Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 02/2024.
„Večný Bože, ty si uskutočnil vo svojom Synovi tajomstvo spásy a ľuďom si dal účasť na diele vykúpenia v Cirkvi. Ja, Milan Zaleha, vedený tvojím Duchom, zamýšľam celkom sa ti zasvätiť tým, že budem verne nasledovať Krista, Spasiteľa sveta. Aby som to uskutočnil, slobodne si teraz volím kresťanský život podľa evanjeliových rád a skladám na rok sľub čistoty, chudoby a poslušnosti podľa povahy a normy Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa a takto sa zaväzujem, že v tejto kongregácii, založenej svätým Alfonzom najmä na hlásanie evanjelia chudobným, verne povediem bratský život, plný apoštolskej lásky. Tvoja milosť, pomoc Preblahoslavenej Panny Márie a celej Cirkvi a spolupráca spolubratov nech je ustavične so mnou.“
Týmito slovami som pred rokmi zložil svoje prvé rehoľné sľuby. V tom čase bolo pre mňa dôležité, že skladám sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti a že ich skladám na rok. Vôbec som si nevšímal slová „podľa povahy a normy Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa“. Dokonca si nepamätám, žeby sme sa v noviciáte nejak pozastavili nad touto formuláciou. Možno aj áno, ale mňa to až tak veľmi nezaujímalo. Postupom času som však zistil, že aj toto slovné spojenie je veľmi dôležité.
Pojmy povaha a norma rehoľného inštitútu sa týkajú charakteristík a pravidiel, ktoré určujú, ako tento inštitút funguje a aké sú jeho základné hodnoty.
- Povaha rehoľného inštitútu:
- Povaha sa týka samotnej podstaty a účelu daného rehoľného inštitútu. Ide o to, aký typ rehole alebo rehoľného života daný inštitút predstavuje. Napríklad či ide o kontemplatívnu rehoľu (ktorá sa zameriava na modlitbu a duchovný život), či o aktívnu rehoľu (ktorá sa angažuje v rôznych službách ako vzdelávanie, zdravotníctvo, pomoc chudobným a pod.). Povaha rehoľného inštitútu teda určuje, aké sú jeho základné ciele a misia v rámci Cirkvi a spoločnosti.
- Norma rehoľného inštitútu:
- Norma sa týka pravidiel a predpisov, ktoré upravujú život rehoľníkov v rámci inštitútu. To zahŕňa rehoľné pravidlá, ktoré určujú spôsob života, správania, modlitby, práce a vzájomného spolunažívania. Norma môže obsahovať aj etické, duchovné a praktické pokyny, ako aj záväzné pravidlá, ktoré členovia rehole dodržiavajú. Tieto normy sú často vypracované zakladateľom rehoľného inštitútu alebo sú stanovené autoritami Cirkvi a môžu sa líšiť v závislosti od charizmy daného inštitútu.
Tieto dva pojmy spolu vytvárajú obraz o tom, ako rehoľný inštitút funguje, aký má charakter a aké sú jeho pravidlá pre členov.
