Od 30. novembra 2014 do 2. februára 2016 bude prebiehať rok, ktorý pápež František venoval zasvätenému životu. Prefekt Kongregácie pre zasvätený život a spoločnosti apoštolského života kardinál João Braz de Aviz anticipuje obsah rôznych iniciatív.
Pre kongregáciu je to obdobie plné slnka – výraz, ktorý použil Svätý Otec v príhovore predsedníctvu CLAR (Konferencie generálnych predstavených mužských reholí) v júni 2013. Ako prežívate toto obdobie v Kongregácii pre zasvätený život a spoločnosti apoštolského života?
Zasvätený život je perlou Cirkvi. Počas jej dejín sme mali kresťanov, ktorí vniesli osobitné svetlo evanjelia do celej Cirkvi a celého ľudstva. Koncil dal tomuto svetlu väčšiu silu tým, že uznal jeho miesto v rámci Božieho ľudu. Nešlo o zasvätený život ako taký, ale v rámci Božieho ľudu. Koncil poskytol tri smery, ktoré sú ešte aj dnes veľmi aktuálne: nasledovať Ježiša, byť koherentnými s charizmou zakladateľa či zakladateľky v podstatných veciach, viesť dialóg so svetom. Tieto tri smery, tri vzácne poklady nemôžu v Cirkvi chýbať. To nám však neprekáža, aby sme si nevšímali aj krízy a pomýlené spôsoby, akými sa niekde žije povolanie k zasvätenému životu, ale súčasne chceme aj obdivovať mimoriadnu vernosť zasvätených osôb. Tento prístup sme zvolili pri príležitosti Roku zasväteného života (30. november 2014 – 2. február 2016). V prvom rade je to spätný pohľad na minulosť, plný vďačnosti. V živote Cirkvi dnes skutočne existuje bohatstvo, pretože v najdelikátnejších a najťažších miestach pôsobia rehoľníci a rehoľníčky. Zakaždým, čo navštívim rehoľné a predovšetkým misionárske inštitúty, vraciam sa s radostným srdcom, pretože vidím, koľko je v nich autentického, pravdivého a hlbokého kresťanského života. Pozeráme sa aj do budúcnosti, ale nie s depresívnym postojom toho, kto sa dal na ars moriendi [kto si zvolil „umenie“ vymierať]. Toto „umenie“ sa má týkať umierania sebe samým, a nie vymiznutia charizmy. My nie sme majiteľmi prijatej charizmy. Naša budúcnosť spočíva v istote, že Boh je verný. Keď ide o prítomnú chvíľu, to, o čo sa musíme viac usilovať, je „zanietenie – pasia“. Ak Boh na mňa zhliadol s láskou, cítim v sebe potrebu odpovedať mu.
Vyhlásený Rok zasväteného života vzbudil pozornosť Božieho ľudu. Vy ste sa vždy postavili proti prorokom nešťastia, ktorí zasvätený život pokladajú za zbytočný pozostatok. Mali ste niekedy pokušenie zmeniť svoju mienku?
Zasvätený život som poznal a mal som s ním vzťahy už ako biskup, ale istotne neboli také hlboké ako dnes. Keď ma povolali do tejto služby, úprimne som si kládol otázku, či zvládnem zverené úlohy, pretože som relatívne málo poznal zasvätené osoby a prakticky som nič nevedel o tom, ako kongregácia funguje. Ale v srdci som si vždy uchoval presvedčenie, že zasvätený život bol a je veľkou vecou. Myslel som si to aj vtedy, keď som zažil ťažkosti v mojej diecéze. Vôbec som nemal pokušenie zmeniť názor. Po tri a pol roka práce tu na kongregácii v priamom kontakte s viacerými aspektmi rehoľného života mi prichádza na rozum slávna veta svätého Augustína o Najsvätejšej Trojici: „Neskoro som ťa začal milovať. Krása taká dávna a taká nová.“ Ako možno nevidieť krásu mužov a žien osvietených Bohom, ich vernosť a koherentnosť v jednotlivých inštitútoch? Naozaj, bolo by potrebné kľaknúť si!
