Rehoľný život: klub nedokonalých
Čo znamená byť rehoľníkom? Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá. Niektorí si myslia, že vstúpiť do rehole znamená vstúpiť do klubu duchovne privilegovaných ľudí: ľudí, ktorí majú všetky alebo aspoň väčšinu svojich duchovno-ľudských problémov už za sebou a ktorí už v podstate nebojujú so žiadnym hriechom. A ak sa aj nejaký vyskytne, nie je to nič ťažké, je to čosi také viac-menej epizodálne. Aj keď my rehoľníci vieme, že tieto tvrdenia sú nezmyslom, v praxi ich, kdesi hlboko v svojom vnútri, zastávame. A nielen my rehoľníci, ale i svet – hlavne svet neveriaci – okolo nás. Ako to teda je? Je rehoľa klub dokonalých alebo púť hriešnikov?
Nečakané odpovede
Jedným z najlepších miest, kde by sme mohli nájsť odpoveď na túto otázku, sú Ježišove blahoslavenstvá, ako nám ich podáva evanjelista Lukáš. Pozrime sa na ne. Lukáš hovorí:
Ľudia sa vo všeobecnosti cítia dosť v rozpakoch, keď počujú tento text. Ježiš tu predstavuje ako ideál chudobu. A popri nej hlad a plač a nenávisť zo strany iných. A je to ešte zdupľované predstavením opakov. Beda!: bohatým, nasýteným, tým, ktorí sa smejú a ktorých ľudia chvália. Ľudia majú z tohto zmätok, pretože to akosi ide proti logike. Je to preto, že hoci zaiste väčšina z nás zatiaľ ešte, našťastie, nemala možnosť spoznať, čo to je pravá chudoba so všetkými jej prejavmi a dôsledkami, napriek tomu vieme, aspoň zo svedectiev iných, že to nie je nič príťažlivé. Chudoba, ktorá sa prejavuje špinou, plošticami, všami, potkanmi, chorobami, tuberkulózou, prostitúciou, hladom, nedostatkom vzdelanosti, nie je pre človeka žiadnym víťazstvom, ani hlad či plač. Prečo by mal byť blahoslavený človek, ktorý sa nachádza v ťažkej depresii? A prečo ten, koho ľudia nenávidia? Môže vari toto všetko byť ideálom? Evidentne to nemá logiku. Ako chápať tento text Písma?
Ak tento text čítame pozorne, nemôže nám uniknúť jeden veľmi podstatný detail. Vidíme totiž, že za Ježišom prišlo veľmi veľa ľudí, ktorí ho vyhľadávali, aby im kázal. Lukáš si dáva veľmi záležať na tom, aby čo najpresnejšie popísal tieto zástupy a aj miesta, odkiaľ prichádzali. Predpokladáme, že Ježiš im kázal veľa silných vecí, ktoré ich fascinovali. No pred blahoslavenstvami máme toto zaujímavé upozornenie: Ježiš „…uprel oči na svojich učeníkov a hovoril:…“. A nasledujú blahoslavenstvá.
Varovanie pre rozhodnutých
Z tohto vidíme, že blahoslavenstvá Ježiš nepredniesol všetkým, ale iba svojim učeníkom. Čo to znamená? Podľa všetkého mal Ježiš pred sebou dve skupiny ľudí: nerozhodnutých, čo bola väčšina, a rozhodnutých, čo bola menšina, konkrétne to boli jeho učeníci. Nerozhodnutí zatiaľ nevedeli, čo so svojím životom urobia. Zatiaľ Ježiša iba počúvali. Rozhodnutí sa už rozhodli: na Ježiša už vsadili všetky svoje karty.
No Ježiš sa rozhodol týchto svojich učeníkov, rozhodnutých pre nový život, svojimi blahoslavenstvami varovať pred rojčením a frustráciami či sklamaniami, s ktorými sa budú na svojej novej ceste nasledovania Krista stretávať. Títo jeho učeníci si totiž mohli povedať: Chceme nastúpiť na cestu nasledovania tohto Ježiša. Chceme byť ako on. Dokonalí, svätí, bez hriechov a slabostí. On nám sľubuje oslobodenie od všetkých negatív a nedokonalostí, ktoré sú teraz také silné. Keď sa rozhodneme ísť za ním, budeme slobodní, všetky naše problémy prestanú. Budeme už svätí.
