Pápež František prijal vo štvrtok 6. júna zodpovedných predstaviteľov národných cirkevných centier pre pastoráciu povolaní z celej Európy. Tí sa zišli vo Večnom meste na konferencii, ktorá má za cieľ podporiť uplatňovanie výsledkov nedávnej synody o mladých.
„Nemajte strach prijať výzvu naďalej ohlasovať povolanie k zasvätenému životu a kňazskej službe. Cirkev to potrebuje!“ – povzbudil pápež František 80 účastníkov audiencie a vyjadril im vďaku za ich službu. Prihovoril sa im spontánnymi slovami a zároveň im odovzdal pripravený text s podnetmi.
Skupinu sprevádzal kardinál Angelo Bagnasco, arcibiskup Janova, ktorý je predsedom Rady biskupských konferencií Európy CCEE. Medzi prítomnými bol aj biskup Reykjavíku kapucín Dávid Tencer.
Hneď na úvod Svätý Otec zdôraznil, že napomáhanie povolaní je napomáhaním dialógu samotného človeka s Pánom: „Pomáhať mladému človeku zvoliť si povolanie pre svoj život ako laik, laička, ako kňaz, rehoľníčka, znamená dosiahnuť, aby sa ocitol v dialógu s Pánom. Aby sa naučil pýtať Pána: Čo chceš odo mňa?“
Úloha podporovania povolaní síce nemá nič spoločné s náborovým prístupom, avšak predstavuje výzvu vniknúť do „jazyka“ súčasných mladých ľudí, aby sme im pomohli nezostať v povrchných kontaktoch, vstúpiť do opravdivých vzťahov a naučiť sa vnútornej uzobranosti, vysvetlil pápež František.
V odovzdanom texte určenom na reflexiu Svätý Otec hojne čerpá zo svojej apoštolskej exhortácie Christus vivit. Hovorí o svätosti ako celoživotnom povolaní a o spoločenstve ako živnej pôde povolania. Podľa slov Svätého Otca pojem „povolanie“ nie je zastaraný a v slovníku pastorácie ho treba zachovať. A povolanie má tiež neoddeliteľný súvis so šťastím, slobodou a spolupatričnosťou.
„Nesmieme zabudnúť na to, že povolanie je cesta, ktorá trvá po celý život“ a nie len v ranej mladosti, upozorňuje Svätý Otec:
„Povolanie sa týka času mladosti, pokiaľ ide o orientáciu a smerovanie, ktoré treba prijať ako odpoveď na pozvanie Boha a týka sa dospelého života v horizonte plodnosti a rozlišovania dobra, ktoré treba vykonať. Život bol stvorený pre to, aby priniesol ovocie v láske k blížnemu a toto sa vzťahuje na povolanie ku svätosti, ktoré Pán adresuje každému, každému prostredníctvom jeho vlastnej cesty“.
Spoločenstvo
Pápež pripomína, že pastorácia musí byť synodálna a schopná dať formu spoločnému kráčaniu. „Nové povolania sa rodia zo spoločenstva Cirkvi“, zdôrazňuje Svätý Otec:
„Ide o to, aby sme viac žili synovstvo a bratstvo, aby sme podporovali vzájomnú úctu, oceňovali bohatstvo každého človeka, verili, že Zmŕtvychvstalý Pán môže konať úžasné veci aj prostredníctvom rán a krehkostí, ktoré sú súčasťou osobného príbehu všetkých. Zo spoločenstva Cirkvi sa rodia nové povolania. (…) Jedine, keď sa skutočne uznáme za spoločenstvá – a to otvorené, živé a inkluzívne –, budeme schopní budúcnosti. Po tomto majú smäd mladí ľudia.“
Povolanie
„Slovo povolanie nestratilo platnosť“, vysvetľuje pápež vedúcim pastorácie povolaní v Európe:
„Poznám niektoré spoločenstvá, ktoré sa rozhodli nepoužívať viac slovo „povolanie“ vo svojich mládežníckych programoch, pretože sa nazdávali, že by sa toho slova mohli mladí ľakať a nezúčastnili by sa na ich aktivitách. Toto je zhubná stratégia: odstrániť zo slovníka viery slovo „povolanie“ znamená okyptenie slovnej zásoby s rizikom, že skôr či neskôr si už nebudeme navzájom rozumieť. Potrebujeme naopak zanietených mužov a ženy, laikov a zasvätených, horlivých pre stretnutie s Bohom a premenených v ich ľudskosti, schopných svojím životom ohlasovať to šťastie, ktoré pramení z ich povolania.“
Šťastie
V tejto dobe poznačenej nespokojnosťou, ponosovaním sa a prchavými radosťami, je nevyhnutné, aby sme boli „radostným znamením“ vo svete, zdôrazňuje Svätý Otec. Kristovo šťastie je trvalé a hlboké, zostáva aj vtedy, keď sa nachádzame v ťažkostiach a skúškach, keď nás opúšťajú nadšenie i radosť:
„Šťastie zostane, pretože ním je sám Ježiš, jeho priateľstvo je nerozlučné (porov. Posynod. exhort. Christus vivit, 154). «V konečnom dôsledku – ako povedal pápež Benedikt – chceme jedno jediné: blažený život, ten život, ktorý je jednoducho životom, jednoducho šťastie» (Encyklika Spe salvi, 11). Niektoré skúsenosti pastorácie mladých a povolaní si zamieňajú šťastie, ktorým je Ježiš, s emocionálnou radosťou a ohlasujú povolanie ako niečo, čo má stále len svetlé momenty. Toto nie je dobré, pretože keď vstúpime do kontaktu s trpiacim telom ľudstva – naším vlastným či tých druhých – takáto radosť sa stratí.“
Rozlišovanie povolania nie je len otázkou techník či pravidiel, ktoré treba splniť, ale «život, ktorý nám Boh ponúka […] je pozvaním tvoriť súčasť príbehu lásky, ktorý sa prelína s našimi dejinami», cituje Petrov nástupca svoju posynodálnu exhortáciu určenú mladým (porov. Christus vivit, č. 252).
