Reportáž u ružových sestier: Náš kláštor je náš svet, máme Boha a nič viac nám nechýba

Článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Hlasy z domova a misií.

V Nitre môžete cestou na Zobor natrafiť na kláštor ružových sestier – Kongregácie služobníc Ducha Svätého ustavičnej poklony. Je to miesto, kde vládne pokoj a ticho. Sedem misionárok na kolenách sa denne modlí a klania eucharistickému Ježišovi. Ako samé tvrdia, misie sú cieľom ich modlitieb, sú teda misionárkami, aj keď sú len na jednom mieste. Pozreli sme sa, ako vyzerá 24 hodín ružovej sestry a môžeme povedať, je je naozaj pestrý.

„Prvá otázka mojej netere hneď ako prišla za mnou na návštevu bola: ,Teta a máš vlasy? A aké máš pyžamo?“ hovorí s úsmevom sestra Mária Cordia. Premýšľam, čo sa opýtam ja. Mám pred sebou tri dámy v ružovom habite, snažila som sa k nim doladiť a obliekla som si ružovú blúzku. Sestra predstavená Mária Dominika na úvod hovorí: „Nám sa mníšky nehovorí, my sme sestry. Sme trošku modernejšie a mladšie,
keďže sme boli založené v 19. storočí.“

Sestry v ružovom sú naozaj neprehliadnuteľné. Dokonca som si všimla, že tie z nich, ktoré majú okuliare majú ružové aj rámy okuliarov. Je to krásne ich takto vidieť spoločne v rôznych odtieňoch tejto farby, ktorá je pre ne príznačná a symbolizuje lásku Ducha Svätého. Ľudia ich vďaka nej ľahko spoznajú. Čo sa však ešte nachádza v ich šatníku? Sr. Mária Cordia mi postupne vymenúva, čo má v skrini. Habity
nedeľné, každodenné a slávnostné, k nim zladené závoje, zástery… Sestry majú aj sivý habit, ktorý nosia, ak musia z nejakého dôvodu vyjsť z klauzúry kláštora alebo cestujú do iného kláštora na misie a modrý a biely, ktoré sú pracovné. Na habite majú biely škapuliar, ktorý je súčasťou habitu. Nosia škapuliar, ktorý symbolizuje úctu k Panne Márii. Kríž majú sestry rovnaký ako ich druhá vetva – misijné sestry. Prsteň, na ktorom je zobrazený symbol Ducha Svätého v podobe holubice, dostávajú pri doživotných sľuboch.

Mreže – intímna blízkosť s Bohom

Ide o klauzúrnu rehoľu, teda uzavretú komunitu, ktorá zotrváva na jednom mieste celý život – v klauzúre a neustále slúži Bohu. Sestry žijú podľa ustáleného denného poriadku – programu. Od sveta sú oddelené múrmi, ale aj mrežami. „My máme mreže – nemá ich každý, ale my ich máme. Je to symbol oddelenia od sveta, žijeme v klauzúre. Vyjadruje to intímnu blízkosť s Bohom,“ vysvetľuje sr. Mária Dominika. Niektoré sestry často hovoria, že to nie ony sú za mrežami ale svet. „Náš kláštor je náš svet, máme Boha a nič
viac nám nechýba. Často ľuďom vonku chýba Boh,“ tvrdí sr. Mária Zdenka. Klauzúru môžu opustiť len s povolením od matky generálnej, a to výlučne za vážnych okolností. Medzi také patria napríklad návštevy lekára či vybavovanie úradných záležitostí. Aj návštevy rodinných príslušníkov sú obmedzené. „Je to účasť našej obety, ktorá nie je ľahká, ale veríme, že prinesie ovocie,“ tvrdí sr. Mária Zdenka. Príbuzní ich môžu prísť navštíviť trikrát do roka a približne raz za mesiac si môžu s nimi telefonovať. Napriek tomu, že sestry zotrvávajú na jednom mieste, ich povolanie má misijný rozmer. Ich povolanie je darom od Boha. „Spočíva v našej modlitbe a modlitba sa najlepšie vyjadruje kľačaním. Pred eucharistickým Ježišom kľačíme a modlíme sa,“ vysvetľuje sr. Mária Zdenka. Počas slávnosti Zjavenia Pána majú sestry vo zvyku vyžrebovať
si jednu krajinu, za ktorú sa budú počas roka modliť. „Naše srdce bije pre misie, aby všetci ľudia poznali a milovali Boha,“ zdôrazňuje sestra predstavená Mária Dominika.

