Prečo ubúdajú duchovné povolania?
V marci 2019 prekvapil veriacich v katolíckych kostoloch Banskobystrickej diecézy oznam o zrušení Kňazského seminára svätého Františka v Badíne. Seminár predminulý rok oslávil 25. výročie svojho založenia a od budúceho akademického roka jeho bohoslovci prejdú do nitrianskeho seminára. Aj v súvislosti s tým sa vynára otázka poklesu duchovných povolaní – či už klerikov, kňazov, alebo rôznych foriem zasväteného života.
Pápež František minulý rok vo svojej homílii na Deň zasväteného života (2. februára) povedal, že naše najpodstatnejšie stretnutie s Pánom nevzniklo ako súkromná záležitosť medzi nami a Bohom, ale vo veriacom ľude, v konkrétnom čase a mieste: „Tak aj zasvätený život: rozvíja sa a prekvitá v Cirkvi; ak sa izoluje, vädne,“ zaznelo.
Ďalej pokračuje v charakterizovaní úlohy zasväteného života a jeho poslaní: „Zasvätený život je táto prorocká vízia v Cirkvi: je to pohľad, ktorý vidí Boha prítomného vo svete, aj keď mnohí si ho nevšimnú; je to hlas, ktorý hovorí: „Boh stačí, ostatné sa pominie,“ je to chvála, ktorá vyviera napriek všetkému. Hľa, toto je zasvätený život: chvála, ktorá dáva radosť Božiemu ľudu, prorocký pohľad, ktorý odhaľuje to, čo je dôležité.
Keď je to tak, prekvitá a stáva sa pre všetkých výzvou proti priemernosti: proti poklesu počtu osôb v duchovnom živote, proti pokušeniu zahrávať sa s Bohom znižovaním latky, proti prispôsobovaniu sa pohodlnému a svetskému životu, proti sťažovaniu sa – bedákaniu, nespokojnosti a oplakávaniu sa, proti zvyku „robíme to, čo môžeme“ a „vždy sa to robilo takto“: nie sú to vety od Boha.
Zasvätený život nie je prežitok, nie je to príprava na „ars bene moriendi“: toto je pokušenie dnešnej doby nad poklesom povolaní. Nie, nie je to prežitok: je to nový život. „Ale veď… je nás málo…“ – je to nový život. Je to živé stretnutie s Pánom v jeho ľude. Je to povolanie ku každodennej vernej poslušnosti a k nevídaným prekvapeniam Ducha Svätého. Je to videnie toho, čo je potrebné objať, aby sme mali radosť: Ježiša.“
Slová pápeža dávajú nádej a ukazujú pravú podstatu zasväteného života. Ale napriek tomu sa nám vynárajú otázky: Prečo ubúdajú duchovné povolania? Čo je príčinou? Čo by najviac mohlo pomôcť mladým, aby sa rozhodli pre zasvätený život? Je to rodina, modlitba, duchovné vedenie, príklad tých, ktorí zasvätení život žijú, či spoločnosť, ktorá nás obklopuje? A čo je, naopak, najväčšou prekážkou na ceste k zasvätenému životu? Prečo prekvitajú kontemplatívne kláštory a zatvárajú sa kňazské semináre?
POVOLANIE AKO BOŽÍ DAR
Aby sme si urobili lepší prieskum ohľadom tejto skutočnosti, zverejnili sme na internete dotazník, ktorý sa pýtal, prečo duchovné povolania ubúdajú. Na päť otázok odpovedalo v dotazníku 232 respondentov, z toho väčšina z nich boli slobodní (53 %), potom v manželstve (26,3 %), vo formácii zasväteného života (8,6 %), v akejkoľvek forme zasväteného života (8,2 %) a najmenej z nich v kňazstve (3,9 %).
Najprv sme sa respondentov pýtali, ktorú z uvedených piatich možností považujú za najdôležitejší predpoklad pre duchovné povolanie: osobný sviatostný a modlitebný život (33,6 %), túžba slúžiť druhým s nerozdeleným srdcom (16,8 %), výchova v rodine (16,4 %), duchovné vedenie (15,1 %), spoločenstvo (4,3 %). Niektorí zvolili aj možnosť iné, v ktorej sa najčastejšie opakovalo: všetko dokopy; vnímanie povolania, ktoré je vložené do srdca človeka Bohom; Božie volanie, túžba v srdci po zasvätenom živote a vnútorné presvedčenie, že Boh ma tam chce mať; nadšenie pre Krista, otvorenosť Duchu Svätému a túžba celým srdcom úprimne plniť Božiu vôľu i pomáhať druhým s radosťou… „Dnes v Cirkvi chýba to, že byť zasvätenou osobou je niečo krásne,“ zaznelo od ľudí.
