Provinciálka saleziánok Monika Skalová / My ženy si nepotrebujeme nič dokazovať. Cirkev potrebuje aj náš pohľad
Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva / Postoj.
Rozhovor s provinciálkou saleziánok Monikou Skalovou o premenách rehoľného života, o nosení habitu aj o krízach sestier.
Inštitút dcér Márie Pomocnice (FMA) si tento rok pripomína 150. výročie svojho založenia. Sestry saleziánky pôsobia na Slovensku v Bratislave, Trnave, Nitre, Šamoríne, Dolnom Kubíne, Banskej Bystrici, Košiciach, Humennom, Michalovciach a dom majú aj v azerbajdžanskom hlavnom meste Baku a najnovšie sestry pôsobia aj v Prešove.
Prvé ženy zo Slovenska vstúpili do rehole pred 100 rokmi a prvé sestry začali pôsobiť na Slovensku v roku 1940 v Trnave. Saleziánky sa venujú výchove mladých, pôsobia v školách, centrách voľného času, venujú sa aj pastorácii Rómov či podpore misijného dobrovoľníctva. Pomáhajú tiež dospievajúcim dievčatám a mladým ženám objaviť svoje povolanie.
Aký je rozdiel medzi saleziánmi a saleziánkami? Čo robíte iné ako saleziáni?
Tak ako v rodine má k výchove iný prístup otec a iný mama, podobné to je aj u nás. Vo výchove je veľmi dôležitý príspevok muža aj ženy.
Prečo vlastne Don Bosco hľadal ženskú verziu svojej charizmy?
Hľadal ju desať rokov na základe jedného sna, kde videl dievčatá, ktoré mu hovorili, že chcú, aby niečo urobil aj pre ne. Nakoniec sa to podarilo v roku 1864 v Mornese, keď sa stretol s Máriou Dominikou Mazzarellovou. Na základe toho, čo ona už pre dievčatá robila, pochopil, že práve toto je ono.
Mám pocit, že v minulosti boli apoštolát a pastorácia chlapcov a dievčat oddelené striktnejšie. Dnes sa to prelína a k saleziánom chodia aj dievčatá a k vám zasa chodia aj chlapci. Je to spôsob, ako dávať do výchovy ženský aj mužský prvok?
Rozdeľovanie medzi chlapcami a dievčatami bolo v minulosti naozaj veľmi striktné. Koncom deväťdesiatych rokov sa začalo veľa hovoriť o koedukácii. Teraz sa už o tom nerozpráva, lebo spolupracujeme aj vo výchove, najmä tam, kde pôsobíme spolu so saleziánmi.
Predtým sme sa to museli učiť. Boli sme zvyknuté, že my si manažujeme dievčenský apoštolát a saleziáni zasa chlapčenský. Mali sme svoje poslania oddelené. Dnes už fungujeme v strediskách spoločne.
Je lepšie, ak chlapci a dievčatá fungujú v saleziánskych strediskách spolu?
Určite je dobre, že sú spolu vychovávaní. Ale je dobre mať niektoré akcie aj samostatne. Sú aj čisto chlapčenské a čisto dievčenské akcie. Na druhej strane je dobré vnímať prirodzenosť mladých, ktorí sú radi spolu. Toto treba podporovať a byť medzi nimi a s nimi, myslím, že toto má veľký význam.
Aké sú dnes mladé dievčatá? Čo považujete za najväčšiu výzvu pri ich výchove?
Je v nich chuť po dobrodružstve, sú krásne a šikovné. Ako výzvu vnímam posilňovanie ich zdravého sebavedomia.
Ale dnešní mladí ľudia pôsobia dosť sebavedome.
Navonok. To je vec, ktorú všeobecne vnímam u mladých aj na deťoch. Sú veľmi krehkí, najmä citovo. Možno nevedia uniesť až takú záťaž, akú sme vedeli niekedy uniesť my. Potom vnímam aj slabú nosnosť.
Ako to myslíte?
Fyzická aj psychická nosnosť mladých je nízka. Veľmi rýchlo sa dokážu unaviť a potrebujú mať svoj čas, oddýchnuť si, pospať si. Rytmus života je dnes veľmi náročný, najmä z psychickej stránky.
