Reformátor Ján od Kríža

Svätý Ján od Kríža žil 49 rokov. Viac ako polovicu z nich prežil v karmelitánskom ráde ako prvý bosý karmelitán, ktorý spolu so svätou Teréziou z Avily založil mužskú vetvu rádu. Básnik, spisovateľ, mystik, vodca po Božích cestách. Na stránkach jeho diel sa odráža obraz jeho života v Kristovi a plnosť, ku ktorej môže na tejto zemi dôjsť človek, ktorý miluje Boha.

Detstvo

Ján de Yepes sa narodil v roku 1542 vo Fontiveros, ktorý mal v tom čase okolo 2000 obyvateľov a je vzdialený asi 50 km od Avily. Jeho rodičia, Gonzalo de Yepes a Catalina Alvarez, boli ľuďmi naplnenými láskou a bázňou voči Bohu a k tomu chceli viesť aj svoje deti.

Mor a neustále biedy, ktoré sužovali Španielsko v rokoch 1540 až 1545, sa dotkli aj rodiny Yepes. Jánov otec zomrel, a tak sa jeho matka zo strachu pred hladom spolu s deťmi presťahovala do Mediny del Campo. Tu malý Ján vstúpil do kolégia, ktoré bolo založené na pomoc chudobným deťom. Tu sa naučil čítať, písať a osvojil si aj kresťanské učenie. Neobyčajné kvality, ktoré preukazoval hlavne v službe pri oltári ako miništrant, ktorú vykonával s veľkou obetavosťou, mu zaslúžili, že riaditeľ kolégia mu ponúkol pokračovanie v štúdiách na jezuitskom kolégiu. Škola patrila medzi jednu z najvýznamnejších v meste a ponúkala kompletnú a solídnu ľudskú, kultúrnu a náboženskú formáciu. Aby mohol pokračovať v štúdiách, Ján robil zdravotného asistenta v nemocnici, kde sa nachádzali chorí na syfilis a na rôzne nevyliečiteľné choroby. Bohatstvo skúseností týchto štyroch rokov zanechalo hlbokú stopu v osobnej aj intelektuálnej formácii svätca.

Cesta za zasvätením sa Bohu

V roku 1563, na záver štúdií, Ján, ktorý túžil zasvätiť sa Pánovi v nejakom mariánskom ráde, zaklopal na bránu karmelitánskeho Konventu svätej Anny a stal sa bratom, prijmúc meno Ján od svätého Mateja. Krátko nato odišiel do Salamanky, aby tu pokračoval v štúdiu teológie a zavŕšil tak svoju formáciu. V tých rokoch v ňom rástla túžba po samote a po stretnutí sa s Bohom, ba pomýšľal na to, že sa stane kartuziánom.

V roku 1567, krátko po tom, ako bol vysvätený za kňaza, odišiel do Mediny del Campo, aby tam slúžil svoju prvú svätú omšu. V tých dňoch sa tam nachádzala Terézia od Ježiša, ktorá zakladala svoj druhý kláštor pre bosé karmelitánky. A práve za týchto podmienok došlo k prozreteľnostnému stretnutiu medzi dvoma svätcami. Krátko predtým Terézia získala od svojho generálneho predstaveného povolenie na založenie konventov „kontemplatívnych bratov“, ktorí by boli schopní zjednotiť kontempláciu s misiou, teda dimenziu modlitby, ktorá je vlastná pre karmelitánsku charizmu, s dimenziou apoštolskou. Ján bol veľmi pozorný a citlivý pre projekt, ktorý mu Terézia predložila, a rovnako pre štýl života, ktorý ona sama zaktualizovala v prvom kláštore bosých karmelitánok, založenom v roku 1562.

Keď sa Terézia stretla s týmto mladým bratom, pochopila, že našla živý stavebný kameň, na ktorom sa dá vystavať budova novej karmelitánskej rodiny. Vybrala si Jána, aby začala túto skúsenosť, a nikdy to neoľutovala. Ponúkla mu životný štýl, ľudský aj božský, kde by boli stále spojené láska k blížnemu, modlitba, spoločenstvo s Bohom, apoštolská služba v Cirkvi a bratská dimenzia života.

Karmelitán

Z tohto stretnutia Ján pochopil, ako táto ponuka úplne korešpondovala s jeho túžbou po plnosti, ktorú už dlhšie živil vo svojom srdci, kde by sa hľadanie Boha a aktívna služba v Cirkvi spojili do jednej cesty svätosti. Zanechal teda svoj zámer vstúpiť ku kartuziánom a s entuziazmom prijal plán svätej Terézie: „Nech sa tak stane, avšak čím skôr.“

Prv než by vznikol prvý kláštor, Terézia chcela, aby mladý brat strávil nejaký čas v jej kláštore vo Valladolide, aby si tak osvojil štýl karmelitánskeho života, ako ho chcela a založila ona. Terézia dobre vedela, koľko cností treba na to, aby sa vybudoval a ustrážil určitý štýl života, a bola si vo svojom vnútri istá, že Ján ich má všetky.