Otvorený dialóg
Spomenuli ste vašu službu v Brazílii. Asi máte na mysli aj stret s teológiou oslobodenia a obvinenie, že šlo o paralelné magistérium…
Dôvodom bola prorocká túžba, a preto v našich dejinách bolo určité obdobie, keď sme si uvedomili, čo je to chudoba a bieda. Krajina, ako je Brazília, bola pre niektorých bohatou krajinou, no pre iných chudobnou: neprijateľný rozpor. Koncil uvoľnil množstvo pozitívnych síl, čo sa týka povznesenia muža a ženy, spravodlivosti, pokoja a bratstva. Do tohto prúdu vstúpila aj ideológia a vznikol problém. Teológia oslobodenia bola veľkou vecou, ktorá nám pomohla rásť a čoraz viac si uvedomovať náš kresťanský vzťah k chudobným. Niektorí sa však vydali cestou, na ktorej sa viera dostala do úzadia alebo sa dokonca skryla. A tak došlo k dualistickej interpretácii spoločnosti, k triednemu protikladu. Dnes sme už ďalej a inde. Keď som pred pár rokmi šiel do Quita v Ekvádore na stretnutie s predstaviteľmi Konferencie vyšších rehoľných predstavených Latinskej Ameriky – CLAR, vedel som o tomto dlhodobom kontraste. Čo sa toho týka, na kongregácii máme o tom celú kopu spisov. Prišiel som však bez vopred pripraveného príhovoru, bez nejakých vopred stanovených ideí. Chcel som sa s nimi stretnúť a dosť! Tento postoj mi umožnil slobodne hovoriť a s takou istou slobodou počúvať to, čo mali na srdci. Povedal som im: Musíme sa zbaviť kostier, ktoré máme v skriniach, pretože v opačnom prípade bude mať minulosť na nás veľký vplyv. Nedávno som sa stretol s asi tisíckou rehoľníkov a rehoľníčok v Curitibi (Brazília) v duchu veľkého porozumenia. Stretol som sa aj s Clodovisom Boffom, vyjadriac mu uznanie za jeho ekleziologickú víziu.
Uvedomujú si miestne cirkvi, že majú prejaviť viac uznania zasvätenému životu?
Vzťah medzi biskupmi a rehoľnými osobami je jeden z hlavných problémov, ktorým sa musíme zaoberať na priamy príkaz Svätého Otca Františka, to jest nanovo napísať dokument Mutuae relationes [Vzájomné vzťahy]. Do centra pozornosti treba totiž postaviť dva princípy, ktoré svojho času vyjadril Ján Pavol II. On podčiarkol centrálne miesto spirituality spoločenstva nielen medzi biskupmi a rehoľníkmi, ale aj na úrovni všetkých cirkevných vzťahov. Druhý princíp sa týka spoločnej platformy hierarchie a charizmy. Toto svoje učenie vyjadril vo chvíli, keď poukázal na významné miesto cirkevných hnutí. Tento jeho krok mnohí pokladali za prehnaný, kým v skutočnosti bol veľmi trefný a vzácny. Služba riadenia a charizmatický dar sa odzrkadľujú v dvoch významných postavách: vo svätom Petrovi a v Panne Márii. Ide o dve súvzťažné skutočnosti, kde jedna nie je podriadená druhej, jedna nie je vyššia ako tá druhá. Duch Svätý totiž hovorí v oboch a neprotirečí si. Problém je skôr v nás: vedieť tento vzťah prežívať s duchovnou zrelosťou. Mali by sme mnoho pracovať nielen s biskupmi, ale aj s rehoľnými predstavenými. Musíme vyjsť z utrpenia, v ktorom sa navzájom obviňujeme. Všetci sa totiž máme pokladať za súčasť Cirkvi, samozrejme, s rôznymi zodpovednosťami, ale s presvedčením, že ten druhý je integrálnou súčasťou Cirkvi, nie druhoradým prvkom, nie prílohou. Už sme urobili konkrétne kroky v tomto smere, ale máme toho urobiť ešte viac. Existujú ešte problémy, ktoré sa týkajú napríklad vlastníctva majetkov alebo niektorých pastoračných aktivít, ale všetko sa má riešiť vo vzájomnej úcte – služby a otcovstva pre biskupov –, a nie podľa našej osobnej vôle.