Mladí sú dnes v jednom čase na rôznych miestach. Už keď len si zoberieme sociálne siete. Mladí vnímajú život tam a popritom paralelne beží skutočný život. Sú naraz na viacerých miestach a toto veľmi zaťažuje psychiku aj fyzické nastavenie. Zdá sa mi tiež, že dnes sa mladí ťažšie pre niečo obetujú, pre to, čo ich niečo stojí.
„Dnešní mladí ľudia sú veľmi krehkí, najmä citovo. Možno nevedia uniesť až takú záťaž, akú sme vedeli niekedy uniesť my.“
Čiže vnímate napríklad menšie nadšenie pre nejaké dobrovoľníctvo?
Máme veľmi zapálené dobrovoľníčky aj dobrovoľníkov, ktorí pracujú vo Videse, čo je naše misijné dobrovoľníctvo. Ale mladí dnes majú veľmi veľa ponúk, a tak je náročné nájsť si na niečo čas. Niekedy si ťažšie udržia rovnováhu v hierarchiu hodnôt.
Spomenuli ste sociálne siete, tam je aktívna napríklad vaša rehoľná sestra Lamiya, ale videl som, že ste robili aj krátke videá v rámci biblického kurzu Emauzy. Je náročné držať krok so sociálnymi sieťami? Podporujete spolusestry, aby tam pôsobili, ale zároveň aby ich to nepohltilo?
Áno, podporujem sestry, aby boli na sociálnych sieťach a aby rozumeli, prečo tam sú. Chcem, aby ich prítomnosť bola zmysluplná, aby vedeli, že aj na sociálnych sieťach sú stále rehoľnými sestrami. Tým, že sa venujeme mladým, je nevyhnutné byť tam, kde sú oni.
Veľa som sa o tom rozprávala so sestrou Lamiyou, ktorá je aktívna na Tiktoku. Každý rok sme jej aktivity prehodnocovali, to, ako to tam vyzerá. Niektoré sestry možno vnímali, že jej videá by chceli väčšiu hĺbku, niečo viac teologické. Povedala som im, že to môžu pokojne robiť ony. Sestra Lamiya robí prvotnú evanjelizáciu, oslovuje aj mnohých neveriacich a ukazuje im, o čom je rehoľa a rehoľný život, aj keď to je niekedy veľmi nadľahčené. Mladí ju radi stretávajú.
Raz som bola v jednom obchode, kde sa ma pýtali, či som saleziánka. Hovorím, že áno. „Ja sledujem sestru Lamiyu,“ usmiali sa a dali mi zľavu. (Smiech.)
Dôležitá je vyváženosť, koľko byť na sociálnych sieťach, aby nás to nepohltilo. Aj ja som si prešla malou závislosťou od Facebooku. Uvedomila som si to po nejakom čase, že som tam bola ikskrát a že som tam myšlienkami stále prítomná. Nie je ľahké tam byť aj nebyť.
Tento rok si sestry FMA pripomínajú 150 rokov od založenia. Aké to bolo obdobie?
Prechádzali sme zmenou, tak ako celá cirkev. V začiatkoch sme patrili pod saleziánov, ktorí o nás rozhodovali z finančnej aj personálnej stránky. Po vydaní dokumentu z roku 1901, kde sa písalo, že ženské rehoľné inštitúty sa majú oddeliť od mužských, sme sa dostali do krízy.
Hovorili sme si, že nie, my sa nemôžeme osamostatniť, lebo Don Bosco chcel, aby sme patrili pod saleziánov, to by sme išli proti zakladateľovi. V tejto situácii išla generálna matka za pápežom a pýtala si výnimku, ale nebola jej udelená. V roku 1906 sme už boli samostatné. Potrebovali sme sa naučiť, čo znamená viesť inštitút, prerábali sa stanovy.
Vy ste momentálne provinciálna predstavená, športovou terminológiu vstupujete do tretej tretiny svojej služby. Aké výzvy pred vami ako rehoľou stoja?
Čo vnímam ako dôležité, je, aby sme si v komunitách prehodnotili svoje prítomnosti a ich význam. Či tam, kde sme, sme dôležité a či sa nemáme posunúť niekam ďalej.
Chcete teda uvažovať, ktoré diela by bolo možno treba zatvoriť a začať nové?
