Od najstarších čias mnohí filozofi, myslitelia, duchovní autori, psychológovia sa zamýšľali nad hodnotou a prínosom priateľstva. Symbolom zamilovanosti a lásky je vzájomný pohľad do očí, symbolom priateľstva je spoločný pohľad rovnakým smerom, spoločné kráčanie „bok po boku“ smerom k rovnakému cieľu. Ide o spoločný výstup, počas ktorého priatelia navzájom zdieľajú spoločnú námahu zo stúpania, strach a úzkosť z neočakávaných mračien a búrok, ale aj radosť z pekného výhľadu na okolitú krajinu. Priateľský vzťah je jedna z ciest, na ktorej osoba rastie v láske k blížnemu a ktorá vedie k Priateľstvu a k Láske.
V tomto príspevku neobsiahneme všetky psychologické aspekty tak často diskutovanej témy priateľstva v rehoľnom živote. Pokúsime sa priblížiť iba niektoré psychologické dynamiky, ktoré môžu vstupovať do týchto vzťahov v rehoľných komunitách alebo vo vzťahoch medzi rehoľníčkami a rehoľníkmi/kňazmi.
Charakteristika priateľstva
Psychologický slovník definuje priateľstvo ako skúsenosť, ktorá pramení zo stretnutia dvoch alebo viacerých osôb, ktoré vnímajú blízkosť svojich osobných záujmov, hodnôt a ideálov, a preto vytvárajú blízky vzájomný vzťah založený na vzájomnom pochopení a dôvere.
Priateľstvá založené na vzájomnej dôvere, otvorenosti, podpore, rešpektovaní vzájomnej slobody, čiže zdravé a vyrovnané priateľstvá napomáhajú osobnému ľudskému aj duchovnému rastu, sú zdrojom pokoja, podpory, prinášajú radosť a posilu.
Základom priateľských vzťahov, a to zvlášť u zasvätených osôb, je citová zrelosť, ktorá v sebe zahŕňa prijatie osobnej identity ako muža alebo ženy, sebapoznanie a sebaprijatie, integráciu sexuality, schopnosť vnútornej samoty, schopnosť vytvárať plnohodnotné vzťahy.
Ako sa však priblížiť k predstavenému ideálu zrelého priateľstva a čo všetko tento vzťah v sebe zahŕňa?
Psychologické procesy zaktivizované v priateľských vzťahoch
Vzťah priateľstva zahŕňa celú osobnosť: jej kognitívnu (rozumovú), emocionálnu oblasť a oblasť konania (behaviorálna oblasť), ktoré sú vo vzájomnej interakcii. Pomocou kognitívnych schopností osoba vníma druhého človeka, pripisuje určitý význam jeho správaniu, hodnotí, formuluje určité očakávania voči nemu. Táto rozumová aktivita je úzko spojená s osobnými emocionálnymi procesmi, túžbami, fantáziami, očakávaniami, frustráciami, ktoré si každý z nás vytvoril na základe predchádzajúcich zážitkov a vzťahov. Podľa osobných skúseností si selektujeme určité vlastnosti, skutočnosti, pocity, na ktoré reagujeme citlivejšie a vnímame ich ako dôležitejšie. Na základe nášho kognitívneho vnímania a emocionálneho prežívania si vytvárame určité vzorce reakcií. V každodenných situáciách máme potom tendenciu reagovať podľa týchto vytvorených mentálnych a emocionálnych schém. Podľa týchto schém si tiež „vyberáme“ priateľov a vytvárame vzťahy.
Pre naše aktuálne prežívanie vzťahov a priateľstva je preto nevyhnutné poznať a prijať vlastnú osobnú a vzťahovú minulosť, osobný štýl interakcií – ako vstupujem do vzťahov, čo ma tam zraňuje, čo si vo vzťahu kompenzujem, po čom túžim, a nedostávam to, ako riešim konflikty, ako unikám zo vzťahu do izolácie. Sebapoznanie, sebaprijatie a integrácia kognitívnych, emocionálnych a behaviorálnych aspektov osobnosti je základom zrelých a obohacujúcich vzťahov k ľuďom a k Bohu.
Priateľstvá v komunite sestier/bratov
Priateľstvo je oveľa obsažnejšia skutočnosť ako spoločný život, spoločná apoštolská práca, spoločné plány, citová blízkosť. Priateľský vzťah ponúka rehoľníčke/rehoľníkovi možnosť v dozrievaní na vertikálnej a na horizontálnej úrovni. Na vertikálnej úrovni ide o plnšie prežívanie sľubu čistoty a rast v láske k Bohu. Na horizontálnej úrovni osoba rozširuje svoju pozornosť a záujem o iné osoby, učí sa dávať a prijímať dôveru, prekonávať rôzne formy strachu z neprijatia, stáva sa schopnejšou viesť dialóg, komunikovať, prispôsobiť sa druhým. Pocity istoty a bezpečia, ktoré pramenia zo vzájomného prijatia pomáhajú rehoľníčke/rehoľníkovi čeliť vlastným negatívnym pocitom, umožňujú konfrontáciu s osobnými limitami a sú podnetom k uskutočneniu zmien v osobnom živote.
Priateľstvo v komunite posilňuje integráciu citového života, vyžaruje ľudské teplo a prijatie aj voči tým členom komunity, ktorí sú menej láskaví, zatrpknutí, vytvára vhodné podmienky na sesterské alebo bratské napomenutie.
