Rehoľníčka a parawaiting / Čakám, kým odletia. Môj šport nie je vôbec športom

Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva / Postoj.

Považujem sa za amatérsku parawaitistku. Paragliding je o lietaní, parawaiting je čakanie na kopci na to, aby sa dalo odštartovať.

Volám to „turistika za 1,50 eura“. Toľko stoja dva MHD lístky: z mesta do Zástrania a späť. Zástranie je od slova Straník a to je miesto, kam chodím vypnúť, modliť sa, byť sama s Bohom aj so sebou.

Zvyčajne nielen so sebou, ale aj s kamarátmi a kamarátkami. Padačkármi, pilotmi, paraglidistami, alebo najmenej správne povedané: tými, čo skáču. Lebo oni neskáču, ale lietajú.

Odrastená na chválach a evanjelizačných kurzoch v katolíckych spoločenstvách som nerozumela tomu, prečo ma Boh už nejaký čas do žiadneho nepúšťa. Aj keď mi to chýba, viem, že ma vedie, a viem, že ho mám nechať, nech v tom pokračuje. A on ma priviedol k partii, v ktorej väčšina sa až doteraz nikdy v živote s rehoľnou sestrou nerozprávala.

Som tam prijatá taká, aká som, bez potreby napĺňať očakávania, a Boh ma aj cez nich postupne uzdravuje od podávania výkonu. Veď aj tak nevládzem so svojím batôžkom ísť do kopca v tempe tých, čo vlečú dobrovoľne od 15 do 20 kg. (Áno, existujú aj ľahšie padáky a výbava, ale radšej som to tu trochu nafúkla.)

Vzniklo to tak celkom nevinne. O lietaní som veľa počúvala od kamaráta kňaza, ktorý ma viackrát volal, že ma povozí na tandeme. Prešlo niekoľko rokov a povozil, aj keď mi bolo dosť zle. Dvakrát za sebou v jeden júnový deň v roku 2017, v období, keď som zistila, že vlastne vôbec neviem oddychovať.

Keďže ma poznal veľmi dobre, pýtala som sa ho, aké formy oddychu by mi poradil. Dumal a povedal: „Nejaký šport, ale neviem aký.“ Joj, či sa len práve usmievam! 😊

Ten môj šport nie je vôbec športom. Skôr vtipnou slovnou hračkou. Považujem sa totiž za amatérsku parawaitistku. Paragliding je o lietaní, parawaiting je čakanie na kopci na vhodné podmienky, aby sa dalo bezpečne odštartovať a kvalitne si polietať. Ja tam tiež čakám – kým odletia. A kým sú dostatočne blízko pre môj objektív, tak fotím. Alebo skôr – učím sa fotiť.

Je to radosť! Sedieť na slniečku alebo pod mrakmi, všímať si farby, tiene… Fotením sa to vlastne začalo. Počas pandémie som sa naučila chodiť na prechádzky, najprv iba po meste, neskôr v extraviláne v rámci okresu. Raz vedľa mňa na kopci pristál jeden z pilotov. Spontánne som povedala: „Aký pekný toplanding!“

Zaskočila som ho správne použitou terminológiou, zarozprávali sme sa o lietaní aj fotení a bolo. Viac fotiek a viac lietania. Neskôr aj fotiek počas letu. (Ale to musím opatrnejšie, nech mi znova zle nepríde.) Fungujeme ako barter. Ja fotím a oni ma niekedy povozia. Alebo aj nie, keď oni alebo ja použijeme obľúbené slovko tandempilotov: „Nabudúce!“

Že vraj baby majú kričať, keď s niekým lietajú v tandeme. Ja hulákam zatiaľ len jednu vetu: „To je krása!“ Keď to budete nabudúce počuť, asi som niekde nablízku. Možno niekde hore.

Podľa niektorých som odvážna. Neviem, skôr som čoraz odolnejšia. Jedna z mojich sestier sa raz pýtala, či sa ku mne môže pridať, keď pôjdem na Straník. Povedala som: „Zajtra idem.“ „Ale je blato!“ Áno, je, a áno, idem aj tak. Prešli tri roky a ešte sme tam spolu neboli. Nevadí, nabudúce!