Áno. Napríklad ak nebudeme v nejakom malom meste, kde je päť iných reholí, nič sa nestane, o mladých bude postarané. Ale sú mestá, kde nepôsobí žiadna rehoľa a kam sa možno nikto nehrnie, lebo je to ťažké miesto na pôsobenie.
Napríklad?
Mne sa zdá, že sú to Kysuce alebo juh Slovenska, tam nie je veľa rehoľných spoločenstiev.
Má pre sestry väčší význam pôsobiť tam, kde sú aj saleziáni, alebo ísť radšej inde, kde nie sú?
Je výhodou spolupracovať so saleziánmi, tá výchova je potom komplexnejšia. Tam, kde spolupracujeme s diecéznymi kňazmi, tak je to väčšinou pekná, ale aj náročnejšia spolupráca.
Najnovšie ste prišli do Prešova, kde máte malý internát. Plánujete tam otvoriť komunitu?
Keby sa nám v Prešove podarilo kúpiť dom, na ktorý teraz nemáme peniaze, určite by sme chceli posilniť komunitu v tomto meste. Teraz to nazývame prítomnosť, keďže tam pôsobia len dve sestry, ktoré sa priamo venujú Kolégiu Márie Romero. Bolo by fajn, keby tam mohli byť aspoň štyri sestry, aby sme sa mohli venovať nielen kolégiu, ale aj pastorácii vo farnosti alebo spolupráci so saleziánmi.
V spomínanom kolégiu sestry bývajú spoločne s dievčatami z marginalizovaných rómskych skupín. Pripomína mi to trocha život v rodine, kde sa učia návykom, ktoré sme my bežne v rodine dostali. Prečo takéto dielo vzniklo práve v Prešove?
Najprv sme boli v Košiciach, kde sme dva roky žili v byte spolu s troma dievčatami z Luníka IX. Keďže sme tam už nemohli dlhšie byť, snažili sme sa nájsť dom, ktorý by sme si prenajali. Mali sme nejaké ponuky, ale keď sa majitelia dozvedeli, že ide o rómske dievčatá, zmenili názor.
Čiže ľudia mali problém prenajať dom, aj keď vedeli, že s tými dievčatami budú bývať rehoľníčky?
Ja ich chápem, lebo často majú s Rómami negatívne skúsenosti.
A ako ste sa teda dostali do Prešova?
Povedali sme si, že ak nič nenájdeme, tak toto dielo ukončíme. Aj sme sa za to modlili, že ak toto chceš, Pane, tak nám ukáž cestu. Modlili sme sa aj k blahoslavenej Márii Romero, ktorá sa venovala dievčatám na perifériách v Nikarague.
Raz ráno som dostala vnuknutie, že prečo ostávať silou-mocou v Košiciach. Posuňme sa ďalej. Hneď som volala sestre Zuzke, ktorá to rozbehla. Ona mi hovorí: „Monika, my sme rozmýšľali presne nad tým istým. Začali sme hľadať vhodný dom v Prešove a podarilo sa nám ho nájsť.“
Ako vás prijali v Prešove?
Od začiatku vnímame úžasnú starostlivosť a pomoc od saleziánov, od saleziánov spolupracovníkov a od ďalších ľudí. Sestry by mohli rozprávať, ako pekne ich susedia prijali. Jeden ich pozval na oberačku hrozna, ďalšia, aby sa prišli pohrať s jej psom. Pre tie dievčatá to veľmi veľa znamená.
Čo je cieľom takéhoto bývania? Dá sa za pár rokov naučiť veciam, ktoré ony nedostali doma?
Snažíme sa brať k sebe dievčatá, ktoré majú potenciál rozvoja. Vďaka výchove a vzdelávaniu, ktoré dostávajú, sa veľmi posúvajú.
Pre mňa bolo pekným momentom, keď som ich prišla navštíviť a stála som pri stole, lebo si už nebolo kam sadnúť. A jedna z nich, ktorá bola na kraji, sa po chvíli na mňa pozrela, posunula sa, že poďte si sadnúť. Uvedomila som si, že sa začínajú pozerať aj na potreby iných. Alebo hneď mi ponúkli čaj. Pre mňa sú to znamenia, že sa oplatí do nich investovať. Všímam si posun aj vo vyjadrovaní a v obliekaní. Ich úroveň sa mení.
