Ružová sestra Stella Mária Dolníková: Pred Eucharistiou netreba veľa rozprávať, ale veľa milovať

Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Slovo+.

Ich habit má výraznú ružovú farbu a nájdete ich v kláštore pod Zoborom, nevychádzajú však z neho, pretože ich „limitujú“ mreže. Tieto rehoľníčky neustále adorujú pred vyloženou Sviatosťou oltárnou. O tomto čase so živým Bohom, o ich živote a o tom, čo im adorácia prináša, hovorí sestra Stella Mária Dolníková z rehole Sestier Služobníc Ducha Svätého Ustavičnej poklony.

Svätá Terézia z Avily povedala: „Sám Boh stačí. Kto má Boha, tomu nič nechýba.“ Je to naozaj tak?

Ak to povedala ona, učiteľka Cirkvi a moja veľká kamarátka, tak to tak naozaj bude (úsmev). Jej citát obsahuje aj tieto slová: „Nech ťa nič neznepokojuje, nech ťa nič neľaká. Všetko sa pomíňa, Boh sa nemení. Trpezlivosť dosiahne všetko…“

Je to veľké šťastie, keď môže človek zažiť kúsok z tejto skúsenosti, ku ktorej nás vo svojej škole modlitby chce doviesť Pán. Byť sama s Bohom, zjednotiť sa s tým, ktorý miluje moju dušu. On vo mne a ja v ňom. Vstúpiť do styku s najvnútornejším priestorom srdca, kde prebýva on, kde som skutočne slobodná. Kto má Boha, má vnútornú slobodu, a tak má naozaj všetko.

Bola pre vás náročná cesta – spoznať túto pravdu?

Podobne náročne to objavoval aj svätý Augustín: „Pre seba si nás stvoril, Bože, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“ Pre mňa to bola jedna z prvých skúseností v duchovnom živote. Čím viac úspechov som dosiahla, tým nespokojnejšie bolo moje srdce a hnalo sa ďalej, až kým nepochopilo, komu patrí.

Ako veľa je toho, za čím sa človek naháňa, a predsa nenachádza pokoj! Znepokojuje a ľaká ho všetko možné, a predsa nás skúsenosť učí, že všetko sa skôr či neskôr pominie. To jediné, čo ostáva, je láska. Boh je láska a kto ostáva v láske, ten ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom. A Boh nám dáva celý život na to, aby sme to postupne objavovali.

Prvá otázka nebola náhodná, pretože… u vás je to ešte zosilnené tým, že žijete v klauzúrnom kláštore, teda za skutočnými mrežami, v spoliehaní sa na Boha. Ste vy väzňami v dnešnom svete, alebo nás uväzňuje tento svete? (úsmev)

Zaujímavá otázka. (úsmev) Kto je slobodný a kto je vlastne väzňom? Z pohľadu sveta, a vlastne aj z nášho pohľadu, sme väzňami (Lásky) my. Táto Láska sa nám ukázala a neodolateľne nás volá, aby sme nasledovali jej príklad. A toto puto je oveľa silnejšie než naše symbolické mreže. A tak sa stávame väzňami unikátnej Lásky, ktorá sa pre nás dáva uväzniť v bohostánku. Lásky totálne vydanej do ľudských rúk. Všemohúci väzeň v Eucharistii… Väzeň, ktorý vykupuje z otroctva tých, čo si myslia, že sú slobodní…

Vy sa cítite uväznená?

Áno, cítim sa uväznená eucharistickým Kristom. On ma volá nasledovať ho, s pomocou jeho milosti sa vzdať všetkého a celkom sa mu dať k dispozícii. A čo sa týka mreží, záleží to na uhle pohľadu. Z našej perspektívy ste za mrežami vy, z našej zasa vy. Dnešný človek považuje za centrum seba. My sa pozeráme na Pána v Eucharistii, ktorý je centrom a východiskovým bodom a od ktorého sa odvodzuje všetko ostatné. On dáva pokoj, aký svet dať nemôže…

BOŽIE HODNOTY NACHÁDZAME ZA MREŽAMI

A ako sa na vás pozerajú ľudia spoza mreží?

Mreže na nich pôsobia obyčajne veľmi silno, pretože za nimi cítia nepreskúmateľné tajomstvo a všetko tajomné človeka akosi dráždi. Preto na nás pozerajú mnohí ako uväznených, aby sa oni mohli cítiť slobodnými…

To však vôbec nemusí byť pravda, mnohí prichádzajú a sťažujú sa, že sú v neustálom strese, stále ich naháňajú termíny, na nič nemajú čas… My sme však boli k takémuto spôsobu života pozvané a na toto pozvanie sme slobodne odpovedali. Na prvé miesto vo svojom živote sme postavili Božie hodnoty, ktoré v bohatej miere nachádzame a ukryté práve tu – „za mrežami“. Tu máme čas na to, čo je pre nás podstatné a dôležité, čas pre Toho, ktorého milujeme. Toto ľudia pri povrchnom pohľade cez mreže zväčšia nevidia, objavia to len tí, ktorí sa zamyslia a pozerajú hlbšie.

Existuje však situácia, keď tieto mreže opustíte?

Všetko, čo sa dá, vybavujeme z kláštora alebo poprosíme niekoho iného. Ak je to nevyhnutné, napríklad treba ísť k lekárovi, opúšťame tento náš svet. Máme síce kláštory, kam chodí lekár pravidelne, ale napríklad taký röntgen sestre v kláštore nikto nespraví alebo sa za ňu nemôže ísť niekto iný odfotiť na občiansky preukaz… (úsmev)

Je niečo, čo vás v tomto svete a spôsobe života obmedzuje?

Pre mňa je niekedy dosť ťažké žiť v uzavretom spoločenstve, stále s tými istými sestrami. Nie je možnosť sa niekde odreagovať vonku, na pár hodín zmeniť prostredie, stretnúť iných ľudí, prísť na iné myšlienky – jednoducho si vytvoriť odstup.

Zároveň ma to však aj oslobodzuje, pretože ma to núti hľadať si odreagovanie vnútri. A tu objavujem, že ľudský život sa neodohráva iba na ploche, ale v priestore. Lebo hoci ma veľmi obmedzuje šírka a dĺžka kláštora a tí istí ľudia, objavujem hĺbku a výšku Božieho sveta (a tá je nekonečná) a spoločenstvo svätých – či už v tých v nebi, ktorí sú mi ochotní vždy pomôcť, alebo v očistci, ktorým zasa môžem veľmi pomáhať ja. A sú tu aj ďalší, ktorí čakajú na moju podporu v modlitbe a obetu. Takto sa veľmi rýchlo zrelativizujú a zmiznú drobné ľudské nedorozumenia a malé problémy, stáva sa z nich vzácna príležitosť obetovať ich na veľké úmysly.

Rozhovor so sestrou Stellou si môžete dočítať v článku na Slovo+.

Martin Ližičiar / Slovo+