Spoluzakladateľkou rehole je Matka Mária Michaela, ktorá spoločne so svätým Arnoldom Janssenom doviedla konštitúcie do celku a zakladala nové domy sestier. Príbeh ich založenia je trochu kľukatý, ale aj v ňom sa zjavuje Božie pôsobenie. Za sestrami na poličke majú obrazy zakladateľov – svätého Arnolda
Janssena, matku Máriu Michaelu a blahoslavenú Máriu Helenu Stollenwerkovú. Matka Mária Michaela zaviedla aj neustálu adoráciu. Od misijných sestier prešla k ružovým aj blahoslavená Mária Helena Stollenwerková, ktorá stála za formáciou prvých misijných sestier. U ružových sestier bola novickou a ako
novicka aj zomrela, keď zložila pred smrťou sľuby. Príbehy žien sú teda prepojené, aj keď sú trochu odlišné. Pýtala som sa ich, kto je ich väčším vzorom. Sestra Zdenka odpovedá, že ním je určite svätý Arnold Janssen, ale aj Mária Helena Stollenwerková (známa aj ako matka Mária Virgo). „Je mi vzorom v poslušnosti, pretože prijímala vôľu predstaveného. Nebolo pre ňu jednoduché prejsť z činnej vetvy do klauzúrnej, no napriek tomu povedala áno. A svätý Arnold Janssen v hľadaní Božej vôle v každodennosti. Matka Mária Michaela mi je vzorom v adorácii a srdci zapálenom pre misie,“ hovorí sestra Mária Zdenka.

Pestrý dvadsaťštyrihodinový program

Od začiatku ma zaujímalo, ako vyzerá dvadsaťštyri hodín ružovej sestry. Sr. Mária Cordia je pripravená mi
o tom s radosťou porozprávať. „Začneme o deviatej večer,“ a gestom mi naznačí, že sa vtedy ide spať. Ráno majú sestry budík o 4.45. „Tak nasleduje umývanie zubov, potom cvičím, obliekam sa a o štvrť na šesť začínajú prvé breviárové modlitby – ranné chvály. Po nich prichádza rozjímanie – text zo svätého písma.“ O trištvrte na sedem majú sestry svätú omšu, po nej nasleduje tercia – ďalšia modlitba z breviára. „Potom ideme na raňajky!“ dodá s radosťou v hlase sr. Mária Cordia. „Ja pripravujem raňajky a zazvoním na zvon, aby sestry prišli. Po raňajkách máme ďalšiu modlitbu posvätného čítania. Tak sa začína čas práce a modlitby.“ Každá sestra má vyhradenú hodinu na takzvanú privátnu modlitbu. Môže si vybrať, či bude ráno alebo poobede. O dvanástej nasleduje sexta – ďalšia modlitba a za ňou obed. Po ňom je možnosť odpočinku. „O tretej máme Korunku k Božiemu milosrdenstvu a nónu. Približne do pol štvrtej. O šiestej večer mávajú sestry vešpery, potom večeru a rekreáciu. Rekreácia je spoločný čas, kedy sú sestry spolu v miestnosti, rozprávajú sa, čítajú si, vyrábajú ružence alebo hrajú spoločenské hry. V nedeľu majú len jednu hodinu práce, spoločné modlitby sú rovnaké a zvyšný čas môžu sestry prispôsobiť podľa seba. Každý tretí pondelok máme namiesto olovrantu modlitbu za duchovné povolania. No a dnes v tretí pondelok mesiaca o štvrtej prišla taká Marianka, tak som prišla sem do hovorne,“ povedala s úsmevom sr. Mária Cordia. Tretí pondelok spomenula aj sr. Mária Zdenka: „Pripomíname si vtedy aj svoje záväzky voči Duchu Svätému, celý deň je k jeho cti.“ V čase práce a vzdelávania sa napríklad učia anglicky. „Rada pozerám seriál The Chosen. „Džentajls“, to sú pohania,“ objasňuje mi sr. Mária Cordia. Hovorím jej, že sa neviem dočkať piatej série a ona mi odpovedá: „Ja tiež, čakáme na „sízn fájf“.“ Sestry majú adoráciu každú druhú noc. To znamená, že sa v nočných hodinách striedajú v kaplnke. Aj táto služba má istý priebeh. Sr. Mária Cordia mi to objasňuje: „Keď má napríklad službu Mária Zdenka od dvanástej do jednej, pätnásť minút pred ukončením služby príde zobudiť ďalšiu sestru v poradí, napríklad mňa, otvorí dvere a povie ,Venite adoremus! a ja z postele odpoviem: ,Deo gratias. Vstanem, oblečiem sa, pripravím sa na službu a vystriedam ju.“

