Sestra Eva v teréne: Urbi et orbi

Taliansko má svoju „rumovú“ príchuť. Už tým, čo všetko je v ňom koncentrované: úžasná príroda, duchaplní domorodci, status uzla, kde sa zbiehajú všetky cesty, kde človek nezažije sarkazmy na adresu rúcha, ale naopak, môže sa pásť pohľadom na rôzne typy, farby, dĺžky a strihy toho, čo v podstate ani nerobí rehoľníka rehoľníkom – habity. Navyše sa tam človek cíti ako v správnom náleve, lebo nie je predpoklad, že by niekto reagoval na veriaceho ako pes na poštára a kde vníma „nihil obstat“ k svojej zasvätenej existencii.

Odkedy som ho viackrát navštívila, mám diagnózu „Taliansko positiv“. Mám rada tento národ, jeho spontánnu dušu, srdečnosť a pohostinnosť ľudí, ktorých vnímam ako vychutnávačov života a kde aj Boha berú do svojich rodín svojsky, spontánne.

Neviem, kde sa vo mne nabral dojem, že už z princípu sú Taliani národ skvele zorientovaní v odbore viera a náboženstvo prinajmenšom na úrovni štátnic z teológie. Hádam z vedomia, že má u nich trvalý pobyt všetko, čo sa týka jadra kresťanstva. Baví ma rozprávať sa s týmito ľuďmi a mám k tomu dosť pravidelnú príležitosť, navštevujúc kvázi pravidelne jeden taliansky inštitút. Rozširujú sa tak rady mojich kamarátov, ktorí ma povzbudzujú zvládaním svojich životných príbehov a ja im zasa robím privádzač na diaľnicu „rehoľný život“, ktorý vnímajú väčšinou len zdiaľky.

Volal sa Antonio. Trochu zavalitý, detsky jednoduchý, nosil vždy tú istú čiapku a kapsičku na mobil na krku. Sedával vonku na lavičke a často sme sa vídali. Pri ňom som si uvedomovala krásu človeka, ktorý je bezbranný a zároveň dáva možnosť akejkoľvek reakcie na jeho jednoduchú adresu. Niekto by povedal týpek. Mne bol od začiatku sympatický. Vymenili sme si vždy klasický pozdrav, pri ktorom pridal mávnutie rukou na pozdrav. Až raz ma prekvapil požiadavkou: „Sestra, daj mi požehnanie Urbi et orbi!“ Rozosmiala som sa, nahlas, spontánne a od srdca. Ako keď paradajka skáče po schodoch. Mala som si chuť siahnuť na hlavu, či tam nemám tiaru. Prišla som k nemu a dala som mu krížik na čelo so slovami: „Antonio, toto je moje požehnanie pre teba.“ No povedzte, nie je v jednoduchosti krása? Aj v tej talianskej?

sr. Eva Rušinová FMA

foto: Juraj Pigula