Riaditeľka cirkevného gymnázia: Učitelia bojujú s nedostatkom času, hrozí im vyhorenie

Článok preberáme s láskavým dovolením redakcie Slovo+

Gymnázium sv. Tomáša Akvinského vedie už viac ako desať rokov. Dominikánka Adriána Anna Medvecká, OP, vo svojej funkcii riaditeľky musela zabojovať s pandémiou, online vyučovaním i vojnou na Ukrajine a s tým súvisiacim prílevom ukrajinských študentov. V rozhovore sa dozviete, ako si žiaci vyberajú strednú školu, i to, či už musela počas svojej praxe v škole riešiť témy týkajúce sa LGBTI komunity.

Ako dnes prebieha rozhodovanie žiaka o výbere strednej školy?

Rodičia dnes veľmi málo zasahujú do výberu strednej školy dieťaťa, rozhoduje sa väčšinou samo. Stretávam sa aj so situáciami, keď sa rodičia vyslovene boja urobiť rozhodnutie za dieťa.

Na základe čoho sa teda žiaci rozhodujú, na akú školu pôjdu?

Ešte stále si školu vyberajú na základe kvality, no dôležité sú pre nich aj mimoškolské aktivity. To, čo je pre mladého človeka, ktorý práve končí deviaty ročník, dôležité, je spoločenstvo a to, čo mu škola dokáže ponúknuť okrem vzdelávania.

A vplyv rovesníkov?

Po dlhom období zažívame aj to, že sa žiaci rozhodujú pre školu na základe toho, kam idú kamaráti.

Po dlhej dobe?

Máme za sebou obdobie, keď to nebolo až také markantné, ale teraz je to tu zas. Najhoršie je, že do poslednej chvíle čakajú, kam tí kamaráti pôjdu. Teda áno, treba povedať, že teraz je to jeden z dôležitých faktorov.

Do akej miery za to môže aj pandémia? Neboja sa žiaci nejakej straty priateľov?

Neviem to úplne povedať. Z našej skúsenosti však vieme, že aj keď prídu na strednú školu ako partia dobrých kamarátov, ich vzťahy prejdú zmenou a veľakrát ani nepretrvajú. Idú však do toho asi najmä kvôli obave z niečoho nového. Myslia si, že je lepšie mať nejaké zázemie, keď prechádzajú na novú školu. Keby sme však mali spomenúť nejaký fenomén, ktorý je teraz aktuálny, treba povedať, že často mladí študenti hľadajú ľahšiu cestu.

Ako to myslíte?

Chcú si vybrať školu, kde sa nebudú musieť veľa učiť, a budú napriek tomu dosahovať dobré výsledky.

NEUČIŤ VŠETKÝCH VŠETKO

Čím sa ich snaží teda vaša škola presvedčiť, že stojí za to učiť sa aj viac? Čo je tou pridanou hodnotou?

Stále si chceme udržať kvalitu, hoci to závisí aj od aktuálnej pripravenosti nových študentov. Áno, je to niekedy náročnejšie a musia sa viac učiť, ale je to dôležité. Čo počúvam aj od samotných študentov, je vytvorenie priestoru na to, aby sa mohli v plnej miere realizovať. Samozrejme, ide o oblasť vzdelávania, ale nielen o tú. Naším heslom je „neučiť všetkých všetko“, ale chceme podporiť študentov, aby si vybrali svoju vlastnú cestu, a my sa im k tomu pokúšame vytvoriť čo najlepšie podmienky.

Na základe čoho si chcete udržať kvalitu? Dá sa to vôbec nejako odmerať? Existuje rebríček INEKO, ale ten je pomerne špecifický a meria najmä vzdelávacie výsledky, nedokáže odmerať práve spomínanú pridanú hodnotu…

To je to, o čom hovorím, že prostredie školy veľmi zmerať nevieme, respektíve sa to nezohľadňuje pri hodnotení školy. Ide teda skôr o povedomie školy medzi verejnosťou. Keď sa pýtam študentov, odkiaľ sa o nás dozvedeli, vo veľkej miere odpovedia, že od rodiny alebo kamarátov. Po pandémii sme sa však rozhodli viac navštevovať základné školy a robiť tak priamu osvetu. Zakladáme si na osobnom kontakte. Reálne vnímam, že to, či je škola cirkevná, alebo nie, už nie je pre nich až také dôležité. Viac sa pozerajú na prostredie a atmosféru. Veľmi dobrú odozvu máme z Dňa otvorených dverí.

Žiaci sa tešia, že sa môžu „uliať“ zo školy…

To určite, ale jeden Deň otvorených dverí robievame aj v sobotu a vtedy na školu prichádzajú aj rodičia. A práve od nich mávame veľmi pozitívnu spätnú väzbu.

Zdá sa teda, že osobný kontakt je naozaj dôležitý.

Myslím si, že áno. Pandémia nám však priniesla aj to, že sa mnoho vecí prenieslo do online sveta. Napríklad taký zápis – aj ten sa už dnes dá spraviť online. Môže sa tak stať, že ja ako riaditeľka vôbec nemám pred začatím štúdia osobný kontakt s uchádzačom ani s jeho rodičmi. A to veľmi chýba.

Prečo?

Lebo už len keď vstúpia do priestorov školy, povedia, že tu niečo „dýcha“. Že cítia tú atmosféru. Mám skúsenosti, že študenti už po prijímačkách hovorili, ako sa u nás cítili a ako sa cítili na inej škole a že v konečnom dôsledku sa rozhodli aj na základe pocitu, na základe toho, ako sa tu cítili prijatí.

Článok si môžete dočítať TU.

Text a foto: Alžbeta Mohyláková / Slovo+