Toto je zmýšľanie mnohých novoobrátencov i dnes. Vo svojej kňazskej praxi som sa často stretal s tým, že napríklad nejaký človek pod vplyvom silných zážitkov duchovna a zhnusenia sa samého nad sebou a nad svojím predchádzajúcim životným štýlom sa rozhodne zmeniť a so svojim bohapustým životným štýlom (s drogami, nemravnosťou, podvádzaním…) skončiť. Keď potom príde na generálnu spoveď a začne ma uisťovať o tom, ako sa odteraz v jeho živote už všetko zmení, lebo on sa rozhodol nasledovať Ježiša, vtedy si vzdychnem (možno viac-menej len sám pre seba): „Len sa teš! Až teraz to všetko začne!“
S ideálom prichádza aj pokora
Prečo? Svätý Pavol v jednom zo svojich listov píše: „Kde niet Zákona, niet ani priestupku!“ (Rim 4, 15). Čo po slovensky znamená: „Kto nevylezie na rebrík, nemá z čoho padnúť!“ Totiž ak prijmeme do svojho života ideál, zrazu máme svoj život a jeho skutky s čím porovnávať. Ak je ideál veľký, my budeme stále za ním iba cupkať. Pre nás je ideálom Ježiš: jeho život, osoba, učenie, príklad. Nech svoj život akokoľvek porovnávame so životom Krista, stále sme pozadu. A to nás frustruje. Ľudia, ktorí nemajú ideál, nemajú svoj život s čím porovnávať. A tak budú vždy spokojní. Na tomto pozadí pochopíme, ako je možné, že niektorí ľudia sa ani v Cirkvi nikdy necítia hriešni. Je to preto, lebo aj keď sú veriaci, do svojho života v skutočnosti neprijali žiaden ideál. A preto sú „spokojní“.
Faktom teda je, že človek, ktorý sa vybral za Ježišom, bude neustále cítiť, že je chudobný pred tvárou Boha, že je neustále odkázaný na jeho pomoc a že v jeho živote nebude chvíle, kedy by nepotreboval Vykupiteľa.
Bude hladný a smädný po Bohu, ako jeleň túžiaci po prameni čerstvej vody. A čím viac sa bude Bohom sýtiť, tým hladnejším sa bude cítiť, pretože je toho toľko, čo Boh dáva, a on chce viac a viac.
Bude plakať a smútiť nad tým, že nie je ešte dokonalý, ba že má v sebe množstvo slabostí, ktoré ho ustavične znepokojujú. A bude aj nenávidený. Nie preto, že nasleduje Krista (niektorí určite aj kvôli tomu), ale preto, že je ešte stále slabým nasledovníkom Krista, že je príliš hranatý, že má slabosti a praktiky, ktoré ľuďom poriadne ubližujú; jednoducho preto, že je často ešte dosť veľkým darebákom a lotrom, ktorý má na sebe pramálo toho, pre čo by ho ľudia mohli milovať a chváliť.
Aký ideál, taký súd
K tomuto poslednému možno len malý postreh. Všimli ste si, ako nespravodlivo sa svet stavia k hodnoteniu života veriaceho a neveriaceho človeka? Keď napríklad nejaký hriech spácha veriaci človek, hodnotenie neveriaceho okolia je kruté. Keď ho spácha nejaký bohapustý nemravník, nič sa nedeje. Prečo? Lebo svet okolo nás pozná naše ideály a presne podľa nich nás súdi, a teda i prenasleduje. Keď vie, že naším ideálom je Kristus, potom sú voči nám ľudia z nášho okolia veľmi prísni – a celkom správne. Keď má niekto za ideál plávanie v žumpe a ak to naozaj aj robí, nikto sa nečuduje: lebo to zodpovedá jeho ideálu.