Všetci veriaci majú možnosť raz za čas, či vo vymedzenom čase počas dňa navštíviť kostol, kde je vyložená Sviatosť Oltárna. Ružové sestry majú Pána Ježiša vyloženého k poklone vlastne nepretržite a navyše ho majú priamo doma. „Je to super pocit,“ hovorí sr. Mária Zdenka. „Dobre sa mi zaspáva vo vedomí, že som vlastne v Božom dome.“

Duch Svätý ako oceán

Keďže aj v názve rehole sa spomína Duch Svätý, pýtam sa ich na vzťah s Ním. Čím je pre ne Duch Svätý? Odpovedá mi zamyslene sr. Mária Cordia: „Ja mám živý vzťah s Ježišom. Duch Svätý, no, to je horšie,“ zasmejeme sa na tom. „Sme služobnice Ducha Svätého od ustavičnej poklony, tak mu máme slúžiť. Niekedy, keď sa neviem pre niečo rozhodnúť, tak ho prosím, Duchu Svätý pomôž mi, vtedy si na neho spomeniem. V samotnej Eucharistii je Svätá Trojica, je tam aj Duch Svätý, ale s Pánom Ježišom mám najlepší vzťah.“ Hneď za ňou odpovedá sr. Mária Zdenka: „Pre mňa je Duch Svätý oceán, do ktorého som pozvaná vrastať a mám pocit, že som stále na začiatku.“ Sr. Mária Cordia sa pozrie na mňa a opýta sa: „A pre teba je kým Duch Svätý?“ Príjemne ma táto otázka zaskočila, už dávno som sa nad tým nezamyslela. Snažila som sa zmysluplne odpovedať, že je to môj pomocník. Aj teraz, keď píšem tieto riadky ho v duchu prosím, aby mi pomohol pri písaní tohto textu. K tejto modlitbe ma povzbudzovali aj sestry a sr. Mária Cordia vravela, že sa bude modliť, aby sa mi tento text písal dobre.