K tej odolnosti patrí asi aj to, že nemám strach byť v lese sama. Nebolo to tak vždy, aj ja som sa kedysi veľmi bála. Až do môjho prvého tandemu. Krátko nato som šla na duchovné cvičenia k benediktínkam do Horných Orešian. Cestou tam som z okna videla nad kopcom padáky. V jeden deň sme mali k dispozícii v programe kúsok viac súvislého času, tak som sa opýtala domácich, ako sa dostanem na štartovačku, a dodnes tej svojej zvedavosti ďakujem.

Nadšená som sa prechádzala po cudzom lese, posedela na štarte, poobdivovala vysokú zver a zišla po hrebeni naspäť do dediny. Nevadí, že do konca DC už nikto nelietal. Tá jedna prechádzka ma odblokovala a už sa až tak nebojím. Pre istotu som si síce nedávno zohnala knihu Moderná sebaobrana, lebo prevencie pred nedobrými ľuďmi nikdy nie je dosť, ale ak sa človek vie správať v prírode, bude hľadať možnosti, ako tam tráviť viac svojho času.

Jój, jedna vtipná príhoda mi napadla. S kamarátmi sme šli na hike‘n‘fly. Oni aj fly, ja iba hike‘n‘hike. Keď sa chystali na štart a ja na fotenie, napadlo im, že sú v lese medvede. Tak mi nanútili vziať si od nich jednu vysielačku. Neviem si síce predstaviť, ako by mi zo vzduchu prišli na pomoc, ak by som sa im ohlásila: „Haló, mám tu medveďa, práve ma chrúme.“

Ale veď dobre, chlapci boli spokojnejší, že ma nenechali len tak bez ničoho ísť dolu kopcom. Doplním radšej detail: nikto ma zatiaľ nepochrúmal a videla som len vlky, lane, danielicu, veveričky a kliešte.

Odkedy chodím na tieto prechádzky, viem sa naľahko zbaliť do batoha a s veľkou istotou tam budem mať nejaké nakrájané jablko nielen pre seba, ale aj pre iných, výnimočne aj rezeň alebo iné dobroty pre stále hladných lietačov. A na otázku: „Františka, nemáš…?“ je odpoveďou skoro vždy: „Mám! Nech sa páči!“ Som s nimi, som prítomná a mám čas. A niekedy aj niečo pod zub.

Som spokojná. Takto je to dobre, idem von, som s milými ľuďmi. Tí, čo ma nepoznajú, radi pri jednej z prvých debát podpichnú, že kedy pôjdem na kurz. Lebo vraj: „Sny si treba plniť!“ Lenže ja taký nemám. Ja som rada vonku, s nimi aj bez nich. Neviem úplne jasne, načo sú mi informácie typu pípa vario, čo je to toplanding, flérka, SIV-ko, ako vyrovnať uši či nábežku, kto je Chriegel Maurer a Juro Kleja.

Ale nalepilo sa to na mňa. Raz za čas si povzdychnem: „Bože, načo mi je vedieť značky padákov!“ Nejde však o padáky, ich značky, farby či kategórie. Pod nimi sú moji kamaráti: Maťo, Peťo, Baša, Juro, Stano, Filip… jój, ani nejdem pridávať ďalšie mená, minula by som na to všetky znaky, ktoré mi redakcia dala k dispozícii.

Počula som, ako ma nedávno kamarát za mojím chrbtom komusi predstavuje: „To je naša mníška.“ Neviem, čím som si to zaslúžila. Veď len tam s nimi som. Vedia, že keď sa chcú vyrozprávať, som k dispozícii, ak treba, vedia, kde a ako ma nájdu. A už aj našli, niekoľkokrát.

Spontánne mi raz ktosi povedal: „Pápež František by mal z teba radosť!“ On stále hovorí o perifériách a toto sú horizontálne i vertikálne. Môžem už len dodať: takto som si to vôbec nepredstavovala, no som s vami rada, kamaráti. Na zemi i vo vzduchu.

Mám jednu prosbičku pre tých, ktorí majú na facebookovej profilovke a nástenke samé sväté obrázky – prosím, nehnevajte sa na mňa, keď neprijmem vašu žiadosť o priateľstvo. Nechávam si tam „miesto“ pre tých, ktorých už poznám osobne a ktorí medzi svojimi kamarátmi žiadnu rehoľnú sestru nemajú. Lebo aj toto sú periférie, kam ma Boh pustil. A poviem vám, sú to krásne periférie!

Text a foto: S. Františka Čačková, OSF / svetkrestanstva.postoj.sk