Príprava na likvidáciu rehoľného života v Československu

Predzvesť útoku na Cirkev a rehole

Cirkev, predovšetkým Katolícka, bola komunistickému režimu nielen tŕňom v oku, ale postupom času sa stala hlavným nepriateľom tohto totalitného zriadenia. Víťazný február 1948 síce priniesol vytúžené víťazstvo strany a zmocnenie sa všetkej moci, predstavitelia Komunistickej strany však vedeli, že to všetko je však stále len začiatok.

Uchvátiť moc je jedna vec, udržať si ju zase druhá. Preto sa hneď od začiatku začal štát stavať nepriateľsky a odmietavo voči Cirkvi. Jeho predstavitelia začali nielen navonok, ale aj v skrytosti konať tak, aby oslabovali Cirkev a jej predstaviteľov s cieľom zlikvidovať Cirkev v Československu.

Rehole, rády a kongregácie sa spolu s biskupmi dostali na čelo rebríčka hlavných nepriateľov. Prečo to tak bolo, všetci vieme. Dôležité je uvedomiť si, že sa to nezačalo zo dňa na deň. Nenastal zrazu apríl či máj 1950[1]. Zrazu sme sa neocitli v závere augusta 1950. I týmto medzníkom predchádzali mnohé kroky (menšieho či väčšieho charakteru), ktoré pripravovali rehole i verejnosť na to, že časom asi dôjde k definitívnemu skoncovaniu s rehoľami a ich činnosťou.

Už po prechode frontu, po ukončení bojov druhej svetovej vojny a po obnovení Československej republiky sa rehole postupne stretávali s rôznymi obmedzeniami. Tie sa týkali ich verejného účinkovania, pastorácie či hospodárskej činnosti. Je potrebné spomenúť, že nielen rehole, ale aj mnohí kňazi a predovšetkým diecézni biskupi, ktorí boli internovaní, boli väzobne stíhaní a následne i odsúdení na väzenie.

Rôzne spôsoby obmedzovania vplyvu a oslabovanie reholí

V súvislosti s obnovovaním hospodárstva po vojne sa rehole stretli s tým, že niektoré majetky – pozemky (polia, lúky, hospodárstva) im boli odobraté, resp. neskôr, po roku 1948 a 1949, zoštátnené. Mnohé rehole v Československu boli činné v školskej službe, ich členovia pôsobili ako učitelia, katechéti, ale aj ako zriaďovatelia či prevádzkovatelia škôl. Aj z tejto oblasti svojej služby museli postupne odísť a prenechať ju civilným zamestnancom. Nemenej dôležitý bol pre mnohé rehole tlačový apoštolát. Vydávali sa knihy, časopisy, noviny, rôzne publikácie a brožúry. V rámci obnovy hospodárstva dostali mnohé rehole zákaz (resp. nedostali povolenie na obnovenie) vydávať svoje tlačoviny. Toto obmedzenie sa udialo na základe prijatia vyhlášky č. 696/1948 Ú. I. o hospodárení s papierom pri vydávaní časopisov a vyhlášky č. 1144/1948 Ú. I., ktorou sa vydávajú podrobné smernice o podávaní žiadosti na povolenie tlače časopisov. I keď bola argumentácia logická a mala opodstatnenie, predsa počítala s tým, že po obnovení zdrojov a zásob papiera bude možné obnoviť dovtedajšie stavy vydávania tlačovín. To sa však udialo len v niekoľkých prípadoch.

Veľkým medzníkom druhej polovice 40. rokov boli parlamentné voľby, ktoré sa konali na konci mája 1946. V súvislosti s ich konaním sa aktivizovali nielen členovia parlamentných strán, ale aj ich podporovatelia či neprajníci. Prvá Československá a neskôr i Slovenská republika si pamätala mnohých aktívnych politikov z radov kňazov. A aj vo voľbách ´46 sa kňazi aktivizovali. Nie ako členovia kandidátok, ale ako tí, ktorí aktivizovali voličov. Toho sa niektorí obávali, preto sa od začiatku roku 1946 viedla kampaň namierená proti kňazom – diecéznym aj rehoľným. V tom čase mnohí kňazi písali do periodík, ktoré vydávali; zúčastňovali sa predvolebných diskusií a stretnutí s voličmi; boli aktívni a mali vplyv. Preto museli viacerí čeliť nespravodlivým útokom, slovným, publikovaným v tlači, ba dokonca i fyzickým. Známe sú aj situácie, keď došlo k obvineniu a vzatiu do väzby či odsúdeniu rehoľníkov, ktorí boli verejne činní a boli hrozbou pre niektoré politické strany. Áno, už v roku 1946 panovali takého nálady a červený tábor mal takúto moc.