Dvadsiateho ôsmeho novembra 1568 ( udalosť, ktorej 450. výročie si v tomto roku pripomíname) Ján od Kríža, Antonio od Ježiša a Ján od Krista začali v Duruelo prvú skúsenosť karmelitánskeho života podľa reformy svätej Terézie. Tak sa zrodila mužská vetva bosých karmelitánov. Pri obnovení rehoľných sľubov prijal Ján nové meno: Ján od Kríža.

Komunitu v Duruelo si už od začiatku ľudia veľmi obľúbili, či už pre jednoduchosť ich životného štýlu, ako aj pre chudobu v materiálnych veciach a pre ich duchovné bohatstvo. Prví bratia sa venovali modlitbe a intenzívnej apoštolskej činnosti, kázňam a spovedaniu, a to aj v blízkych oblastiach. Čoskoro na bránu konventu začali klopať mladí ľudia, pritiahnutí ich štýlom života a ich radosťou. Len o jeden a pol roka neskôr v júni 1570 museli bratia konvent v Duruelo opustiť, lebo bol príliš malý, a presťahovali sa do Mancera de Abajo. Z týchto dvoch miest sa už reforma rýchlo šírila.

Spolupráca s Teréziou

V roku 1571 bola Terézia zvolená za priorku v kláštore Vtelenia v Avile a žiadala predstavených rádu, aby mohla mať Jána za spovedníka pre sestry. Jej žiadosti sa vyhovelo a ona povedala svojim sestrám: „Dávam vám spovedníka, ktorý je svätec.“ Takto mohli sestry poznať Jána ako zapáleného, chápavého kňaza plného lásky a hĺbky. Stal sa tak pre nich vzorom, učiteľom a vodcom. Ján zapojil celú svoju energiu na uľahčenie situácie, či už materiálnej alebo duchovnej, v ktorej sa kláštor nachádzal. Vyzýval mníšky k dokonalosti kontemplatívneho života, k úplnému odovzdaniu sa Pánovi a zapaľoval v nich plameň lásky k Bohu.

Pre Jána a Teréziu boli roky v Avile (1572 – 1577) intenzívne a plodné, neopakovateľné a jedinečné. Práve v tomto kláštore v roku 1573 prijali obidvaja mystickú milosť a skúsenosť Najsvätejšej Trojice. Počas týchto rokov sa obidvaja podporovali, obohacovali,  navzájom si pomáhali k dokonalosti, a práve preto mohli aj spoločne napomáhať rozvoju veľkej reformy Karmelu.

Tmavá noc

V tom čase však obutí karmelitáni, ktorí síce v začiatkoch podporovali dielo svätej Terézie a svätého Jána, začali sa od nich odťahovať a dokonca v nich začal rásť odpor voči tomuto dielu. Začali mať strach, aby začatá reforma neohrozila existenciu pôvodného rádu, a preto neváhali použiť akýkoľvek spôsob, aby tomu zabránili. Sled udalostí, ktorý sa ukončí rozdelením rádu na obutých a bosých, sa začal dramatickým uväznením svätého Jána. V noci 2. decembra 1577 niektorí obutí spolu s niekoľkými ozbrojenými mužmi uväznili Jána a obvinili ho z neposlušnosti a odporu.

O chlebe a vode, s jedinou tunikou, ktorá na ňom spráchnivela, v otvore múra pod schodišťom, ktorý sa niekedy používal ako latrína, v slabučkom svetle, ktoré prerážalo otvorom: takto strávil svätý Ján dlhých deväť mesiacov.

Bol pozbavený sviatostí, podstúpil mnohé potupy, zastrašovania a psychické nátlaky a neraz aj fyzické trápenia, ktoré mali viesť k tomu, aby sa vrátil k pôvodnej karmelitánskej rodine. Toto obdobie bolo pre Jána jedným z najťažších, ale zároveň aj najjasnejším v jeho živote. Čas, ktorý strávil vo väzení, bol rozhodujúcim obdobím pre duchovnú zrelosť svätca: vonkajšie uzatvorenie fyzického priestoru viedlo k otvoreniu vnútorného priestoru a k autentickému stretnutiu sa s Pánom.

V noci tejto drámy objavil vyžarujúce svetlo Krista. V jednom svojom diele napísal, že skúsenosť tmy Boh chcel a dovolil, aby ho priviedol k veľkému svetlu. Svetlu, ktoré osvetľuje a slúži k dobru tým, ktorí ho milujú a hľadajú s úprimným srdcom.

V tme a chladnej noci väzenia sa zrodila poézia plná svetla a tepla, ktorá je schopná odovzdať čitateľovi množstvo symbolov, pocitov a obrazov nesmierneho bohatstva a nedosiahnuteľnej krásy.

Počas jednej augustovej noci, počas novény k Nanebovzatej Panne Márii, sa Jánovi podarilo utiecť z väzenia a znova nadobudol vytúženú slobodu.

