Slabý a hriešny človek potrebuje počuť: je ti odpustené, je ti darované…

Páter Lucián Bogucki OFMConv, pochádza z Poľska, z obce Piwniczna neďaleko slovenských hraníc pri Mníšku nad Popradom. Pôsobil ako rektor Kolégia penitenciárov pri Bazilike sv. Petra vo Vatikáne a zároveň ako špirituál Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme. V roku 2019 bol zvolený za kustóda Slovenskej kustódie Rehole menších bratov konventuálov – minoritov a v súčasnosti pôsobí v Bratislave. Pre marcové číslo časopisu Hlasy odpovedal na niekoľko otázok.

Páter Lucián, ako dlho ste kňazom?

Tohto roku, ak Pán Boh dá, v júni to bude už dvadsaťdeväť rokov, ako slúžim pri Pánovom oltári. Ani raz som nezapochyboval o svojom rozhodnutí stať sa kňazom a som vďačný Bohu, že ma povolal do svojej služby. Z týchto dvadsiatich deviatich rokov som prvé dva prežil v Poľsku, šesť v Ríme a zvyšok na Slovensku.

Prečo ste si vybrali rehoľu minoritov?

Bol to páter Kolbe, mučeník z koncentračného tábora Auschwitz, ktorého život a dielo ma inšpirovalo už od mladosti. Rástol som v období, keď bola živá spomienka na jeho blahorečenie, vtedy boli takéto udalosti zriedkavé. Veľa som o ňom počul, čítal a neskôr som aj začal navštevovať kláštor, ktorý on založil. Nevedel som si predstaviť život v inom rehoľnom spoločenstve. Ak už, tak len u minoritov.

Ako sa formoval váš vzťah k vysluhovaniu sviatosti zmierenia?

K podstate kňazskej služby patrí spovedanie. Pre mňa to bola najnáročnejšia úloha. Nikdy som ju nezanedbával, ale stála ma veľa námahy. Keď ma informovali, že generálny predstavený chce, aby som sa stal spovedníkom v Bazilike sv. Petra, pýtal som sa Pána, či si zo mňa robí žarty? Patril som k „akčným“ kňazom, a tam bude potrebné sedieť dlhé hodiny zatvorený v spovednici. Bál som sa, že to nezvládnem, ale zvládol som to. V priebehu šiestich rokov, ktoré som prežil v tieni Konfesie sv. Petra, naučil som sa mnoho od mojich penitentov, ktorí pochádzali z celého sveta. Počas pobytu vo Vatikáne som mal veľa času a príležitostí premýšľať a študovať, či už o samotnej sviatosti zmierenia či závislosti ľudskej duše.

Pôsobili ste vo Vatikáne. V čom spočívala vaša úloha?

Ako som už spomenul, bol som spovedníkom (penitenciárom) v Bazilike sv. Petra. Úlohou vatikánskych penitenciárov je napomáhať biskupovi Ríma v službe milosrdenstva. Vysluhoval som sviatosť zmierenia v slovenskom, poľskom, maďarskom a talianskom jazyku. Každý týždeň som mal povinnosť spovedať aspoň dvadsaťštyri hodín. Mal som tiež nárok na jeden voľný deň. Okrem toho som spovedal v rôznych rímskych rehoľných komunitách a bol som tiež špirituálom v slovenskom a poľskom kolégiu. Posledné dva roky môjho účinkovania vo Vatikáne som bol rektorom Kolégia vatikánskych penitenciárov. Ako „šéf“ spovedníkov v Bazilike sv. Petra som zodpovedal za to, aby jednotliví kňazi dodržiavali svoj časový rozvrh služieb v spovednici, riešil som nutne náhrady spovedníkov, jednal som s Apoštolskou Penitenciáriou alebo s inými úradmi Rímskej kúrie, zastupoval som naše spoločenstvo pred Svätou Stolicou. Ako predstavený rehoľnej komunity som organizoval bežný život bratov a komunity.

Kto sú vatikánski penitenciári?

Sú to kňazi z rehole Menších bratov konventuálov, ktorých na Slovensku voláme minoriti. Ich oficiálny názov je „penitenciár menší“. Veľkým penitenciárom je kardinál, ktorý vedie Apoštolskú penitenciáriu. Sú im Svätou Stolicou udelené právomoci, ktoré napomáhajú aj pri riešení zložitých situácií ľudského svedomia. Kandidát na túto službu by mal byť skúseným kňazom, jazykovo vybavený. O tom, kto bude členom tohto spoločenstva, rozhoduje niekoľko vecí. Iniciatíva vždy vychádza od generálneho predstaveného. On podľa potrieb kolégia hľadá medzi bratmi v celom ráde vhodného kandidáta. Následne oslovený brat musí vyjadriť súhlas a byť prijatý Apoštolskou Penitenciáriou. Nakoniec ho čaká skúška z kánonického práva v oblasti sviatosti zmierenia a z kresťanskej morálky. Po úspešnej skúške a vyznaní viery pred kardinálom „veľkým penitenciárom“, máme „hotového“ spovedníka pre pápežskú baziliku.

Aká je história tejto služby vo vašej reholi?

Už od roku 1774 je bratom minoritom v Bazilike sv. Petra zverená služba vysluhovania sviatosti zmierenia. Zveril nám ju náš rehoľný spolubrat pápež Klement XIV. On tiež určil počet jazykov, v ktorých mali penitenciári spovedať. Časom sa z tohto počtu prirodzeným spôsobom „stratil“ grécky a flámsky jazyk. Dnes sa povinne spovedá anglicky, nemecky, francúzsky, španielsky, portugalsky a tiež po poľsky, chorvátsky a maďarsky. Každý penitenciár spovedá tiež taliansky a v jazykoch, ktoré vie navyše.