Nové dokumenty
Predpokladá sa, že počas tohto roku alebo hneď potom vyjdú niektoré texty: okrem už aktualizovaného dokumentu Mutuae relationes prebieha aj revízia dokumentu Verbi sponsa; potom by mal vyjsť dokument o bratoch laikoch, niektoré listy – obežníky a podobne. Mohli by ste o tom niečo bližšie povedať?
Čo sa týka dokumentu o bratoch laikoch, už sme na dobrom bode. Aj ich sme zapojili do prác, aby sme videli, čo cítia a prežívajú. Svätý Otec kládol veľký dôraz na tento rozmer. Budeme sa zaoberať aj právnou otázkou, či brat laik môže byť predstaveným bratov kňazov. Druhý dokument je Verbi sponsa a týka sa života v klauzúre. Aj tu musí prebehnúť aktualizácia v troch bodoch: samostatnosť kláštorov, forma klauzúry a jej stupne, ale najmä formácia. Všetkým kláštorom sme rozposlali obežník a odpovede už postupne prichádzajú. Čoskoro vyjde ďalší list, ktorý sa nechal inšpirovať vyobrazeniami oblaku a ohňa z Knihy Deutoronómium.
Vy ste blízky hnutiu fokolarínov. Ako vidíte vzťahy medzi cirkevnými hnutiami a zasväteným životom?
Svoju osobnú skúsenosť nemôžem poprieť. V minulosti som prekonal silnú krízu. Nešlo iba o povolanie, ale aj o vieru. Práve vtedy som stretol fokolarínov. Zohrali pre mňa veľmi dôležitú úlohu. Bolo to v čase, keď Cirkev poukázala na veľkú hodnotu hnutí. Všetky uznané hnutia vnímam ako vzácny dar. Existujú ešte ťažkosti, ktoré jednotliví pápeži pravidelne pripomínajú, no musíme sa otvoriť cirkevným hnutiam, ktoré prinášajú svetlo, horlivosť a silu ohlasovania evanjelia. Niekedy im azda chýba vytrvalosť a stabilita, ale je na rehoľných inštitútoch s dlhodobými dejinami, aby im v tomto pomohli. Na druhej strane ony majú silu a dosah na život Cirkvi, ktorý si musíme vážiť a pochopiť.
Akú rolu majú v ekumenizme a v medzináboženskom dialógu zastávať rehoľníci a rehoľníčky?
Plánujeme otvoriť Rok zasväteného života v dialógu s prejavmi spoločného života Evanjelickej a Anglikánskej cirkvi a východného mníšstva. Dialóg sa nebude týkať doktríny a dejín, ale toho, ako dnes každý žije v duchu svojej tradície svoje zasvätenie Bohu. Ide o silné znamenie, keď kresťanské vierovyznania vyjadria po prvý raz po toľkých storočiach svoj pozitívny prístup k spoločnému zasvätenému životu.
Počas posledných desaťročí vznikli viaceré nové rehoľné spoločnosti a spoločenstvá. Ako vyzerajú a podľa akých kritérií ich treba hodnotiť?
Tento nový jav sledujeme zblízka. Nie všetky sú dôveryhodné a autentické. Existujú zakladatelia a zakladateľky s vážnymi problémami. Našťastie nie sú väčšinou, ale existujú. Chceli by sme prísť k spoločným kritériám hodnotenia, ktoré by každému pomohli pri rozlišovaní. Na druhej strane treba vedieť aj čakať.
Čo podľa vás presvedčí nejakého mladíka či nejaké dievča, aby si zvolili zasvätený život?
Rozhodnú sa pre zasvätený život, ak stretnú zasvätené osoby, ktoré sú šťastné.
(Prezzi Lorenzo: L´anno dei religiosi. Intervista al card. João Braz de Aviz. In: Testimoni 10 (2014), s. 1 – 4. Preložil Štefan Turanský SDB)