Sloboda
Mladí majú častokrát strach zo slova povolanie, pretože si ho spájajú s predstavou o projekte, ktorý oberá o slobodu. Pápež František vysvetľuje:
„«Boh však vždy dôsledne podporuje slobodu každého» (porov. Christus vivit, 113). Je dobré to pripomínať, osobitne vtedy, keby sa v osobnom či komunitnom sprevádzaní objavili dynamiky závislosti, alebo ešte horšie plagiátorstva (kopírovania). Toto je veľmi vážne, pretože to zabraňuje rastu a upevneniu sa v slobode, udúša to život a robí ho infantilným. Povolanie rozpoznávame vychádzajúc z reality, v načúvaní Božiemu slovu a dejinám, v načúvaní snom, ktoré inšpirujú rozhodnutia, v úžase z rozpoznania – v istom momente –, že to, čo skutočne chceme, je zároveň tým, čo od nás chce Boh. Úžas z tohto styčného bodu dáva našej slobode orientáciu k prelomovému rozhodnutiu lásky a našej vôli umožňuje vytvoriť brehy, ktoré budú schopné ako koryto udržať a usmerniť všetku našu životnú energiu.“
Spolupatričnosť
„Povolanie nie je nikdy jedine moje“, „povolanie je vždy pre iných a s inými“, uvádza v texte pápež:
„Pán nikdy nevolá ľudí len ako jednotlivcov, ale vždy vo vnútri istého bratstva, aby sa delil o svoj plán lásky, ktorý je plurálom už od počiatku, pretože ním je on sám, milosrdná Trojica.“
Vnímať povolanie v tejto perspektíve je podľa Svätého Otca veľmi plodné, „pretože v Cirkvi nič nedosahujeme sami“, „sme vo vnútri dlhých dejín orientovaných smerom k budúcnosti, ktorá je účasťou všetkých“.
„Pastorácia povolaní nemôže byť len úlohou niektorých lídrov, ale spoločenstva: «každá pastorácia je pastoráciou povolaní, každá formácia je formáciou povolaní a každá spiritualita je spiritualitou povolaní» (Christus vivit, 254).
Osobitné zasvätenie sa
Svätý Otec zodpovedných za pastoráciu povolaní v Európe povzbudzuje k napredovaniu s odvahou, lebo ten, kto vzbudzuje povolania, je Duch Svätý:
«Ak vychádzame z presvedčenia, že Duch Svätý aj naďalej vzbudzuje povolania ku kňazstvu a k zasvätenému životu, môžeme „opäť hodiť siete“ v mene Pána, s plnou dôverou» (Christus vivit, 274). Chcem mocne zdôrazniť túto moju istotu, povzbudzujúc vás, aby ste zapojili ešte viac energií do štartovania procesov a rozširovania priestorov bratstva, ktoré fascinuje (porov. tamtiež, 38), pretože žije z Evanjelia.“
„Nemajte strach prijať výzvu naďalej ohlasovať povolanie k zasvätenému životu a kňazskej službe. Cirkev to potrebuje! Keď sa mladí stretnú so zasvätenými mužmi a ženami, ktorí sú hodnoverní, nie však preto, že sú dokonalí, ale preto, že sú poznačení stretnutím s Pánom, dokážu vycítiť, že je to život, ktorý chutí a ktorý je odlišný, a klásť si otázky o ich povolaní.“
„Sprevádzať a formovať povolanie znamená prihlásiť sa k remeselnícky tvorivému dielu Krista, ktorý prišiel priniesť radostnú zvesť chudobným, obviazať rany zlomených sŕdc, oznámiť zajatým, že budú prepustení a slepým, že budú vidieť (porov. Lk 4,18). Tak teda odvahu! Kristus nás chce živých!“
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
Zdroj: RV, Zuzana Klimanová