Poslanie evanjelizovať

V čase marketingu sme sa naučili nedôverovať tým, ktorí nám sľubujú nejaké dobré veci. V tomto význame slovo Nového zákona „evanjelizovať“ môže vyvolávať strach. Cítime sa nepríjemne, ak máme ponúknuť svoju vlastnú vieru niekomu inému, akoby sa jednalo o nejaký produkt obchodu. Máme v sebe určitý zvýšený rešpekt k druhému. Nechceme „natláčať“ svoje myšlienky alebo niekoho presviedčať, najmä ak sa jedná o takú osobnú tému, ako je dôvera v Boha. Vieme však, čo sa v „Novom zákone rozumie pod slovom „evanjelizovať“? V gréčtine toto slovo zahŕňa vyjadrenie „ohlasovať radostnú zvesť“. Ten, kto bol evanjelizovaný, akoby vstúpil do deja, stal sa súčasťou toku ohlasovania. Toto slovo mohlo byť viazané na oznámenie o narodení dieťaťa, alebo o víťazstve v boji, alebo o iných dôležitých udalostiach, ktoré sa udiali. Na začiatku tento výraz teda nemal nič spoločné s náboženstvom. A predsa toto slovo, hoci až príliš banálne, vybrali kresťania, aby opísali vzácnu skutočnosť svojej viery: ohlasovanie zmŕtvychvstania Krista. A  čo je zaujímavé, toto slovo stratilo pomaly svoj predmet. Už sa viac nehovorí: vložiť niekoho do udalosti zmŕtvychvstania, ale jednoducho niekoho evanjelizovať. Bolo to určite pre skrátenie vyjadrenia, ale chýbajúci predmet má tiež hlbší význam. Ohlasovať radostnú zvesť zmŕtvychvstania neznamená pre kresťanov  hovoriť o nejakej doktríne, ktorú sa treba naučiť naspamäť, alebo o nejakom múdrom obsahu na uvažovanie. Evanjelizovať znamená svedčiť o vnútornej premene človeka. Pre svoj nekonečný rešpekt voči tým, s ktorými sa Ježiš stretával, čo môžeme vidieť v evanjeliách, on dáva hodnotu a dôstojnosť každému. A ešte viac: Ježiš Kristus zakúsil našu smrť, aby sme s ním mohli byť v jeho jednote s Otcom. V tejto obdivuhodnej výmene (Veľkonočná liturgia) objavujeme, že sme naplno prijatí Bohom, naplno vzkriesení takí, akí sme. Kresťania prvých storočí to zhrnuli: „Boh sa stal človekom, aby sa človek mohol stať Bohom.“ Evanjelizovať neznamená hovoriť niekomu o Ježišovi, ale urobiť ho pozorným na hodnotu, ktorú má v očiach Boha. Evanjelizovať znamená odovzdať tie slová Boha, ktoré rezonovali už päť storočí pred Kristom: „Pretože si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem“ (Iz 43, 4). Od veľkonočného rána vieme, že Boh neváhal darovať nám všetko, aby sme nikdy nezabudli na to, akú máme cenu. A my máme pomáhať aj druhým, aby si tejto hodnoty, ktorú majú v očiach Boha, boli vedomí.

Svätý Pavol prichádza a hovorí: „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal!“ (1 Kor 9, 16). Pre neho evanjelizovať je dôsledkom jeho príslušnosti ku Kristovi. Zmŕtvychvstaním nás Kristus zjednocuje s Bohom. Nie sme odcudzení. Už sa nikto viac nemôže cítiť vyradený z tejto jednoty. A zároveň nie je viac roztrieštené ani ľudstvo. Od zmŕtvychvstania patríme k sebe. Napriek všetkému zostáva otázka: Ako odovzdať túto správu ľuďom, ktorí nevedia nič o Bohu a zdá sa, že nič od neho neočakávajú? V prvom rade svojím osobným priľnutím ku Kristovi. Pavol hovorí: „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 27). Evanjelizácia žiada predovšetkým, aby sme začali od seba. Najprv svojím životom, a nie našimi slovami, ktoré svedčia o tejto realite zmŕtvychvstania: „… aby som poznal jeho, moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení tým, že sa mu pripodobním v smrti, aby som tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych“ (Flp 3, 10 – 11). Ak tých okolo seba presvedčíme našou radostnou istotou, že sme milovaní od večnosti, Kristus sa stane uveriteľným v očiach tých, ktorí ho nepoznajú. Gestá budú hovoriť o tom, kto sme, dajú význam slovám, ktoré vyslovíme. Sú situácie, v ktorých sú aj slová nevyhnutné. Ako hovorí svätý Peter: „Buďte vždy pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“ (1 Pt 3, 15). Iste, hovoriť o intímnej láske nie je niekedy ľahké, je to veľmi osobné aj delikátne. A slová veľakrát chýbajú predovšetkým v situáciách, v ktorých je viera skúšaná. Ježiš to dobre vedel, keď hovoril svojim apoštolom : „Keď vás budú vodiť do synagóg, pred úrady a vrchnosti, netrápte sa, ako a čím sa budete brániť, lebo Duch Svätý vás v tej chvíli poučí, čo máte hovoriť“ (Lk 12, 11 – 12). Pretože Kristus si obliekol našu prirodzenosť, my sme si obliekli Ježiša Krista, a preto viac nebudeme mať strach, že nebudeme vedieť hovoriť. Ako kresťania sme povolaní nevyberať si len to, čo sa nám páči, čo nám vyhovuje, aj ohľadom času a priestoru, ale vedieť prijať to, čo prichádza. Je to štedrosť, ktorá sa dotýka a ktorá druhých zapája do života s Kristom, teda dovoľuje každému človeku vstúpiť do kontaktu s ním a usilovať sa, aby Cirkev bola schopná ešte presvedčivejšie a zrozumiteľnejšie šíriť evanjelium spásy. Ale toto poslanie, ktoré je neoddeliteľné od života Cirkvi,, nemá byť „,nové‘ vo svojom obsahu, ale vo vnútornom impulze a otvorenosti na milosť Ducha Svätého, ktorý je silou nového zákona evanjelia a ktorý neprestajne obnovuje Cirkev. Bude ,nové‘ v hľadaní spôsobov, ktoré zodpovedajú sile Ducha Svätého a sú vhodné pre túto dobu a situácie. Bude ,nové‘, pretože ho potrebujú aj krajiny, ktoré už v minulosti prijali zvesť evanjelia,“ povedal Benedikt XVI. v homílii na slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla 28. júna 2010.

zdroj: taize.fr

preklad Monika Skalová