„A mňa by si nemohla milovať?“

Byť ružovou sestrou so sebou nesie aj istú obetu. Plynule sa v rozhovore dostávame aj k ťažším témam, ako sú aj kríza povolania či samotný vstup do rehole, vzdanie sa svetského spôsobu života. V očakávaní a plná zvedavosti počúvam príbehy a múdrosti sestier. Keďže sr. Mária Cordia je zo sestier v reholi najdlhšie, pýtam sa jej, či niekedy zažila krízu. S humorom sa ma opýta: „Krízu stredných rokov?“ Potom pokračuje: „Keď som mala 42 rokov, stále som cítila, že som na správnom mieste, ale túžila som po pustovníckom živote. Trvalo to asi päť rokov. Duchovný otec, ktorý ma viedol, mi povedal, že len ak to dovolí generálna predstavená, môžem ísť do Ríma ku kamaldulkám na tri roky na skúšobnú dobu. Generálna predstavená to však nedovolila. Jeden kňaz mi povedal, aby som napísala na generálnu kapitulu, či nemôže byť pustovnícky život v našej kongregácii, ale nebolo to povolené, pretože žijeme v spoločenstve. Tým sa kríza skončila, zostala som v kongregácii a som tu šťastná.“ Plynule sa dostávame k jednotlivým príbehom povolania sestier. Ako prvá je vyzvaná k jeho rozpovedaniu Mária Cordia. Tá začína vyhlásením, že vždy túžila po tom, že bude mať štyri deti – dvoch chlapcov a dve dievčatá. Často sa chodievala modlievať k svätému Jozefovi do Dómu svätej Alžbety v Košiciach. Keď spoznala jedného chlapca, mali sa radi, ale cítila, že jej čosi chýba. Neustále pokračovala v modlitbách k svätému Jozefovi. „Modlila som sa raz u mňa v izbe. Vtedy mi Pán Ježiš povedal, a mňa by si nemohla milovať?“ Keď pocítila túto túžbu, oznámila to svojím rodičom. Mama jej poradila, aby šla za jej tetou, ktorá bola misijná sestra. Celý tento príbeh sa odohrával počas komunizmu. Po rozhovore sa rozhodla vstúpiť k misijným sestrám. Začala teda pracovať v Bratislave. Počas cesty v autobuse sa modlila krížovú cestu a znova pocítila Ježišov hlas: „Keď som sa modlila siedme zastavenie, zazneli tam slová klaňaj sa mi. Vtedy mi napadlo, ja musím ísť k ružovým sestrám. Tak som to potom povedala predstavenej a tá mi povedala, že mám ísť na čierno do Rakúska.“ V rámci výletu sa sestra odpojila od skupiny v autobuse a zostala v Rakúsku.

Hovorí: „Bola som chvíľu sama v ďalekom svete. Keď si teraz na to spomeniem, dnes by som to asi nedokázala. V Rakúsku som bola u misijných sestier v kláštore v mestečku Stockerau. Odtiaľ som napísala do Bad Driburg – v Nemecku ružovým sestrám. Predstavená ružových sestier ma pozvala na návštevu
a po nej som sa rozhodla vstúpiť do materského domu rehole do Steylu. Odvtedy som v ružovom habite. Každý deň ďakujem za povolanie a modlím sa o zotrvanie v ňom.“ Otec, ktorý zostal na Slovensku, bol vypočúvaný aj políciou. „Myslela som si, že sa už nebudem nikdy môcť vrátiť na Slovensko. Tak som sa aj lúčila s rodičmi, že sa s nimi už nikdy neuvidím. No potom, keď bol prevrat, získala som slovenský pas. Vrátila som sa na Slovensko v roku 2017.“ Keď v roku 1991 skladala prvé sľuby, pricestovali za ňou do Holandska aj rodičia. „Mama plakala, ale vravela som jej, aby neplakala, pretože som tu šťastná. Keď potom odchádzali, tak som zasa plakala ja.“ Sr. Mária Cordia tiež spomína na svojho otca, ktorý bol jezuitom, ale v päťdesiatych rokoch, keď mali rehoľníci ťažké obdobie, odišiel do sveta študovať, spoznal tam mamu a keďže nemal ešte žiadne sľuby, biskup mu povolil oženiť sa: „Písal mi v listoch, že je na mňa pred Bohom hrdý.“ Týmto zakončila svoje rozprávanie o povolaní.