Druhý vatikánsky koncil vo svojom Dekréte o obnove rehoľného života Perfectae caritatis (ďalej PC) okrem iného hovorí: „Tak sa z Božej vôle vyvinula obdivuhodná rozmanitosť rehoľných spoločností, ktorá vo veľkej miere prispela k tomu, že Cirkev je nielen pripravená na každý dobrý skutok (porov. 2 Tim 3, 17) a „na dielo služby, na budovanie Kristovho tela“ (Ef 4, 12), ale aj skrášlená rozličnými darmi svojich detí javí sa ako nevesta ozdobená pre svojho ženícha (porov. Zjv 21, 2) a skrze ňu sa stáva známou Božia mnohotvárna múdrosť (porov. Ef 3, 10)“ (PC, 1). Aby sa však táto rôznorodosť stala skutočným darom pre Cirkev, bol potrebný návrat ad fontes – k prameňom: „Primeraná obnova rehoľného života zahrnuje jednak ustavičný návrat k prameňom všetkých foriem kresťanského života a k prvotnému duchu ustanovizní, jednak ich prispôsobovanie zmeneným časovým podmienkam. Táto obnova sa má uskutočňovať z podnetu Ducha Svätého a pod vedením Cirkvi. (…) Samotnej Cirkvi slúži na úžitok, keď inštitúty majú svoj vlastný charakter a svoje poslanie. Preto treba verne skúmať a zachovávať ducha zakladateľov a ich vlastné zámery, ako aj zdravé tradície, lebo toto všetko tvorí dedičstvo každého inštitútu“ (PC, 2). „Preto nech tieto inštitúty účelne prispôsobia svoje pravidlá a zvyky požiadavkám apoštolátu, ktorému sa venujú. Keďže však rehoľný život zasvätený apoštolskej činnosti má mnohoraké formy, je potrebné, aby sa pri jeho primeranej obnove bral zreteľ na túto rozmanitosť a aby sa v jednotlivých inštitútoch udržiaval život rehoľníkov v Kristovej službe prostriedkami zodpovedajúcimi cieľu“ (PC, 8). „Podľa tých istých kritérií nech sa preskúma aj spôsob vedenia inštitútov. Preto treba náležite zrevidovať konštitúcie, direktóriá, knihy obyčají, modlitebníky, ceremoniály a iné zbierky tohto druhu: treba ich upraviť podľa uznesení tohto posvätného cirkevného snemu a zrušiť zastarané predpisy“ (PC, 3).
V rámci obradov prvých sľubov nastal aj moment, keď mi viceprovinciálny predstavený odovzdal knihu Konštitúcií a stanov so slovami: „Prijmi rehoľné pravidlá našej Kongregácie, svedomite ich zachovávaj, aby si dosiahol kresťanskú dokonalosť.“ Pri akejsi príležitosti som počul názor, ktorý ma veľmi oslovil a ktorý som prijal za svoj: „Konštitúcie a stanovy sú zhrnutím toho, ako sa žije Evanjelium v našej Kongregácii.“ Aj konciloví otcovia práve tu videli prameň obnovy: „Nech však všetci majú na pamäti, že nádej na obnovu treba skladať skôr do vernejšieho zachovávania pravidiel a konštitúcií než do rozmnožovania zákonov“ (PC, 4).
Za jedno z najpozitívnejších ovocí štúdia kánonického práva považujem to, že som sa naučil hľadať „ducha právnych noriem“. Pri rôznych predpisoch sa snažím hľadať úmysel zákonodarcu – prečo vznikli, pred čím majú chrániť a koho, na čo sa zabudlo a ony to pripomínajú. Tento postoj sa snažím prenášať aj do vzťahu k našim konštitúciám a stanovám. Rehoľné pravidlá môžeme vnímať iba ako zbierku príkazov a zákazov a pozerať do nich, len keď potrebujeme vyriešiť nejaký právny problém. Alebo ich môžeme vnímať ako zdroj každodennej inšpirácie, pretože pri ich čítaní z nich Boží Duch uvoľňuje ducha zakladateľa a inštitútu.
Musím sa priznať, že milujem delenie sa s konštitúciami a stanovami v komunite. Čas, v ktorom ich spoločne čítame a zdieľame sa s tým, ako im rozumieme, ako k nám hovoria. Sú to chvíle, skrze ktoré mi Boh ukazuje, čo potrebujem opraviť či zlepšiť vo svojom živote. Pravdepodobne by som to len veľmi ťažko prijímal, keby mi to povedal predstavený alebo spolubrat, ale keď mi to povie Svätý Duch skrze naše rehoľné pravidlá…
Apoštol Pavol vyčíta Galaťanom, že začali Duchom a končia telom (por. Gal 3, 3). Proti tomuto pokušeniu nie je imúnny nikto, ani my, zasvätení. Preto sme stále nanovo pozývaní prehlbovať poznanie povahy a normy svojho inštitútu, aby sme podľa nich správne a Bohu milo prežívali svoje zasvätenie. Aj dnes.
Milan Zaleha, CSsR