V pondelok sme týždeň začali slávnosťou Nanebovzatia Panny Márie a chválospevom Matky Pána, ktorá vidí, že „zhliadol na poníženosť svojej služobnice… a povýšil ponížených“. Božie slovo však v liturgických evanjeliových čítaniach uplynulého týždňa neustále podáva ako refrén a základné motto myšlienku poníženej služby. Je to aj finále evanjelia 21. cezročnej nedele: „A tak sú poslední, ktorí budú prvými, a sú prví, ktorí budú poslednými.“ Touto myšlienkou končia evanjeliové texty a ďalšie sú jej obmenou: „Kto sa povyšuje, bude ponížený…“; „Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“
K spáse sme povolaní všetci; o čo bližšie k nej sa potom môžeme cítiť my, ktorí sa snažíme Bohu slúžiť a možno sme mu dokonca zasvätení… Lenže práve túto falošnú sebaistotu Božie slovo napáda: „Jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil… Ja neviem, odkiaľ ste; odíďte…“
Pozor, pokornú pripravenosť k službe, kdekoľvek a akokoľvek to Boh žiada, nesmie v nás vystriedať pýcha nadradenosti. To je upozornenie nielen z nedele. Boh v evanjeliách týždňa otvára oči robotníkom šomrajúcich na hospodára, ktorý všetkým pracujúcim dáva rovnakú mzdu; nezbadali, že tým prejavil dobrotu a im nijako neukrivdil, ba že oni ukázali svoj nevďak a závisť. Varuje nás, že nestačí rozmnožovať vonkajšie znaky modlitby cez množstvo modlitebných predmetov alebo pravidelne okázalo zaujať miesto v priestoroch, kde slúžime Bohu, aby nás tam oslovili ako významné osoby – „učiteľov“.
Slovenský veriaci národ sa už raz v epoche krátkeho rozmachu zahľadel iba na svoje dobro. Nechcel iným ublížiť, ale zatváral oči pred utrpením iných a zabúdal pokorne slúžiť tým, ktorí boli v núdzi. Situácia je dnes tiež ťažká a nebude ľahké nájsť spôsob služby, ktorý Boh dnes čaká od nás nielen ako od jednotlivcov, ale aj ako od spoločenstva veriacich a od národa. Nemôžeme sa však uzavrieť a žiť si pre svoje dobro. Boh čaká našu pokornú službu a v nej nás vedie k vytúženej spáse…
br. Ján Macej, kapucín