Literárna plodnosť

Po tejto dramatickej skúsenosti mu ostane ešte trinásť rokov života, ktoré strávil ako predstavený vo viacerých konventoch, kde ho mali vo všeobecnosti všetci radi a vážili si ho. 28. novembra 1581 sa Terézia a Ján mali možnosť stretnúť v malej hovorni Kláštora svätého Jozefa v Avile. Bolo to posledné stretnutie týchto dvoch veľkých svätcov, ktorí zasvätili celý život reforme Karmelu, slúžiac s láskou, odovzdaním a obetou Pánovi a jeho Cirkvi.

V prvých mesiacoch roku 1582 bol Ján zvolený za priora Konventu de Los Martires v Granade, kde ostal až do roku 1588. Bola to najdlhšia zastávka jeho života. Týchto šesť rokov bolo poznačenými intenzívnymi apoštolskými, učiteľskými a spisovateľskými aktivitami. V Granade Ján ukončil dve redakcie Duchovnej piesne, obidve venované matke Anne od Ježiša, predstavenej kláštora v meste. Medzi rokmi 1582 a 1585 napísal a skompletizoval komentár v próze k básni Tmavá noc, Výstup na horu Karmel a Živý plameň lásky. Mnohé z týchto stránok sa zdali ťažkými už jeho súčasníkom, avšak, ako to aj autor poznamenal, len ten, kto má skúsenosť s Bohom, to môže pochopiť.

Ján raz rozprával svojmu bratovi takúto historku: „V jednom konvente bol obraz Krista, ktorý niesol kríž. Keďže som chcel, aby sa tento obraz stal predmetom zbožnosti nielen rehoľníkov, ale aj iných ľudí, rozhodol som sa premiestniť ho z miesta, kde bol, a umiestnil som ho v kostole. Jedného dňa, keď som sa modlil, mi Kristus povedal: ‚Brat Ján, žiadaj si odo mňa, čo len chceš, a ja ti to dám pre službu, ktorú si mi urobil.‘ A ja som odvetil: ‚Pane, žiadam od teba, aby som mohol veľa trpieť, aby som bol opovrhovaný a aby si ma ľudia nevážili.‘“ A naozaj, nasledujúce mesiace, posledné v jeho živote, boli poznačené či už nepriateľstvom niektorých spolubratov, alebo zdravotnými ťažkosťami, ktoré sa stále zhoršovali.

Z tohto obdobia je známy list, ktorý napísal istej rehoľníčke do Segovie, kde v súvislosti s prenasledovaním, ktoré podstupoval, napísal: „Tieto veci nekonajú ľudia, ale Boh, ktorý vie, čo nám osoží, a všetko riadi k nášmu dobru.“

Na sklonku života

V roku 1591 Ján získa povolenie ísť do La Peῆuela, prvého konventu v andalúzskej provincii, kde sa stretol s pátrom Antoniom od Ježiša, ktorý tam bol predstavený a s ktorým začínali v Duruele prvú skúsenosť ako bosí karmelitáni. Len krátko na to, asi o mesiac, sa začali prejavovať príznaky choroby, ktorá ho aj priviedla k smrti. Bol prevezený do konventu v Ubede, avšak jeho zdravotný stav sa stále zhoršoval.

V noci 13. decembra 1591 sa komunita zhromaždila okolo jeho lôžka, aby ho sprevádzala modlitbami na ceste k stretnutiu sa s Pánom, Ženíchom, ktorého miloval a túto lásku opísal v rôznych lyrických veršoch. Ján sa obrátil k bratom, ktorí bdeli pri ňom, a prosil ich, aby sa nemodlili modlitby pre zomierajúcich, ale aby čítali z Piesne piesní. A ešte si prial, aby posledný raz mohol adorovať Najsvätejšiu sviatosť.

Kontemplujúc bielu hostiu zašepkal: „Už ťa, Pane, neuvidím viac smrteľnými očami.“ Zvon na blízkom kostole odbil polnoc. „Na čo zvoní?“ pýtal sa svätec. „Zvoní na matutínum,“ odpovedali mu. „Sláva Bohu! Idem ho spievať do neba.“

Za prvých lúčov úsvitu v sobotu 14. decembra 1591 Ján od Kríža, prvý bosý karmelitán, len 49-ročný, usnul v sladkom objatí Milovaného. Vo svojom poslednom mystickom diele Živý plameň lásky opisoval moment smrti dojímavým obrazom závesu, ktorý Pán trhá svojím príchodom, a tak volá k sebe stvorenie: „Roztrhni jemný závoj tohto života a nenechaj ho dôjsť tak ďaleko, že by ho vek a roky prirodzene ukončili, aby ťa moja duša mohla už odteraz milovať tak plne a v takej miere, ako po tom túži, bez obmedzenia a bez konca“ (Živý plameň lásky A,1,30).

Telesné pozostatky svätca boli uložené v kostole konventu v Ubede. Po niekoľkých rokoch ich preniesli do Segovie, do kaplnky, ktorá bola venovaná jemu a kde sú až dodnes.

Ján od Kríža bol vyhlásený za svätého 27. 12. 1726 Benediktom XIII. a za učiteľa Cirkvi 24. 8. 1926 pápežom Piom XI.

Tatiana Berecká
Foto: https://bosikarmelitani.sk/