Chceme tiež spájať kultúry, preto máme v pláne ponúknuť náš miniinternát aj stredoškoláčkam z majority, aby si navzájom pomáhali.
Saleziánky pracujú s Rómami aj na Orechovom dvore pri Nitre či na Luníku IX. Nie je to niekedy pre vás frustrujúce, keď výsledky prichádzajú pomaly?
Pastoračná práca medzi Rómami je takou charizmou v charizme, nie každý má na ňu predpoklady. Potrebná je veľká trpezlivosť, pretože výsledky nie sú také viditeľné ako pri práci s mladými v našich strediskách, kde vnímame vďačnosť aj pozitívnu spätnú väzbu.
Na Orechovom dvore sme desať rokov a sestry majú toho niekedy naozaj dosť. Dávajú, dávajú a nádoba je akoby stále prázdna. Ale potom sa otrasú a idú ďalej. Vnímame, že Boh nás tam chce mať.
Vráťme sa k vašej reholi. Koľko vás je na Slovensku?
Osemdesiatpäť sestier.
Ako to je s novými povolaniami?
Tri roky sme nemali nové povolanie. Aj preto sme sa pred dvoma rokmi, podobne ako v Poľsku, rozhodli zatvoriť noviciát. Mali sme vtedy len jednu novicku z Českej republiky.
Vo formácii máme v súčasnosti šesť dievčat, ktoré sú ešte pred prvými sľubmi, a máme tiež päť junioriek. V počiatočnej formácii máme teda jedenásť dievčat.
Reflektujúc roky dozadu, pozeráme sa aj do budúcnosti s otázkou, aká bude tvár rehoľného života v Európe. Veľa našich provincií sa spája. Napríklad nedávno sa spojilo Francúzsko a frankofónna časť Belgicka, spojilo sa aj Rakúsko s Nemeckom.
Až tak rapídne ubúdajú sestry v týchto krajinách?
Áno. V samotnom Nemecku bol priemerný vek našich sestier 75 rokov. Rozmýšľali, ako ďalej, a rozlišovali to niekoľko rokov. Ako to bude ďalej, nevieme, ale tvár FMA v Európe sa bude meniť. Je dobré pripravovať sa na to jazykovo aj skúsenosťami s inými kultúrami, nebyť uzavretý len do seba, lebo máme čo ponúknuť aj druhým.
Majú dnes mladé ženy záujem o rehoľný život?
Ponúkame program pastorácie povolaní, ktorý sa volá GPS. Ten je určený všeobecne pre dievčatá, ktoré hľadajú akékoľvek povolanie. Ide o to, aby sa zamysleli, kam ich Boh volá.
Potom máme program PS, ktorý je vyhradený pre dievčatá, ktoré cítia povolanie do rehole, ale nie sú rozhodnuté do ktorej.
Pred dvoma rokmi sme sa rozhodli záujemkyniam o vstup do rehole ponúkať dva roky života v našom prostredí. Potom idú na rok do Turína, kde absolvujú postulát, a potom nasleduje dvojročný noviciát v Ríme.
Keď k vám teda príde mladá žena, že sa chce stať saleziánkou, koľko rokov trvá, kým zloží večné sľuby?
Dva roky je aspirantát, rok postulát, dva roky noviciát a potom ešte šesť až deväť rokov formácie. Spolu je to jedenásť až štrnásť rokov.
Už ste sa odrazili od dna v počte nových povolaní?
Je obdobie, keď povolania stagnujú, a potom sú obdobia, keď prichádzajú. Neviem, čím to je.
Keď muži prechádzajú rehoľnou formáciou, tak sa väčšinou pripravujú aj na kňazstvo, a tak študujú teológiu. Aj u vás ženy niečo študujú?
Vo všetkých fázach sa snažíme, aby sa rozvíjali v saleziánskej spiritulite, v teológii a aj ľudsky. A aby mali aj školu, ktorá im umožní pracovať s mladými, teda ide najmä o pedagogické smery. Odporúčame pustiť sa do formácie aspoň po ukončení bakalárskeho štúdia.
Určite je lepšie, ak majú dievčatá skúsenosť so zamestnaním, keď naberú rozmer samostatnosti a zodpovednosti ešte pred rehoľou. Je dôležité, aby si vyskúšali bývať samy, samy si zabezpečovať živobytie, zarobiť si každý mesiac. Keď príde do rehole mladá žena hneď zo školy, je zvyknutá, že má o všetko postarané.