Ďalej uvedieme niektoré psychologické faktory, ktoré môžu ovplyvňovať vytváranie a udržiavanie „priateľských“ vzťahov a ktoré si často osoby vstupujúce do vzťahov dostatočne neuvedomujú.
Vplyv problematických vzťahov z minulosti
Niektorým rehoľníčkam a rehoľníkom/kňazom sa počas postupnej cesty dozrievania nepodarilo dostatočne integrovať problematické a frustrujúce situácie zo vzťahov, ktoré prežívali či už pred vstupom do rehole, alebo rôzne zranenia vo vzťahoch, ktoré zažívali počas obdobia formácie alebo spoločného života v komunite. Z obavy, že nový vzťah prinesie ďalšie zranenia, tieto osoby môžu zostávať v chladnom, obrannom postoji, ktorý stavia bariéry, v každodenných vzťahoch sa javia strnulé/í a tvrdé/í, príliš chránia svoje súkromie a svoju „samotu“. Silná citová nestálosť, ktorá je často spojená s tým, ako človek prežíval v detstve vzťahy s primárnymi vzťahovými osobami (matka, otec, starí rodičia), neuroticizmus, ktorý v bežnom živote často definujeme ako „ťažkú a zle ovládateľnú povahu“, môžu byť ďalšími rizikovými faktormi pri vytváraní konštruktívnych vzťahov.
Vzájomné dopĺňanie sa (komplementarita) a vzájomná podobnosť vo vzťahoch
Rehoľníčka/rehoľník môže tiež vyhľadávať druhú osobu v komunite na základe potreby kompenzácie svojich neuvedomených potrieb. V priateľstve sa môžu „stretnúť“ dve neuvedomené potreby, ktoré sa navzájom kompenzujú: napr. jedna osoba môže mať silnú potrebu ovládať iných a druhá osoba závisieť na niekom a nechať sa ňou viesť. Alebo jedna osoba môže mať silnú potrebu ochraňovať a druhá byť ochraňovaná. Dynamika komplementarity môže byť aktívna aj v situáciách, keď napr. jedna osoba sa cíti neistá, menejcenná, nenachádza v sebe dostatočnú orientáciu a motiváciu napredovať k cieľu a „hľadá“ osobu, ktorá by konsolidovala jej vnútornú istotu, bola jej vzorom. Táto potreba môže viesť k prehnanej idealizácii druhej osoby.
Vzájomná podobnosť (podobnosť názorov, chápania reality, ideálov, skúseností, prežívania emócií) medzi dvoma osobami ponúka možnosť vzájomnej podpory na kognitívnej a emocionálnej úrovni, redukuje riziko vzájomných nedorozumení a konfliktov.
Projekcia a identifikácia v priateľských vzťahoch
Vo vzťahoch sú často prítomné mechanizmy projekcie a identifikácie. Pri projekcii sa vlastné psychické obsahy, to, čo daná osoba prežíva (strach, úzkosť, smútok, samota, hnev, napätie, radosť), pripisujú iným osobám. Motívom je zbaviť sa niečoho, čo sa podieľa na vnútornom konflikte, ktorý osoba prežíva. Čiže osoba predpokladá u druhého človeka vnútorné rozpoloženie, pocity, ktoré si uvedomuje sama u seba, a keďže je pre ňu ťažké prijať ich, pripisuje tieto obsahy druhým.
V prípade projektívnej identifikácie si druhá osoba dané psychické obsahy privlastní a pomocou manipulácie je privedená k tomu, aby sa cítila tak, ako sa cíti daný človek. V takomto vzťahu sa osoby vzájomne potvrdzujú, vytvára sa súlad, prežívajú intenzívnu blízkosť. Manipulácia je v tomto vzťahu väčšinou vedomá, osoba si však neuvedomuje motív, ktorý ju vedie k manipulácii tých druhých.
Priateľstvo rehoľníčky/rehoľníka s osobou opačného pohlavia
Stretnutie medzi mužom a ženou podporuje vzájomné poznanie a ocenenie, zjemňuje niektoré osobnostné črty, umožňuje prežívať pocity a emócie, ktoré by osoba s príslušníkmi toho istého pohlavia neprežívala, a tak môže podporovať harmonický rozvoj osobnosti obidvoch zúčastnených vo vzťahu.
Zdá sa nám však vhodné pripomenúť, že zvyčajne, keď osoba vstupuje do bližšieho vzťahu s osobou iného pohlavia, v prvých momentoch vníma určité znaky dvojznačnosti, ktoré jej hovoria, že skúsenosť, ktorú prežíva, môže byť pre ňu riziková. Osoba často pociťuje nepokoj, uniká zo spoločenstva a od ostatných vzťahov, vytvárajúci sa vzťah citovej závislosti pohltí jej/jeho myseľ a emócie, vynára sa túžba všetko „tajiť“ a nahovárať si, že je to „ok“. V tomto bode sa javí dôležité nechať sa viesť skúseným človekom, ktorým môže byť duchovný vodca alebo odborník (napr. psychoterapeut) a v spoločnom dialógu spoznávať a prehodnocovať skutočné motivácie vstupovania a zotrvávania vo vzťahu s osobou opačného pohlavia.
Lívia Kvašná