Stále na ceste
Niektorí, keď si toto uvedomia, sú dosť frustrovaní. Povedia si: „Bolo mi to treba? Keby som sa nebol stal Ježišovým učeníkom, nebol by som mal hriechu, lebo by som nebol mal nič, s čím by som porovnával svoj život.“
Bola by toto však výhra? Je víťazstvom neliezť hore? Zostávať iba dolu, na zemi, bez ideálov a túžob po neznámych horizontoch? Uspokojiť sa s málom, keď som volaný k výškam, nie je výhra. Avšak to, že človek túži po výške a že sa na túto cestu „za slnkom“ i vyberie, ešte neznamená, že už samotným svojím rozhodnutím vybrať sa na cestu sa automaticky stane svätým. Ježišov učeník jednoducho musí prijať fakt, že dnes sa trápi s hriechom, ktorý nemal včera. Možno ten včerajší už dnes nemá. Možno ten dnešný nebude mať zajtra, avšak bude mať iný, o ktorom dnes ani netuší. Vždy sa čosi nájde, čo v sebe ešte nebude mať doriešené a k čomu bude potrebovať pomoc Vykupiteľa. Vlastne čím väčšmi bude prehlbovať svoju vieru, tým viacej vecí, ktoré potrebujú rast, bude na sebe nachádzať. Čo ale na tom? Veď Ježiš je s ním a on ho chce takého: snažiaceho sa, túžiaceho, aj keď nie vždy úspešného. Úspech prichádza od Ježiša vo chvíli, keď to on bude chcieť.
Ľudia, ktorí by mali svoj boj s hriešnosťou vyhratý, by sa podobali boháčovi, ktorý už má svoju útechu a ktorému je preto beda, lebo už nepotrebuje útechu od nikoho, ani od Boha. A je aj nasýtený, aj sa smeje a je aj chválený za svoj (vzorný a príkladný) život. Lenže toto všetko mu nemôže byť platné natrvalo. Lebo tento človek si začne byť po chvíli vedomý, že on vlastne nepotrebuje nikoho: ani ľudí, ba ani Boha. Že on si vystačí. Že on sám je už dokonalý. A to je veľká tragédia. Je to tragédia, nakoľko takýto človek trpí na najväčší možný hriech: na pýchu.
Nebezpečenstvo „dokonalosti“
Svätý Augustín (4. stor.) kedysi dávno napísal krásne dielo O zasvätenom panenstve. Panny boli v jeho dobe obdobou dnešných rehoľníc. Potrebovali na ceste svojho zasvätenia sa Bohu duchovné vedenie, a preto im ho svätý Augustín poskytoval. No je veľmi zaujímavé, že tento veľký duchovný autor im jedným dychom píše o panenstve, ale aj o pýche. Panenstvo bolo v prvokresťanských časoch veľmi vážené. Mnohé panny v ňom dosiahli vysoký stupeň dokonalosti. Lenže obdiv zo strany ľudí a vnútorný pocit, že sú vo svojom záväzku pevné, mnohé z nich viedli k pýche. O niektorých z nich sa potom mohlo povedať, že boli čisté ako ľalie, ale pyšné ako diabli. Totiž keď už dosiahli svoj cieľ, na čo by im bol potrebný Boh? A keď človek nepotrebuje Boha, je vlastne na dne. Panenstvo je tu len príkladom. Podobne je to i v iných oblastiach nášho duchovného zápasu a rastu.
Neschopný potrebuje Schopného
A tak z textu Lukášových blahoslavenstiev vyplýva, že nikdy nebudem v takom stave, že by som mal hriech vo svojom živote nadobro vyriešený. Ak áno, bol by som bohatý, nasýtený, smejúci sa, chválený. Bol by som človekom, o ktorom prorok Jeremiáš hovorí: „Zlorečený človek, ktorý sa spolieha na človeka, ktorý slabé telo pokladá za svoju oporu a jeho srdce sa vzďaľuje od Pána“ (17, 5). Chudobný človek je ten, ktorý sa zmieri so svojim človečenstvom, ktorý ho objíme, ktorý pociťuje ustavične svoju neschopnosť, ale zároveň aj schopnosť Pánovu: „Požehnaný človek, čo dúfa v Pána, ktorého oporou je Pán“ (Jer 17, 7). Bohatý a nasýtený už nie je otvorený na Pána. Ten nepotrebuje už nič.
Rehoľný stav je miestom, kde sa toto deje najintenzívnejšie. Deje sa to i inde: každý kresťan, ktorý sa rozhodol nasledovať Krista, je v tejto pozícii. No rehoľa je miesto, kde rozhodnutie kráčať za Kristom sa udialo najradikálnejším možným spôsobom. Nie je to teda klub dokonalých, ale spoločenstvo hriešnikov, ktorí nasledujú Pána na svojej ceste rastu v láske.
Milan Bubák