Inštitút Nepoškvrnenej Matky Cirkvi je ženským sekulárnym inštitútom diecézneho práva, ktorého zakladateľom je Boží služobník, kňaz prof. František Blachnický (1921 – 1987). Vo svojom testamente INMC vníma ako dar pre svoj život, ktorý dostal na začiatku svojej kňazskej služby. Ďalej o Inštitúte píše: „Je akoby cestou Márie, Pánovej služobnice, po boku Krista – kňaza. Bolo by opovážlivosťou povedať, že Spoločenstvo Nepoškvrnenej Matky Cirkvi je ‚mojím dielom‘. Veď z môjho pohľadu som urobil všetko, aby som ho zničil. Jeho stála existencia, napriek mojim charakterovým nedostatkom a chybám, ktoré ho mohli zmariť, je zrejmým dôkazom, že je to dielo Nepoškvrnenej, Matky Cirkvi, dielo zapísané v Božích plánoch. Bez existencie Spoločenstva Nepoškvrnenej Matky Cirkvi by nemohlo vzniknúť Hnutie Svetlo-Život.“
Zakladateľ a jeho dielo
František Blachnický bol ako mladý človek v roku 1940 uväznený, vyvezený do koncentračného tábora v Osvienčime a v roku 1942 odsúdený na smrť za konšpiratívnu činnosť voči Nemeckej ríši. Čakala ho gilotína. Vo väzení prežil svoje obrátenie. Boh mu „vrátil zrak“ a pochopil, že jeho život patrí Pánovi. Po takejto zázračnej skúsenosti sa v časoch komunizmu vo svojej kňazskej službe ničoho nebál. O svojom vnútornom živote, o pôsobení milosti v jeho živote si písal denník, ktorý vyšiel aj v slovenčine pod názvom Pohľady vo svetle milosti. Opisuje v ňom cestu očisťovania vnútorného života ako celoživotnú úlohu.
Bezprostredne po jeho smrti ho bl. Ján Pavol II. v kondolenčnom telegrame charakterizoval ako horlivého apoštola obrátenia a vnútornej obnovy človeka, ktorého Boh obdaril mnohými talentami rozumu a srdca, akousi zvláštnou charizmou, ktorú zasvätil budovaniu Božieho kráľovstva. Jeho telesné pozostatky boli 1. apríla 2000 prevezené z Carlsbergu do Kroščenka nad Dunajcom a uložené v kostole Dobrého Pastiera.
Celé bohatstvo jeho vnútorného života je darom ako pre INMC, tak aj pre Hnutie Svetlo-Život, ktoré zohralo počas komunizmu významnú úlohu aj v živote podzemnej Cirkvi na Slovensku. Neskôr, po páde totality, bolo živnou pôdou pre vznik mnohých živých katolíckych spoločenstiev. Aj dnes vo formácii sprevádza laikov na ceste k dospelému kresťanskému životu a angažuje sa v programe obnovy farností. Program Hnutia vystihujú heslá: Svetlo-Život, Nový človek, Nové spoločenstvo, Nová kultúra. Práve nová kultúra má pri pestovaní daru povolania k životu podľa evanjeliových rád vo svete zásadný význam. Z nej pre nás vyplýva primeraná askéza, ktorá je špecifická a spočíva v stálom zachovávaní abstinencie od alkoholu v duchu uzmierovania a šírenia novej kultúry, kultúry čistoty, skromnosti ako prejavu úcty k druhej osobe.
Cesta Inštitútu
Inštitút vznikol v Poľsku v roku 1958, keď už niekoľko rokov predtým pomáhala skupina mladých dievčat otcovi Františkovi pri vydávaní katechetických materiálov a šírení myšlienok kruciáty triezvosti, z ktorého neskôr vznikla Kruciáta oslobodenia človeka. Dozrel čas a päť z nich sa rozhodlo pre dvojročnú uzatvorenú formáciu s cieľom vytvoriť spoločenstvo žijúce podľa evanjeliových rád. Bolo to rozhodnutie darovať sa Nepoškvrnenej, byť jej k dispozícii v diele, ktoré sa tu začalo a rozvíjalo. Dnes je nás približne sto a žijeme prevažne v Poľsku, v Nemecku, na Ukrajine a na Slovensku. Tvoríme väčšie spoločenstvá – rodiny a naša malá skupinka zo Slovenska patrí do jednej z nich. Stretávame sa na duchovných cvičeniach raz ročne, na rôznych aktivitách Hnutia. Väčšina z nás má niekoľkoročnú skúsenosť formácie v Hnutí Svetlo-Život. Inštitút je však otvorený aj pre tie povolania, ktoré nevznikli „na oázach“, ale priťahuje ich niečo na tejto charizme.
Život vedieme v obyčajných podmienkach sveta sami, alebo vo svojej prirodzenej rodine, alebo v skupine sesterského spoločenstva. Veľký dôraz kladieme na formáciu, ktorá zahŕňa všetky oblasti kresťanského života a zasväteného života vo svete. Ide o formáciu seba ako človeka, formáciu kultúrnu, duchovnú a pastoračnú. Tieto oblasti sú základom nášho formačného plánu. Dbáme na realizáciu dní obnovy, na rozhovory so svojou zodpovednou. V tomto roku (2012) v rámci individuálnych dní obnovy sme sa zamerali na formáciu človeka podľa Pastores dabo vobis (43 – 44), ale aj podľa dokumentu Bratský život v spoločenstve (35 – 38). Naše mesačné stretnutia v skupine sa v tomto roku sústreďujú okolo evanjeliovej rady poslušnosti. Čerpáme z bohatstva myšlienok nášho zakladateľa otca Františka. Nechceme mať len nálepku Inštitútu, ale chceme sa skutočne nezištne darovať Kristovi podľa vzoru Nepoškvrnenej. Neobchádzajú nás ani životné skúšky, ale poznáme ovocie duchovného boja a trpezlivého státia jedna vedľa druhej.
Moja cesta
Moja cesta povolania sa začala práve účasťou na letných oázových duchovných cvičeniach v roku 1982, kde som osobne prijala Ježiša Krista za svojho Pána a Spasiteľa. Potom pokračovala formáciou v malej skupine počas štúdií, neskôr popri zamestnaní. Rodina a malá skupinka vo farnosti boli pre mňa miestom rastu vo viere, poznania seba, prameňom radosti a tvorivosti. Dnes je ním aj môj Inštitút, kde môžem prežívať svoj snúbenecký vzťah s Ježišom Kristom podľa vzoru Nepoškvrnenej.
Autorka je členka INMC