V druhej otázke sa respondenti, naopak, vyjadrovali, čo je podľa nich najvýraznejším problémom v tom, že mladí sa nerozhodujú pre duchovné povolanie. Z dvanástich možností mohli zvoliť tri: strach rozhodnúť sa žiť zasvätený život (44,8 %), slabý osobný sviatostný a modlitebný život (37,5 %), konzumná spoločnosť a dnešná materialistická a hlučná doba (37,5 %), chýbajúce duchovné vedenie, spovedník (30,6 %), obraz Cirkvi v médiách, mediálny svet (25,9 %), nesprávne predstavy a ideály o zasvätenom živote (24,6 %), absencia ticha, mediálny hluk a umlčané svedomia (23,7 %), otázka celibátu a panenstva (23,7 %), zlá výchova v rodine, ťažké rodinné pomery (20,3 %), mladí vidia nedostatočný príklad a svätosť zasvätených (17,7 %), prežité traumy, zranenia (10,3 %), zlá partia či osamotenosť (7,8 %). Okrem toho uviedli aj iné ťažkosti ako pomery v Cirkvi, strach prijať celoživotný záväzok či to, že vo vnútri Cirkvi sa zasvätený život neraz nepredstavuje ako veľký dar, škandály v Cirkvi…
ROZHODUJÚCA JE AUTENTICKÁ VYDANOSŤ
Respondenti sa vyjadrili aj ohľadom toho, aký „druh“ duchovného povolania podľa nich dnes prekvitá a vzrastá a aký má, naopak, krízu. „Narastajú dva druhy povolaní: tradicionalistický (silná identita) a ten otvorený na nové pôsobenie Ducha Svätého (silné vnímanie Božieho pôsobenia dnes). Najväčšiu krízu zažíva akékoľvek povolanie žité len priemerne, bez plného zápalu pre svoju charizmu,“ napísal jeden z nich.
Zhodli sa v tom, že vzrast zažívajú kontemplatívne kláštory, ktoré sú plné, čo možno vidieť najmä v zahraničí. Jednak ide o to, že sa za svet treba modliť, ale aj o to, že sú skutočne oddelené od sveta, radikálne, čo neraz láka mladých, ktorí radikálnosť vyhľadávajú. Obľube sa podľa nich neraz tešia viac rehoľné spoločenstvá než napríklad diecézne kňazstvo, ale aj sekulárne inštitúty (lákavé možno aj tým, že sú medzi ľuďmi inkognito), tretie rády, súkromné zasvätenia, živé rehole, ktoré sú blízko pri človeku (saleziáni, kapucíni, františkáni, redemptoristi), misionári, zasvätení laici, živé komunity, zasvätenie sa v rámci charizmatického smeru. Znovuzrodenie dnes zažíva aj zasvätené panenstvo.
V kríze je podľa nich rozhodne kňazstvo a na druhom mieste sú to apoštolské rády. „Myslím, že rozhodujúca je autentická vydanosť. Všetky spoločenstvá, ktoré sa totálne vydali Bohu, žijú pre neho a z Božej prozreteľnosti, v chudobe spoliehania sa na neho, sú pre mladých, ktorí nechcú byť povrchní, ktorí sa chcú radikálne odovzdať, výzvou. Len zapálení a nadšení môžu zapáliť a nadchnúť. Chudoba – služba – odovzdanosť v láske – hlboká modlitba. To platí rovnako pre kontemplatívne ako i pre činné rehole,“ napísala žena v zasvätenom živote.
Tí, ktorí sa rozhodli pre zasvätený život, hovoria o tom, čo im v tomto rozhodnutí najväčšmi pomohlo a čo na ňom bolo najťažšie. Nápomocné bolo najmä vedomie, že ich k tomu volá Boh – odpoveď na Pánovo zvádzanie, dobiedzanie, aby ho nasledovali, túžba nasledovať Ježiša, dar povolania v srdci. Ale aj osobný vzťah s Ježišom, duchovné vedenie (čo je neraz ťažko žitý ideál), rodinná výchova, osobné svedectvo kňazov, zasvätených i ostatných veriacich, túžba po službe, kontakt s rehoľným spoločenstvom, do ktorého sa chystali vstúpiť, dobrí priatelia i farské spoločenstvo.
„Mne asi najviac pomohlo, keď moje srdce bolo uzdravené z istých rán z detstva a prijala som Božiu lásku do svojho života a prestala kŕčovito hľadať to svoje povolanie, keď konečne prišla do toho sloboda,“ hovorí jedna z nich. Svoj pohľad pridáva aj človek, ktorého brat sa rozhodol pre kňazstvo: „Povoláva jedine Boh, my môžeme ľudí v tom len podporiť.“
Na druhej strane bolo pre nich najťažším bojom povedať to rodine, nesúhlas či odpor rodiny, opustenie rodiny i predstavy o svojej budúcnosti, zrieknutie sa manželstva, vykročenie vo viere, dôvera Bohu, meniť seba samého pre Krista, rozhodnutie vytrvať napriek slabostiam, pochybnosti, či to dajú, očakávanie ľudí i vlastné, vnútorné pochybnosti, prekonanie falošných predstáv o Bohu, sebe i povolaní, konfrontácia so svojimi slabosťami a obrazom, vnútorné cirkevné pomery ako aj obraz Cirkvi navonok. „Najťažšie bolo uveriť tomu, že Boh si vybral práve mňa,“ píše jeden z nich.
LIBERALIZMUS, INDIVIDUALIZMUS A KONZUMIZMUS
Na trend klesajúcich duchovných povolaní sme sa pýtali tých, ktorí majú do činenia najmä s formáciou nových kňazských či zasvätených povolaní. Odpovedal nám Ján Viglaš, rektor Kňazského seminára svätého Františka Xaverského v Badíne, Vojtech Nepšinský, predchádzajúci rektor badínskeho seminára, dnes farár farnosti Zvolen-mesto, Štefan Novotný, rektor Kňazského seminára svätého Karola Boromejského v Košiciach, František Nociar, psychológ, Monika Skalová FMA, provinciálna predstavená saleziánok, a Zuzana Škrinárová zo spoločenstva Angelus.
Ich odpovede si môžete prečítať v XXL článku na stránke slovoplus.sk.
Zuzana Vandáková
Foto: Františka Čačková, OSF
Publikované s dovolením redakcie novín Slovo+.