Ďalším medzníkom, ktorý vytváral pred verejnosťou negatívny obraz o kňazoch, rehoľníkoch a rehoľníčkach, bol proces s bývalým prezidentom Slovenskej republiky, Dr. Jozefom Tisom. Pred procesom, počas neho i po ňom bolo v médiách prízvukované, že jeho najväčším podporovateľom a obdivovateľom je Cirkev, ktorá je teda priamo zodpovedná za všetky neprávosti, ktoré sa počas trvania Slovenskej republiky odohrali. Navyše sa viedla dosť špinavá kampaň namierená predovšetkým proti kňazom. Viacerí boli obvinení z toho, že chcú Jozefa Tisa násilím oslobodiť z väzenia, vytvoriť ozbrojené povstanie namierené proti republike a jej predstaviteľom, že chcú zvrhnúť demokraciu a zaviesť vládu Cirkvi. V niektorých prípadoch obvinení voči rehoľníkom sa stretneme i s tak závažnou vecou, ako bola príprava atentátu – vraždy Klementa Gottwalda, predsedu vlády a neskôr i prezidenta republiky. Tak boli mnohí kňazi diskreditovaní, na čo bola zneužívaná polícia (členovia Zboru národnej bezpečnosti) i armáda. V kláštoroch a na farách sa vykonávali prehliadky, boli zaistené osoby i zhabaný majetok. Tlač prinášala nepodložené správy o tom, akú nepriateľsky zameranú snahu vyvíjajú rehoľníci vo svojich domoch a kláštoroch.

Po tzv. februárovom prevrate v roku 1948, keď Komunistická strana Československa prevzala do svojich rúk takmer všetku moc v republike, sa z boja v skrytosti stal boj, ktorý sa čoraz viac prejavoval aj vo verejnom živote. Rástli útoky na Cirkev a jej členov. Postupne sa vytvárali predpoklady na celoplošné zrušenie cirkevného školstva a vôbec vplyv reholí na spoločnosť. Začali sa ďalšie súdne procesy, ktorých výsledkom bolo väzobné stíhanie rehoľníkov. Jednou z foriem perzekúcie bolo vydanie zákazu vycestovať do zahraničia – na návštevu, na štúdiá, na misie a pod.

Po vytvorení jednotnej komunistickej vlády došlo v parlamente k prijatiu zákonov, ktorými sa uľahčilo zoštátňovanie majetkov. Mnohé rehole tak stratili časť alebo i všetok svoj nehnuteľný majetok – hospodárstva, polia, lúky, v niektorých prípadoch i domy a kláštory. Dialo sa tak pod zámienkou vykonávania pozemkovej reformy, ktorá mala priniesť blaho všetkému ľudu v novom socialistickom zriadení.

Po februárovom prevrate si predstavitelia republiky mohli dovoliť viac. Postup voči Cirkvi už nebol skrytý, ale mohol sa konečne prezentovať aj na verejnosti. Bol síce zahmlievaný, ale naberal jasné kontúry. Jedným z prvých krokov bolo zriadenie Úradu pre veci cirkevné v októbri 1949, predchádzala mu tzv. Katolícka akcia z leta 1949, ktorej cieľom bolo rozbiť Cirkev a prilákať na svoju stranu čo najviac katolíckych duchovných.

Mohli by sme vymenovať azda ešte desiatku udalostí, ktoré mali za cieľ zneistiť a oslabiť Cirkev, pozbaviť ju moci a vplyvu či vniesť rozkol do vzťahov v jej vnútri.

Štátny úrad pre veci cirkevné – Slovenský úrad pre veci cirkevné

Ak chceme hovoriť o príprave na Akciu K a Akciu R, je dôležité zastaviť sa pri dátume 14. október 1949. Práve v tento deň schválilo Národné zhromaždenie ČSR na svojej schôdzi zákon č. 217/1949 Zb. z., ktorým bol zriadený Štátny úrad pre veci cirkevné (SÚC), pričom na Slovensku mal pôsobiť cez Slovenský úrad pre veci cirkevné (SLOVÚC). Na jeho čelo sa dostal neskorší „otec a víťaz normalizácie“ a dlhoročný prezident ČSSR, ktorý nestratil svoje sny o socializme ani v socialistických väzeniach, JUDr. Gustáv Husák.

