Ruky Otca
Holandský maliar Rembrandt sa okrem iného preslávil obrazom zachytávajúcim scénu návratu márnotratného syna k otcovi. Pri vnímavom pohľade sa dá na plátne vidieť hlboká dynamika tohto stretnutia. Mladší syn, znázornený „od chrbta“, pokorne kľačí pred otcom, ktorému premárnil značnú časť majetku. Roztrhané šaty hovoria o biede, do ktorej svojím rozšafným štýlom života upadol. Nad ním sa na tmavom pozadí vyníma svetlá postava otca, ktorý sa dobrotivo skláňa nad navrátilcom, objímajúc ho láskavo, ba až v akomsi postoji ochrany: z boku totiž číhajú prísne oči staršieho syna. Pri pozornom pohľade na ruky otca, spočívajúce na pleciach mladšieho syna, sa dá všimnúť, že je medzi nimi rozdiel. Jedna je mužská, mohutná, zatiaľ čo druhá nesie jemné ženské črty. Akoby tým chcel maliar vyjadriť, že láska Otca, milosrdného Boha, objíma človeka v tej plnosti lásky, ktorú dokážu vyjadriť otec a matka.
Plnosť lásky „nášho Otca, ktorý je na nebesiach“, ako ho vzývame v modlitbe, ktorú nám zanechal Ježiš, je nevyčerpateľná a je pre všetkých. O tom je centrálne posolstvo podobenstva, ktoré skôr než o „márnotratnom synovi“ hovorí o „milosrdnom otcovi“.
Láska Otca je predovšetkým otvorená pre tých, čo sa v živote vybrali pomýlenou cestou a uvedomili si to. Neraz ich to stojí veľa urobiť ten prvý krok návratu k Otcovi. Vedomie vlastnej viny ich odrádza dúfať ešte v odpustenie. Okrem toho im to neuľahčujú ani predsudky a pohŕdavé ukazovanie prstom či posudzovanie zo strany „starších bratov“. Niekto si možno ešte spomenie na obdobie spred niečo viac ako štvrťstoročím, krátko po nežnej revolúcii. Mnohí sa vtedy, po ústupe útlaku Cirkvi, snažili vrátiť do jej lona. Iste, niektorí len preto, že to bolo populárne, iní však v úsilí o skutočné pokánie. Koľkí ich vtedy vnútorne neboli ochotní prijať, pripomínajúc ich minulosť! Koľkí sa ku hriešnikom konajúcim pokánie podobne stavajú i dnes! Kto však nezakúsil odlúčenie a vzdialenie sa tak drasticky ako mladší syn v podobenstve, nevie, čo všetko je potrebné prekonať na ceste návratu. Otec to vie. Preto zostáva jeho milosrdné objatie márnotratného syna bezpodmienečné, bez výčitiek a poučovania.
Jeho otcovská (a materská) láska však patrí aj staršiemu synovi, tomu, ktorý zostal po celý čas doma a bol poslušný, ako sám hovorí v podobenstve otcovi: „Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz“ (Lk 15, 29). I on však veľmi potrebuje otcovskú lásku, pretože až do dňa návratu svojho brata – ktorého ani nedokáže prijať ako brata a volá ho v rozhovore s otcom iba „tvoj syn“ – vníma svojho otca len ako pána, ktorému musí slúžiť. Hoci zostal doma, jeho túžby boli možno ešte vzdialenejšie než túžby uskutočnené mladším bratom. Trpel i on, pretože nedokázal rozpoznať, že otec túži po dobre jeho, ako aj dobre jeho brata. V istom slova zmysle akoby chcel svojho otca nie milosrdného, ale prísneho. Ďalší znak toho, ako jeho srdcu chýbala láska. Otec však ukázal svoje srdce otvorené i pre staršieho syna. Podobenstvo končí bez jasného konca – nevedno, či sa nakoniec aj starší syn vrátil do domu otca a zakúsil jeho lásku, ktorá nikoho nevylučuje, alebo zostal vonku, vo väzení svojho vnútorného otroctva. Je nádej, že milosrdnú lásku zakúsil.
Dá sa teda povedať, že kým skutočnosť hriechu stavia človeka do pozície mladšieho syna, predsudky a otrocký postoj vo vzťahu k Bohu zas do pozície syna staršieho. Obaja však potrebujú návrat do náručia otcovej lásky, návrat, ktorý apoštol Pavol volá „zmierením“. Stojí za to všimnúť si, ako nástojčivo opakuje tento výraz v krátkom úryvku Druhého listu Korinťanom, ktorý Cirkev ponúka na uvažovanie v liturgii Štvrtej pôstnej nedele (5, 18 – 20): „…to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou a zveril nám službu zmierenia. Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou […]. A nám odovzdal slovo zmierenia.“ A nakoniec výzva: „V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!“ Toľké naliehanie hovorí jasne o tom, že zmierenie – skúsenosť milosrdnej lásky nebeského Otca, ktorá nevylučuje, ale zahŕňa všetkých – je životne dôležité pre správny vzťah s Bohom a s bratmi. Stojí za to prekonať strach či predsudky a nechať sa Otcovou láskou objať.
Vrátiac sa ešte raz k maľbe Rembrandta, niektorí odborníci vravia, že oči otca na plátne sa javia ako oči slepého človeka. Otec, ktorý miluje bez toho, aby niekoho zo svojej lásky vylúčil, doslova strávil svoje oči upierajúc svoj pohľad na horizont v očakávaní návratu svojho syna, ba, lepšie povedané, oboch synov. Nebeský Otec tiež – ak sa to dá tak povedať – „stravuje“ svoje oči i dnes v očakávaní návratu každého syna a dcéry do svojho láskavého náručia. A čo je dôležité, očakáva všetkých ako „synov“, nie „otrokov“.
Marek Vaňuš, verbista