Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/25.
Nedávno som sa prvýkrát osobne stretla so známym slovenským psychológom z IPčka. Zaskočila ma vtedy jeho reakcia, keď sa – uznávam, že asi len zo zdvorilosti – opýtal na to, ako sa mám. Odpovedala som na to totiž, že som spokojná. To sa vraj len tak nepočuje, nie je to bežné, aby v tejto dobe niekto povedal, že je spokojný. Až tak ho zaskočilo, čo moje uši počuli, že sa zamrvil, zapýril, vyzeralo to, akoby si povedal: „To som fakt povedal nahlas?“ a plynulo zmenil tému.
Ja som sa toho však chytila a začala som nad tým trošku viac rozmýšľať. Neviem, môžem takou vôbec byť? Môže byť rehoľníčka spokojná?
Nebola som vždy spokojnou. Čo sa zmenilo? Prišlo to samo? Povedala by som, že sú za tým roky práce. Aj keď nepraktizujem kontemplatívnu modlitbu podľa Keatinga ani Jalicsa, benefitujem z nich tak po svojom. Beriem si za svoje „Môže to tak byť. Môže to bolieť. Som v bezpečí tu a teraz. Som v poriadku taká, aká som.“ Alebo ako som si to preložila do svojej reči: „No a čo!“ Svätí by to povedali inak, možno niečo na spôsob: Stačí, že ma vidí Boh. Som len to, čo som pred Bohom, a nič viac. Roky vedomého učenia sa vernosti v malom pod pohľadom Boha, tam, kde ma nikto nevidí, nepochváli, ani si nevšimne, priniesli spokojnosť.
Neznamená to však, že som dokonalá, že by nebolo na čom pracovať, že je už tu a teraz na mne a okolo mňa všetko bezchybné. Alebo že už mám nazhromaždené všetky úspechy, služby, tituly a práve preto som spokojnou. Nie, nemám všetko, čo som kedy chcela, ale veľmi pravdepodobne mám všetko, čo ozaj potrebujem – aj navyše. A práve to navyše môže byť zdrojom nespokojnosti. To navyše, čo mám, aj čo nemám. Rovnako môžem zhromažďovať veci, spomienky, zranenia aj zlyhania. Môžu tu byť, ale nechcem ich ani hľadať, ani pred nimi neutekať.
Zbožnosť je naozaj nesmiernym bohastvom, lebo prináša spokojnosť v každej situácii.
1 Tim 6,6 (NPK)
V knihe Necessary Endings od Henryho Clouda som našla dva zaujímavé postoje človeka, ktorý sa nevie s vecami rozlúčiť a vždy len voľačo odkladá. Pozrie na vec a povie si: „Toto sa mi ešte zíde“ alebo „Toto mi bude chýbať.“ Ozaj?
Prosím Pána, aby mi (nám) dal dostatok slobody od vecí alebo od toho, čo ani vecami nie je (vzťahy, prestíž, uznanie). Mám všetko, čo potrebujem. Je o mňa postarané. Bohu vďaka! Som spokojná, môžem to podarovať, alebo vyhodiť. Nemusím odkladať.
Bratia benediktíni majú spokojnosť aj vo svojej Regule: „Ak niekto vystačí s málom, nech ďakuje Bohu a nech sa nezarmucuje. Kto však potrebuje viac, nech sa poníži pre slabosť a nech sa nevyvyšuje pre milosrdenstvo; a tak všetci členovia budú spokojní“ (RB 34, 3 – 5). Prelistovala som naše Konštitúcie a našla som: „Vo vedomí, že jedine Boh môže uspokojiť naše srdcia, zriekame sa seba samých, aby nás Boh mohol naplniť sebou samým, a modlíme sa so sv. Františkom: ‚Môj Boh a moje všetko‘“ (Konšt. 23).
Možno by nebolo zlé prelistovať si vlastné reguly, konštitúcie či smernice, či v nich nenájdeme kroky na cestu k spokojnosti. Byť spokojným rehoľníkom je inšpiratívnejšie, ako byť nespokojným. Pre mňa aj pre tých okolo.
Františka Čačková, OSF
Foto: Peter Melicherčík/Godzone