Ústredný výbor Komunistickej strany Československa v spolupráci so SÚC a SLOVÚC pripravovali „konečné“ riešenie otázky reholí a rehoľníkov, čomu predchádzalo viacero už známych krokov a angažovanosť mnohých vtedajších politikov. Vytvorila sa tzv. Cirkevná šestka (akési konzílium, ktoré malo ideologicky pripraviť postup štátu voči Cirkvi, jej predstaviteľom a členom) a podľa jej príkladu vznikali tzv. cirkevné trojky na krajských národných výboroch, pričom na národných výboroch začali svoju činnosť aj tzv. cirkevní tajomníci. To všetko smerovalo k snahe mať Cirkev, teda kňazov, ale i veriacich neustále pod kontrolou a postupne ju ovládať. A nakoniec zlikvidovať.

Vypracovanie plánov na postupné obmedzovanie a likvidáciu reholí bolo krokom, ktorým politickí predstavitelia chceli pevne uchopiť moc a zbaviť sa Cirkvi.

Akcia K

V Akcii K, ktorá bola vypracovaná ako plán konečného riešenia otázky rehoľníkov a reholí v republike, môžeme vidieť pokračovanie snahy predstaviteľov pofebruárového Československa o „…zbavenie sa posledného a najväčšieho nepriateľa – Cirkvi“.

Plán Akcie K vypracoval Štátny úrad pre veci cirkevné v Prahe. SÚC pripravil konkrétne spresnenia pre Čechy a Moravu, v slovenskej časti republiky sa plán predložil Slovenskému úradu pre veci cirkevné v Bratislave, ktorý mal podrobnosti dotiahnuť sám. Samotný plán sa delil na niekoľko etáp, ktoré zahŕňali prípravu na zásah. Politický program prípravy likvidácie obsahoval viacero bodov, ktoré bolo potrebné zabezpečiť pre jej hladký a úspešný priebeh. Azda najdôležitejšie body sa týkali nakladania s rehoľníkmi, ich kláštormi, resp. domami a ďalším osudom inventára objektov. Dôslednosť v príprave je možné vidieť i na príklade prepracovanosti obsadenia kláštorov, presunu rehoľníkov, prípravy disciplinárnych a sústreďovacích táborov, pričom v nich bolo potrebné zabezpečiť „dobrých a oddaných strážcov.“ Bolo potrebné pripraviť politického a hospodárskeho zmocnenca pre každý kláštor, ale i väzenských odborníkov. Dôležité bolo i zabezpečenie kňaza, ktorý by v danom kláštornom kostole alebo kaplnke vykonával duchovnú službu v čase po vyvezení rehoľníkov. Toto bolo dôležité zabezpečiť na uspokojenie a udržanie pokoja veriacich.

Súčasťou prípravy likvidácie rehoľníkov bolo zaslanie dotazníkov do kláštorov a domov. V nich sa od predstavených domov žiadalo, aby vyhotovili presné zoznamy – inventár hnuteľného i nehnuteľného majetku, oznámili stav financií a nahlásili všetko, čo súviselo s majetkom. Zároveň mali byť vedené presné záznamy o stave (počte) a personálnom obsadení domov. Každá miestnosť mala byť označená a izby, ktoré slúžili na ubytovanie, mali mať okrem označenia i menný zoznam osôb, ktoré sa v miestnosti počas noci zdržiavajú.

Súčasťou dotazníkov bolo i tzv. Hlásenie, ktoré si následne vytvárali národné výbory samostatne. Ak by sme sa pozreli napríklad na rehoľu verbistov, dozvedeli by sme sa, že Jednotný národný výbor v Nitre vyhodnotil prítomnosť a činnosť Spoločnosti Božieho Slova v Nitre ako „nežiaducu po každej stránke“, keďže jej členovia pôsobili na obyvateľstvo – predovšetkým na veriacich – „demoralizačne po stránke socialistickej“. Nevyhovujúci boli najmä kňazi so svojimi kázňami a tlačovým apoštolátom.