Z čoho žijete? Je to asi tak, že sestry počas dňa normálne pracujú a po práci sa venujú ešte apoštolátu?
Presne tak.
Môžu saleziánky pracovať kdekoľvek?
Podporujeme líniu, aby práca súvisela s našou výchovnou charizmou. Snažíme sa pracovať tam, kde môžeme byť v kontakte s mladými. V deväťdesiatych rokoch väčšina sestier mala teológiu a zameranie na učiteľstvo etiky a náboženstva. Potom sa to začalo meniť. Dnes majú sestry vyštudovanú aj sociálnu prácu, sociálnu pedagogiku, predškolskú a elementárnu pedagogiku, ako aj rôzne iné učiteľské odbory.
Nie je to náročné, keď je sestra celý deň s deťmi v škole, možno má ešte nejaké krúžky, príde domov a ide zasa k deťom?
Je to veľmi náročné. Obdivujem niektoré sestry za ich nasadenie. Nevnímam u nich žiadne frflanie či znechutenie, aj keď sú unavené. Keď po dlhom období potrebujú oddych, hľadáme možnosť sabatického obdobia.
„Keď sme mali v Čechách nejaké stretnutie, boli sme v habite. A normálne sme videli sympatiu v očiach ľudí, niektorí nám hovorili, aké je to pekné. Mne sa zdá, že ľudia možno potrebujú vidieť znamenia, že niečo sprítomňujeme. Je to lepšie, ako byť neviditeľné.“
Učia sestry na štátnych školách v habite?
Áno, pokiaľ to vedenie školy dovolí. V jednom meste riaditeľka na škole vyjadrila nesúhlas, aby sestra nosila habit. Ona na to reagovala, že si bude hľadať iné miesto, no nakoniec to riaditeľka akceptovala a dnes sú s ňou veľmi spokojní.
Vnímam, že sestry sú aj na štátnych školách akceptované a vážia si ich. Sú však na žiakov aj prísne. Keď učia matematiku, slovenský jazyk či nemčinu, tak si držia disciplínu. Na druhej strane sa snažia, aby deti vnímali ich láskavý prístup.
Keď spomínate habity, tak v Česku saleziánky chodia v civile, na Slovensku si držíte habit. Prečo?
Ony urobili také rozhodnutie, aby sa vzhľadom na sekularizovanú spoločnosť dostali viac k ľuďom. Ale ak niektorá sestra chce, môže ho nosiť.
Keď sme mali v Čechách nejaké stretnutie, boli sme v habite. Raz sme sa v Hradci Králové vybrali na čaj, sme zvyknuté, že tak chodíme medzi ľudí. A normálne sme videli sympatiu v očiach ľudí, niektorí nám hovorili, aké je to pekné. Ľudia mali radosť, že nás vidia. Mne sa zdá, že ľudia možno potrebujú vidieť znamenia, že niečo sprítomňujeme. Je to lepšie, ako byť neviditeľné.
Máte aj negatívne skúsenosti s nosením habitu?
Áno. Keď niekto pýta peniaza a nedám mu, vynadá mi. Občas na nás ľudia pokrikujú a nedávno v MHD jeden pán dokonca sestru opľul. Sú to nepríjemné situácie. Niekedy sa na nás ľudia pozerajú, akoby sme neboli z tohto sveta.
Zažívajú aj ženské rehole odchody?
Skúšky neobchádzajú ani rehoľné sestry. Keď som bola provinciálka prvý rok, zažila som dva odchody. Jedna sestra odišla po večných sľuboch a jedna z formácie. Nebolo to pre mňa ľahké. So sestrou s dočasnými sľubmi sme sa snažili urobiť cestu rozlišovania a myslím, že sa rozhodla dobre.
Odchádzajú sestry s večnými sľubmi často?
Najviac odchodov bolo po totalite, čo bolo pochopiteľné, pretože štýl rehoľného života sa zmenil, sestry začali nosiť habity a bývať v komunitách.
Aké sú dôvody odchodov?
Keď som čítala celosvetovú štatistiku, tak tam bolo, že najčastejším dôvodom sú vzťahy v komunite. Ale bola tam aj zaľúbenosť.
Ani v komunitách to teda asi nie je vždy ideálne.
