milosrdnom otcovi (porov. Lk 15), on netúži po „otrokoch“ vo svojom dome. Tých tam má dosť. Drú pre odrobinky pláce nádenníka. Boh túži mať vo svojom dome synov. A dcéry. Ktorí ho milujú pre neho samého. A plnenie jeho slov – aj keď je to niekedy drina – nie je pre nich nevyhnutnosťou, ale jedinečnou príležitosťou.
Láska k Bohu je úctou, ktorá začína v rozhodnutí srdca – ako pozýva Prvý Petrov list: „Uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach“ (3, 15). A otvára na ďalšie dary, zvlášť dar Ducha Tešiteľa a Zástancu, ktorý je Láskou Otca a Syna. Duch je akýmsi katalyzátorom lásky človeka. Pôsobí „cez“ a „v“ láske, ktorú Ježiš kladie ako podmienku, bez toho, aby z neho ubúdalo. Dáva vzrast prvotinám, ktoré je človek ochotný ponúknuť bez toho, aby sa pýtal, koľko ešte „musí“ dať.
Láska je podmienkou, ktorá sa nasilu vyžadovať nedá. No je podmienkou „sine qua non“, bez ktorej to vo vzťahu s Bohom jednoducho nepôjde. Rozhodne nie do hĺbky.
Marek Vaňuš SVD