Na rozdiel od vzťahu k „miestnym civilným úradníkom“ mali rehoľníci voči miestnym cirkevným predstaveným – nitrianskemu arcibiskupovi (i iným biskupom) kladný, veľmi dobrý vzťah. Postoj ku Katolíckej akcii (KA) i voči Spolku priateľstva Zväzu sovietskych socialistických republík (SP ZSSR) bol podľa hlásení negatívny, dokonca možno predpokladať (ako konštatovali zhotovovatelia posudku), že rehoľa, resp. jej členovia podnikali akcie proti KA. Rehoľníci verbisti majú podľa Hlásenia kontakty „so sebe rovnými, čiastočne s farármi v obciach a majú možnosť stýkať [sa] s reakciou.“ Predstavený domu (rektor) p. Jozef Škoda, SVD, bol vyhodnotený ako človek, ktorý verejne prejavuje „negatívny postoj k ľudovodemokratickému štátnemu zriadeniu“, a svojimi kázňami to „zakryte a nepriamo“ vyjadrovali i ostatní pátri slúžiaci sv. omše pre členov rehole, ako i pre verejnosť. Inštrukcie na takéto správanie sa postupne prichádzali (údajne) z Ríma, od najväčšieho nepriateľa. Zaujímavosťou môže byť i poznámka v správe, že rektor domu p. Škoda sa teší zvlášť veľkej obľube medzi veriacimi. Politická orientácia členov rehole sa v Hlásení javila ako prozápadná, predovšetkým však protiľudová. Za obzvlášť reakčných (vystupujúcich aktívnejšie proti vtedajšiemu štátnemu zriadeniu a republike) boli označení rehoľníci p. Vojtech Bošanský, SVD, vtedajší provinciál, a p. Jozef Škoda, SVD, rektor na Kalvárii. Zo správy sa dozvedáme, že rehoľný dom zamestnával 19 civilných zamestnancov, ktorí vykonávali práce ako krajčíri, zámočníci, pekári a pod., ale i kuchárky a upratovačky. Knižnica rehole obsahovala približne 2 000 rôznych kusov kníh. Hnuteľný majetok bol odhadnutý na 500 000 Kčs, nehnuteľný predstavoval budovu misijného domu, obytný dom na Stračej ceste poniže Kalvárie a záhradu v rozlohe asi 2 maď. jutár. Pri otázke, či je nejako potrebné premýšľať o ponechaní rehole a o povolení jej činnosti v budúcnosti, bola odpoveď jasná – „javí sa potreba zastaviť jej činnosť.“ Ak by sme čítali Hlásenie ďalej, dozvedeli by sme sa i to, aké boli ďalšie plány s hnuteľným i nehnuteľným majetkom, ktorý Spoločnosť Božieho Slova v Nitre vlastnila alebo spravovala. Taktiež i mená zmocnencov, ktorí mali prebrať zodpovednosť za uprázdnené budovy, aké mali byť ich odmeny, kde mali bývať a na čo všetko si mali dať pozor. I na základe tohto môžeme konštatovať, že príprava na likvidáciu bola z väčšej časti precízna.

Súčasťou tejto prípravy bol proces s desiatimi predstaviteľmi jednotlivých rehoľných rádov. Obžalovaní boli z velezrady a vyzvedačstva v prospech západných mocností a Vatikánu. Tento proces mal za úlohu nielen zastrašiť rehoľníkov, ale i masírovať verejnú mienku, aby bola naklonená v neprospech reholí a Cirkvi. Súdení predstavitelia boli „spracovaní“, a tak pred sudcami vyznávali svoju protištátnu činnosť, tiež nenávisť voči štátnemu a ľudovodemokratickému zriadeniu, túžbu po západnom imperializme či prechovávanie zbraní, ukrývanie financií a cenných predmetov, vyzvedačstvo, výrobu a šírenie ilegálnych letákov a ukrývanie nepriateľských (rozumej západných) agentov. 

Samotné uskutočnenie celej akcie mal na starosti SLOVÚC, ktorého predsedom (povereníkom) sa medzičasom stal Ladislav Holdoš. To prišlo v apríli a máji 1950. Likvidácia časti reholí v apríli počítala so zásahom proti tzv. najreakčnejším reholiam. Medzi ne bola zaradená rehoľa baziliánov, františkánov, jezuitov, redemptoristov, premonštrátov, saleziánov a tešiteľov Božského Srdca.

Zásah vykonali represívne zložky štátu pod vedením Štátnej bezpečnosti (armáda, Národná bezpečnosť – ZNB a Ľudové milície) v noci z 13. na 14. apríla 1950. V spomenutú noc bol však vykonaný i „nadplán“ k Akcii K. Kláštory minoritov (v Levoči, v Spišskom Štvrtku a v Strážach pod Tatrami), milosrdných bratov (v Spišskom Podhradí), dominikánov (v Košiciach) a verbistov (v Spišskom Štiavniku), ktoré mali byť pôvodne vyprázdnené až v máji, boli takisto zlikvidované. Žiadosť o ich likvidáciu prišla zo strany cirkevného tajomníka KNV v Košiciach a KV ŠtB v Košiciach.