Cirkev ťa potrebuje viac ako rodina

Sestry sa zahľadia na sestru Dominiku, aby pokračovala ona. Ťažko sa nadýchne a s úsmevom začína: „Keď som sa modlila, cítila som, že má Pán volá k zasvätenému životu. Povolanie sa rodilo u mňa už v detstve. Počas prvého svätého prijímania sme spievali pesničku Na svoju česť ti sľubujem, že všetko tebe venujem. Určitá forma sľubu tam bola.“ Mária Dominika vyrastala vo veriacej rodine, kde sa k nej dostala aj náboženská literatúra. Čítala životopisy svätých, ktoré ju tiež veľmi inšpirovali. Stále sa pýtala Pána, ako a kde môže svoj život zasvätiť. Vyštudovala strednú ekonomickú školu. Čítala životopis Terezky od dieťaťa Ježiš, ktorá žila v klauzúre. No na Slovensku počas komunizmu klauzúrne sestry neboli. V misijnom kalendári verbistov objavila na poslednej strane informácie o Misijných sestrách ustavičnej poklony v Poľsku. Bola tam možnosť napísať sestrám, konkrétne Márii Cordii. Pri týchto slovách sa na seba sestry usmiali. „Rozhodla som sa tam napísať, vravela som si, že je to ďaleko, aj tak to tam nepríde. Tak sme si začali písať so sestrou Máriou Cordiou a písali sme si dlhých deväť rokov. Medzičasom som ich navštívila asi trikrát.“ V roku 1996 mala sestra Mária Dominika vstúpiť, poslali jej domov aj habit, aby si ho upravila. Mala už aj termín vstupu. „A nevstúpila si,“ doplnila ju s úsmevom sestra Mária Cordia. „Nevstúpila som, ešte neprišla tá chvíľa.“ V roku 2000 boli ľudové misie, slúžili nám vtedy bratia karmelitáni, tak som sa s jedným chcela o tom porozprávať. Teraz si uvedomujem, že ten čas rozlišovania je ťažký. Pýtal sa ma, ako si predstavujem manželstvo. A potom mi navrhol, aby som skúsila ísť na mesiac do klauzúry. Bol aj čas, kedy som si povedala, že tam už nepôjdem, ale potom, keď sa mi naskytla možnosť ísť minibusom k sestrám, povedala som si, že ešte raz sestričku Máriu Cordiu musím navštíviť,“ hovorí s úsmevom. V kláštore bolo možné klásť sestrám anonymne otázky. Sestra Dominika sa opýtala, či môže vstúpiť do kláštora aj dievča, ktoré ešte nie je stopercentne rozhodnuté. Odpovedala jej jedna sestra, že samozrejme, bolo by divné, ak by to vedela. „Odľahlo mi, že som normálna,“ dodala so smiechom. O rok na to, som požiadala sestry, aby som mohla ísť na mesiac do klauzúry. Bolo to možné, ale vtedy som už pracovala v banke.“ V banke mala kolegu, ktorý bol zároveň aj vzdialená rodina, preto sa jej podarilo vybaviť si dovolenku na mesiac. V tom čase však vážne ochorel jej otec. Stálo pred ňou ďalšie náročné rozhodnutie. O dva týždne nato dostala od príbuzných SMS správu, kde písali, že sa otec má dobre: „Už okopáva záhradu,“ povedala so smiechom. Po mesiaci však zhodnotila, že do rehole nevstúpi. Až v roku 2005, keď zomrel Ján Pavol II., sa rozhodla vstúpiť k ružovým sestrám. „Povedala som si, že 13. augusta 2005 vstupujem. Otec bol ale chorý a mamka sa ma pýtala, či naozaj vstúpim, aj keby zomrel. Modlila som a k Duchu Svätému, aby mi pomohol, pretože ja som nemala silu sa to otca opýtať. Vzápätí, keď som vstúpila do izby k otcovi, sám začal hovoriť: ,Vieš čo, aj keď zomriem, tak ty vstúp do kláštora, nemeň svoje rozhodnutie, lebo Cirkev ťa potrebuje viac ako rodina. To bolo pre mňa potvrdením, že naozaj mám vstúpiť, hoci som ešte nevedela na sto percent, či je to moje miesto. Otec zomrel júla 2005. Boh konal cez všetky udalosti, ktoré sa diali. 13. augusta 2005 som vstúpila. Túžbu, ktorú máme v srdci, Pán Boh naplní, lebo on chce, aby sme boli šťastní. A ja som pocítila, že tu som doma.“