Raz mi jeden otec rodiny povedal, že vám je ľahko, keď sa nezhodnete v komunite, tak vás preložia a skúsite odznova. Ale ja nemôžem svoju manželku preložiť. (Smiech.)
Manželku som si vybral sám, ale komunitu si asi nevyberiete.
To je pravda, komunitu si nevyberáme, ale povolanie áno. Potom tam vstupuje aj rovina viery. Nedávno mi jedna sestra hovorila, ako si uvedomila, že má význam milovať sestry, ktoré sú v komunite, a to aj napriek tomu, že sa nezhodnú. Boh mi ich dal do cesty, to je dôležité.
Ja zvyknem hovoriť sestrám, že v komunite sa stretávame sestry, ktoré sme na rôznej úrovni ciest. Jedna môže byť v kríze, iná v rozkvete povolania, ďalšia môže prežívať smútok, iná nadšenie plus svoju rolu zohrávajú aj povahové črty. Nie sme teda na tom rovnako. Toto je dôležité: vedieť prijať cestu druhého a nechcieť ho mať tam, kde som práve ja.
„Línia, ktorá vychádza od pápeža Františka, vyrušuje aj u nás na Slovensku. Mali by sme si priamo pomenovať, ako je to u nás s klerikalizmom, prečo to tak je a v čom je potrebná zmena.“
Posledná téma, ktorej sa chcem dotknúť, je postavenie žien v cirkvi. Pápež František zmenil pravidlá tak, že najvyššie posty v Rímskej kúrii môžu obsadzovať už aj laici a ženy. Ako to vnímate?
Veľmi sa teším otvorenosti pápeža Františka, cirkev potrebuje aj ženský pohľad, nielen mužský. Žena dokáže vytvárať prijímajúce a chápajúce prostredie, dávať do činnosti srdce a zároveň pri tom rozmýšľať nad vecami a reflektovať ich.
Musíme si však dávať pozor na extrémy, aby sme to niekde neprešvihli. Nejde tu o žiadnu súťaž medzi mužmi a ženami ani o to, že by sme si my ženy potrebovali niečo dokazovať. Chceme len byť spoluzodpovedné za život cirkvi.
Do vysokých funkcií v cirkvi sa dostali aj dve saleziánky. Talianska Alessandra Smerilliová pôsobí v Dikastériu pre integrálny ľudský rozvoj a Francúzka Yvonne Reungoatová v Dikastériu pre biskupov. Poznáte ich osobne?
Sú to kvalitné odborníčky. Vlani som sa rozprávala so sestrou Alessandrou, bola aj na našej generálnej kapitule. Má úžasný prehľad, rozhľad, je pokorná a napriek tomu si vie zastať svoju funkciu. Nie je jednoduché ustáť pozíciu v mužskom kolektíve, ale tieto sestry si získali uznanie a rešpekt.
Ako vnímate postavenie rehoľníčok na Slovensku? Mám dojem, že niektorí vnímajú sestry len ako nejaké kuchárky či sekretárky v rôznych cirkevných inštitúciách.
Myslím, že línia, ktorá vychádza od pápeža Františka, vyrušuje aj u nás na Slovensku. Mali by sme si priamo pomenovať, ako je to u nás s klerikalizmom, prečo to tak je a v čom je potrebná zmena.
V čom vidíte potrebu zmeny?
V dialógu. Počúvať druhých a snažiť sa vnímať bohatstvo, ktoré prinášajú, nebrať ich ako nepriateľov. Napríklad bránim si svoje miesto, lebo sa bojím, aby mi ho nezobrali ženy.
No niekedy sme to my ženy, ktoré sa samy odťahujeme od príležitostí, ktoré sa nám ponúkajú. Bolo by napríklad zaujímavé vedieť, koľko žien bolo v synodálnych tímoch.
Keď som začínala zastávať úrad provinciálky, dala som si motto „Neboj sa milovať viac“. Aj prvý príhovor k sestrám som mala o tom, že sa netreba báť riskovať. Niekedy máme strach a neurobíme prvý krok, ktorý je najdôležitejší. Potrebujeme byť odvážnejšie, vzájomne sa podporovať a hľadať nové možnosti.
Pavol Hudák / svetkrestanstva.postoj.sk
Foto: Andrej Lojan / Postoj