V prvej etape bolo zo svojich kláštorov a domovov vyvezených 881 rehoľníkov z jedenástich reholí. V druhej etape – tzv. Akcia K2 bolo vyvezených za noci 1 180 rehoľníkov z pätnástich reholí, ktorí žili dovedna v 75 komunitách.

Akcia K trvala od apríla 1950 do roku 1952, resp. až do roku 1955, keďže až v tomto roku opustili svoje domovy a pracoviská poslední rehoľníci (milosrdní bratia v Skalici).

Ako už bolo vyššie spomenuté, SÚC, resp. SLOVÚC pripravili všetky podklady, ako sa malo nakladať s rehoľníkmi a ich majetkom. Zriadené boli kláštory centralizačné (sústreďovacie; Jasov, Podolínec, Šaštín a i.), disciplinárne (trestné; Pezinok, Báč, Mučeníky) a preškoľovacie (Pezinok, Mučeníky, Malacky). Okrem nich vzniklo i sústreďovacie stredisko pre starých rehoľníkov (Belušské Slatiny) a strediská na preškolenie mladých rehoľníkov (Kostolná pri Trenčíne, Púchov, Pezinok).

Mladí rehoľníci boli poslaní zo sústreďovacích kláštorov do táborov na preškolenie (školenie prebiehalo popri, resp. po práci; azda najznámejšia je stavba priehrady v Púchove), starší, resp. starí rehoľníci, ktorí potrebovali opateru, ostali sústredení v Belušských Slatinách.

Akcia R

Veľmi podobný priebeh ako zaistenie, vyvezenie a sústredenie rehoľníkov mala i akcia namierená voči rehoľným sestrám. Pravdou však je, že sa neuskutočnila v noci, ale za bieleho dňa. Na 29. augusta ju pripravili funkcionári štátnej správy, ktorí boli poverení, aby koordinovali vývoz sestier z kláštorov a domov. Vývoz pokračoval i nasledujúce dva dni. Počas troch dní bolo vyvezených 1 962 rehoľných sestier, ktoré boli sústredené do šestnástich kláštorov. Viac ako 1 600 ďalších rehoľných sestier, prevažne pracujúcich v zdravotníctve, bolo ponechaných na svojich miestach, keďže nebolo možné nájsť za ne náhradu. Bez nich by ostalo zdravotníctvo v Československej republike výrazne ochromené.

Na viacerých miestach obyvateľstvo protestovalo proti vyvezeniu rehoľníčok. Tam, kde sa to nedalo zvládnuť bez emócií a miestami i násilných protestov, sa vyvezenie uskutočnilo v noci a za asistencie represívnych zložiek.

Osudy rehoľných sestier a rehoľníkov – kňazov i bratov tak boli od roku 1950 do roku 1989 poznačené pečaťou nežiaducich osôb. Postihlo ich tvrdé prenasledovanie spojené s vyhnanstvom, obviňovaním, početnými väzbami, súdnymi procesmi a odsúdeniami na mnohoročné väzenie. Stratili občianske práva, nemohli využívať svoje schopnosti a zručnosti, boli zaznávaní, neraz opovrhnutí. Niekedy žili na pokraji chudoby. A predsa vytrvali. Mnohí.

Ich svedectvo je silnejšie ako prejav Gustáva Husáka z 28. augusta 1968, v ktorom kričal i tieto slová: „Nech odpadne, čo je kolísavé, nech odpadne, čo je oportunistické, ale nech v tej strane zostane, čo je pevné, čo je charakterné, čo chce za tento národ zápasiť.“ Dejiny ukázali, že luk silákov sa zlomil a slabí sa opásali silou. (porov. 1 Sam 2, 4)

Tomáš Gerboc, SVD

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 2020/01.


[1] Práve tento rok si pripomenieme 70 rokov od tzv. Barbarskej noci, keď došlo k likvidácii, resp. k snahe o likvidáciu reholí v Československu. V prípade mužských reholí to bolo predovšetkým v noci z 3. na 4. apríla a potom z 3. na 4. mája 1950; v prípade ženských reholí to bolo v noci z 28. na 29. augusta 1950.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *