Sestra Eva Jaroušková CJ: V tanci se setkávám se sebou a s Bohem

Článok je prevzatý z Magazínu Signaly.cz s dovolením šéfredaktorky a autorky tohto príspevku.

Na internetu ji najdete jako „tančící sestru“. Eva Jaroušková se nezúčastnila StarDance, jak by se z tohoto označení mohlo zdát, ale nadchla ji modlitba tancem. Pořádá takto zaměřená duchovní cvičení a ráda by se v tomto směru dál vzdělávala. Jak se k tanci dostala a jak tento nezvyklý způsob modlitby přijímá její okolí na Slovensku? Pokud byste se chtěli některého kurzu, který pořádá, zúčastnit, máte možnost. 

V Čechách bych se skoro nespletla, kdybych se řeholní sestry zeptala na její konverzi. Křesťanství máme v mnoha rodinách takové obgenerační. Na Slovensku je situace jiná, že? Pocházíš z tradiční katolické rodiny?

Pochádzam z katolíckej rodiny, nie tradičnej, skôr mestského typu, s priemernou vierou. Boli sme veriaci, chodili sme v nedeľu do kostola, ale nejako hlbšie sme to v rodine nežili. O konverzii hovorím ako o obrátení sa k hlbšej viere a k osobnému vzťahu s Bohom. Chodila som spievať do zboru a tam som našla ľudí, ktorí mali živú vieru, modlili sa vlastnými slovami a stretávali sa aj tajne (bolo obdobie socializmu), večer potme v kostole alebo v nejakom byte na duchovnej obnove cez víkend. 

Čím jsi chtěla být jako malá?

Vždy som chcela tancovať, ale aj učiteľkou som chcela byť. Moji rodičia i starí rodičia boli učitelia. Ako dieťa som chodila s mamou do školy a hrávala som sa v triede pri tabuli, písala som do notesa známky mojim žiakom – bábikám. Moji rodičia nechceli, aby som bola učiteľka, lebo je to náročné povolanie. Tak som najprv študovala jazyky, stala som sa tlmočníčkou. Ale potom v Ríme som aj tak študovala pedagogiku a stala som sa učiteľkou. 

Kdy jsi zaslechla volání do řádu?

Keď som mala dvadsaťšešť rokov  a hľadala som niečo hlbšie v živote. Na jednej duchovnej obnove s priateľmi zo zboru som zostala sama s obrazom Milosrdného Ježiša. Nevedela som, čo mám robiť, ten obraz bol pre mňa veľmi živý a volal ma. Potom som išla s dvoma speváčkami (boli to rehoľné sestry, ale nevedela som to) do Báču, to je mestečko pri Bratislave, kde žili naše rehoľné sestry. Tam som si v kostole pokľakla a odrazu som počula „TU“. Išla som za tým, vlastne za Ježišom, za vzťahom k nemu.

Který řád to byl?

Vtedy sa to volalo Inštitút Preblahoslavenej Panny Márie, dnes máme zmenený názov na Congregatio Jesu. Zakladateľkou bola Angličanka Mary Ward. Chcela, aby sme mali spiritualitu sv. Ignáca a v názve meno Ježiš. Preto sme zmenili názov. Ale vždy sme žili spiritualitu sv. Ignáca z Loyoly, teda jezuitskú – ignaciánsku. Dnes máme úplné Konštitúcie sv. Ignáca, tak ako Jezuiti.

O jezuitech existuje spousta vtipů, o jejich sebevědomí a umanutosti… Týká se to i vás, nebo ženský charakter tyhle věci mění?

No, je pravda, že sv. Ignác nikdy nechcel, aby ženy patrili k jeho Spoločnosti. Ani k nim nepatríme, sme tzv. inštitút pápežského práva, to znamená, že naša generálna matka podlieha priamo Sv. otcovi, teda pápežovi. Poznám Jezuitov s veľkým sebavedomím, ale poznám aj veľa veľmi priateľských, s ktorými je krásne spolupracovať. Iste, sú cieľavedomí, inteligentní, majú svoj cieľ a vlastný názor. To máme aj my, a verím, že dávame spiritualite sv. Ignáca aj trochu ženského charakteru.

Do řádu jsi vstoupila ještě před revolucí?

Áno, štyri roky som žila v takzvanej „podzemnej cirkvi“. Učila som v škole a cez víkend som chodila k sestrám na formáciu. Ani moji rodičia nevedeli, že som v reholi. Az po revolúcii som hneď odišla do Ríma k našim sestrám. Tam som študovala a mala formáciu šesť rokov.

Proč sis vybrala zrovna tuto kongregaci?

Nevyberala som si podľa nejakého popisu kongregácie, bola to moja osobná cesta za Ježišom. Až neskôr som spoznala spiritualitu a musím povedať, že je krásna. Je založená skôr na hĺbke duchovného života ako na slepom dodržiavaní pravidiel. Je to spiritualita sv. Ignáca z Loyoly a ide vlastne o žitie duchovných cvičení v praktickom živote a duchovné rozlišovanie v praxi. 

Kolik vás je na Slovensku a kolik po světě? Máte sestry i v České republice?

Na Slovensku nás je asi 150 a na svete približne 1 500. Česko patria teraz do Slovenskej provincie. Máme sestry v Prahe, Štěkni, Karlovej studánke. Dlhé roky sme boli aj na Hornom Maxove, ale to už sme zatvorili.

Poznaly jsme se na kurzu duchovního doprovázení. Je to u vás obvyklé, že se mu sestry věnují? 

Máme viacej sestier, ktoré duchovne sprevádzajú. Ale duchovné sprevádzanie ako také je na Slovensku ešte v plienkach a verím, že sa začína rozvíjať. Mnohí ľudia idú radšej ku kňazom, mnohí ani netušia, že aj žena – rehoľná sestra môže sprevádzať. Zatiaľ nemáme fungujúci kurz duchovného sprevádzania, aspoň o ňom neviem. Duchovné sprevádzanie je ale základom našej spirituality. V našich konštitúciách máme ako cieľ našej „činnosti“ „brániť a šíriť vieru“. 

Pod tím si člověk představí křižácké vojsko. 🙂 Čemu všemu se věnujete?

Sv. Ignác bol síce vojak, aj jeho terminológia tomu dosť zodpovedá, ale vôbec tu nejde o križiacke vojsko. Dnes mnohí ľudia trpia veľkou prázdnotou, závislosťami, túžia po Bohu, ale nevedia kde a ako ho majú hľadať. Tak sa snažíme vyjsť im v ústrety tam, kde žijeme, v akomkoľvek prostredí – ako učiteľky v školách, ako zdravotné sestry či sociálne pracovníčky v centrách i domovoch, mnohé dávame duchovné cvičenia. 

Říkáš, že mnoho lidí jde s duchovními záležitostmi automaticky za knězem i tam, kde to není nutné. Mění se to? Jsou lidé rádi, že mají na výběr, ocení v rozhovoru ženský pohled a třeba větší empatii?

Áno, mení sa to, aj keď tradične sú ľudia zvyknutí ísť za kňazom. Niekedy sa nerozlišuje spoveď, duchovný rozhovor a duchovné sprevádzanie. Ale sú viacerí ľudia, ktorí ocenia aj sprevádzanie ženou či rehoľnou sestrou. V niektorých záležitostiach je ľahšie rozprávať sa so ženou. Ale aj muži a kňazi vedia byť veľmi empatickí. Závisí to od človeka.

Kde působíš konkrétně ty?

Dlhé roky som bola učiteľkou cudzích jazykov na gymnáziu a popri práci som dávala duchovné cvičenia s tancom. Teraz už druhý rok dávam len duchovné cvičenia, väčšinou s tancom. Som takmer na severe Slovenska v meste Ružomberok, kde sme otvorili Centrum spirituality Premenenia Pána.

Zmínila jsi, že tanec máš ráda od dětství. Na kurzu v Olomouci jsi pro nás připravila modlitbu examen s tancem. Jak se stalo, že se v tvém životě duchovní život a tanec propojily?

Modlitba bola pre mňa vždy osobným vzťahom s Bohom. Je mi ťažko modliť sa len ústami a modlitby, ktoré napísal niekto iný, aj keď niektoré sú nádherné a rada sa nimi inšpirujem. V mojej osobnej modlitbe som cítila, že potrebujem zapojiť celú seba, aj s telom. Tak vznikli niektoré moje tance, ktoré sú modlitbou a meditáciou zároveň. Vznikajú aj naďalej a sprostredkujem ich aj iným. 

Inspiroval tě někdo? Byla jsi na nějakém kurzu, existuje „duchovní taneční škola“?

Nie, neviem o takej škole, ale bolo by super, keby bola. V Taliansku žije jedna rehoľná sestra Anna Nobili, ktorá bola profesionálna tanečníčka. Keď sa obrátila a vstúpila do rádu, založila tanečnú školu Holy Dance. Ale na Slovensku takú nepoznám. Na mojich cestách v Zimbabwe, Indii či na Kube som zažila, ako sa dá oslavovať Boha aj tancom, to ma inšpirovalo. Ale moje tance pramenia v modlitbe. 

Ráda se dívám na videa z Afriky, kdy při běžné mši lidé tančí a zpívají (i když sama bych to nedokázala). Ve střední Evropě je člověk rád, když se mu druhý alespoň podívá při pozdravení pokoje do očí. Jak velký zájem je o tvé kurzy s tancem? Je dost těch, kteří se neostýchají?

V Zimbabwe som zažila omšu, pri ktorej tancovali úplne všetci, mladí i starí. Niekto sa len hýbal v rytme, kto ako dokázal, ale všetci sa modlili tancom. Bolo to veľmi oslobodzujúce a živé. U nás majú mnohí záujem o duchovné cvičenia s tancom. Podľa toho, kde ich robíme, môžeme pri omši aj tancovať. Počas duchovných cvičení meditáciu robíme aj formou tanca. Zažila som už aj mnohé oslobodenia, či uzdravenia od vnútorných blokov, ktoré si ľudia v sebe nosia aj roky. Vôbec tu nejde o „perfektný tanec“, ale o modlitbu a stretnutie so sebou i s Bohom.

Když v našich zemích nikdo nic podobného nedělá, podporuje tě tvé okolí v této činnosti, nebo zatím narážíš na nedůvěru, protože s tím nikdo nemá zkušenost?

Na začiatku určite nebolo ľahké začať tancovať ako rehoľná sestra. Cestu na Slovensku mi otvoril švajčiarsky kňaz, ktorý u nás založil duchovné centrum. Postupne sa hlási stále viac ľudí. Ale stále sú ešte niektorí, ktorí tomu nedôverujú, lebo nemajú skúsenosť, alebo majú obavy z tancovania. 

Když člověk zadá tvé jméno na google, objeví se titulek „tancující sestra“. Člověk si představí derviše nebo účastnici StarDance. Je možné si o duchovním anci přečíst nějaké texty, aby si lidé udělali lepší obrázek? Napsala jsi o svém tanci něco ty, nebo někdo z účastníků tvých kurzů?

Tancujúca sestra bol názov jednej relácie v TV Lux, kde som rozprávala o tanci, aj s ukážkami. Aj v Katolíckych novinách je článok Tanec je skrytým jazykom duše. Pracujem na dokumente o tomto druhu tanca a verím, že sa čoskoro podarí aj nahrávka s ukážkami.  

V Olomouci jsi tancem všechny nadchla. Co bys potřebovala, aby ses mu mohla opravdu věnovat a případně si vychovat nějaké žačky? V Čechách jsem o ničem takovém neslyšela a určitě by tu o kurzy byl také zájem.

Potrebovala by som tím ľudí, ktorí by túto prácu radi robili, s ktorými by som sa mohla zdieľať a tvoriť spolu s nimi. Uvítala by som aj technicky zdatných ľudí, ktorí by mi pomohli so všetkým tým, čo okrem tanca treba urobiť. A do tretice, snívam o nádhernej sále, v ktorej by sme mohli tancovať. Verím, že môj Boh na to myslí. 

Je naděje, že se ti v dohledné době něco z toho splní?

Dúfam, že aspoň niečo. Zatiaľ som našla, vďaka nášmu kurzu, fotografku, ktorá sa ponúkla natočiť tance. Ostatné vkladám Bohu do rúk. 

Chystáš na léto nějaké kurzy, na které by mohli dorazit i naši čtenáři?

V septembri bude v Nitre na Lukovom Dvore Týždeň tanečnej meditácie od 9. do 15. 9. Prihlásiť sa dá na https://misionari.sk/courses

V našom centre v Ružomberku budeme mať na jeseň určite aspoň víkend. Informácie budú na www.congregatiojesu.com  alebo na výveska.sk a facebooku Centrum spirituality premenenia Pána. Ale na cjcentrum@gmail.com sa dá tiež informovať, prípadne dohodnúť so mnou o nejakom termíne. V lete plánujem cestu do Talianska, ale podľa záujmu by sa našiel aspoň víkendový termín. 

Alena Theodora Dvořáková / magazin.signaly.cz
Foto: printscreen TV LUX