Nasledovať hlas srdca

Do tretice sa pridáva aj sr. Mária Zdenka. „Keď som mala približne deväť rokov, sníval sa mi sen, v ktorom mi Panna Mária povedala, že budem rehoľnou sestrou. Od vtedy som tým žila, ale predsa len som musela dozrievať. Viackrát som sa musela rozhodovať, či budem nasledovať toto volanie. Rodičia plakali, keď som im to oznámila. Babka odoberala Hlasy z domova a misií a tam akurát písali o ružových sestrách, že stavajú kláštor v Nitre. Potešila som sa, že tam bude nový kláštor a nebude mi tam zima, lebo som zimomravá, to bola moja prvá veľmi zbožná motivácia,“ s úsmevom hovorí. Po treťom ročníku gymnázia prišla sr. Mária Zdenka počas letných prázdnin na týždeň k sestrám. Tam sa stretla s terajšou generálnou matkou, ktorá videla jej záujem, ale poradila jej, aby aspoň na jeden rok odišla z domu a sa osamostatnila. Sr. Mária Zdenka študovala medicínu. Počas štúdia sa rozhodla navštíviť sestry. „Pokladám to za Božie riadenie, pretože v deň, keď som prišla navštíviť sestry tu na vizitácii bola aj generálna matka predstavená a mala sa rozprávať s kandidátkou, ktorá chcela k sestrám vstúpiť. A tak sa stretla aj so mnou.“ Po stretnutí zostali v kontakte. Keď vstúpila do šiesteho ročníka na medicíne, súbežne s tým začala kandidatúru u ružových sestier. Chvíľu pracovala ako lekárka v hospici v Nitre a potom v novembri vstúpila do rehole. V novembri tohto roku, ak Pán Boh dá, bude skladať doživotné sľuby. „Keď chodím teraz k lekárom a vidia, že som lekárka, pýtajú sa ma, či nebola škoda zanechať to. Ja odpovedám, že nie, pretože Boh si vie všetko použiť.“ Na rozlíšenie povolania treba veľa ticha, modlitby a odvahu. „Dôležitá je aj otvorenosť, možno dať nabok aj náš osobný plán a ísť za Božím hlasom. Je to veľká výzva,“ hovorí sestra Mária Zdenka. A čo bolo najťažšie zanechať vo svete? „Pre mňa bolo ťažké, že už neuvidím nikdy svojich rodičov, že sa už nevrátim na Slovensko, ale vravela som si, že budem mať Ježiša! A v ňom sa mi všetko vrátilo. Stretla som rodičov, som späť na Slovensku. On to všetko vynahradí stonásobne,“ hovorí sr. Mária Cordia. Aj ostatné sestry súhlasia, že zanechať vzťahy a príbuzných je najviac náročné. „Aj rodičia musia dozrieť, prijať moje osobné rozhodnutie, chce to čas,“ vraví sr. Mária Zdenka a dodáva presvedčene: „Kto rozlišuje a chce vstúpiť do rehole, nech ide, oplatí sa to.“ „Nech sa modlí, nech ide za hlasom srdca,“ dopĺňa sr. Mária Dominika. Sr. Mária Cordia po krátkej chvíľke ticha hovorí: „Treba vedieť odložiť mobil!“ Po našom stretnutí v hovorni sa sestry pred svetom skrytými chodbami presúvajú do kaplnky. Nasledujem ich svojou cestou a spoločne sa pomodlíme vešpery. Takto sa končí moja návšteva ružových sestier. Rada som nazrela do tohto skrytého života Božích služobníc.

Autorka: Marianna Hanobíková
Fotografie: archív SSpSAP

Publikované v časopise Hlasy z domova a misií 07-08/2025.