Koľko kňazov pôsobí v Bazilike sv. Petra ako oficiálni spovedníci? Spovedajú aj iní spovedníci?

Komunitu vatikánskych penitenciárov tvorí štrnásť kňazov minoritov, ktorí pochádzajú z desiatich národností. O počte spovedníkov tiež rozhodol Klement XIV. Okrem nás riadnych spovedníkov v svätopeterskej bazilike spovedajú mimoriadni spovedníci, ktorí pochádzajú z iných rehoľných spoločenstiev. Ich služba sa sústreďuje na nedele a na sviatky.

V čom vidíte zmysel sviatosti zmierenia pre bežného človeka? Existuje nejaké oživenie spovednej praxe v krajinách, kde sa ľudia prestali spovedať?

Svet a jednotlivý človek je poznačený bremenom hriechu a jeho následkami, preto potrebuje odpustenie a zmierenie. Toto je proces, ktorý bude trvať až do konca časov. Ozajstné zmierenie a odpustenie nám ponúka Ježiš práve vo sviatosti zmierenia. Slabý a hriešny človek potrebuje počuť: je ti odpustené, je ti darované…, aby mohol opäť získať pokoj a radosť, a to môže počuť a prežiť práve v spovednici. Koľkí sa vďaka sviatosti zmierenia rozhodli odpustiť a zmieriť sa s blížnymi… Nikdy by to neurobili, keby nepokľakli pred mrežami spovednice. Uvedomenie si svojej situácie a zmierenie sa s Bohom a s otcom prinieslo márnotratnému synovi nový život. Kresťan, ktorý sa nespovedá, nikdy neprežije naplno radosť z odpustenia a zo zmierenia, a tým ani neokúsi „dar jednoty“, o ktorý Ježiš prosí Otca pre svojich nasledovníkov.

Či existuje nejaké oživenie praktizovania sviatosti zmierenia v západných krajinách? Na to vám neviem odpovedať. Ja som spovedal v bazilike vo Vatikáne, neboli tam davy, a to aj kvôli bezpečnostným opatreniam. Ale počas Mimoriadneho jubilejného roku milosrdenstva sme zakusovali opak. Prichádzali mnohí a po mnohých rokoch. To znamenalo, že sa človek túži zmieriť s Bohom, s blížnym a so sebou samým. Bolo by potrebné nielen ľudí povzbudzovať k spovedaniu sa, ale aj kňazov k vysluhovaniu tejto sviatosti. Na mnohých miestach zodpovednosť za krízu spovednej praxe nesú samotní kňazi.

Ako často by mal človek pristupovať k sviatosti zmierenia?

Dnes za cenu veľkých sebazaprení pracujeme na svojom vonkajšom výzore. Aby sme mali krásne sformovanú postavu, vieme viesť zdravý životný štýl, dodržiavať tréningové plány, diéty, navštevovať posilňovne, vstávať ráno, aby sme si ešte pred prácou zabehli pár kilometrov… Formovanie ducha si tiež vyžaduje námahu a pravidelnosť. Duchovným bohatstvom Cirkvi je tradícia prvých piatkov. Povzbudzujem kňazov i laikov, aby sme v nej pokračovali.

Čo by ste poradili tým, ktorí už dlho odkladajú sv. spoveď?

Uvedomujem si, že spoveď si vyžaduje obrovskú pokoru. Rozprávať druhému o svojich slabostiach nie je príjemnou vecou. Niektorí sa tak hanbia za svoje hriechy, že nie sú schopní prísť do spovednice. Pre mňa sú povzbudením slová pápeža Františka, ktoré zacitujem: „Zahanbenie je ozajstná kresťanská, ale aj ľudská čnosť. Zahanbenie je čnosťou pokorného človeka, pokorného muža a ženy. „Otče,“ – povie niekto – „hanbím sa hovoriť o svojich hriechoch.“ Vieš, čo hovorili naše mamy a staré mamy, že lepšie je raz sa zahanbiť, ako ostať navždy zahanbeným. A preto raz sa zahanbíš, hriechy ti budú odpustené a ideš ďalej.“

Čo by ste poradili človeku, ktorý sa trápi nad tým, že jeho hriechy sa opakujú?

Kto z nás nepozná skúsenosť zlozvykov, nerestí… Koľkokrát sme sľúbili, že už nikdy viac, a tu znova a znova. Poliaci spievajú pesničku: „Kochać to znaczy powstawać.“ Kto miluje, neustále sa zdvíha, neustále znova začína. Boh nepotrebuje naše výkony, ale potrebuje vidieť našu snahu. On, ako dobrý rodič, nám neustále opakuje: „Aspoň sa snaž.“ Nikdy nesmieme zabudnúť na to, čo Ježiš povedal: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ Len vďaka Božej milosti môžeme napredovať, a táto Božia milosť prichádza práve skrze sviatosť zmierenia a pokánia. Preto ten, čo sa trápi s nejakým zlozvykom, by sa nemal báť spovedať, lebo spoveď nielen očisťuje, ale aj posilňuje v každodennom zápase.

Ako pristupujete k tým, ktorí síce prídu na spoveď, ale vidíte, že svoje hriechy neľutujú?

Veľmi zriedka sa stáva, aby niekto, kto pristupuje k sviatosti zmierenia, úplne neľutoval svoje hriechy. Častejšie sa stáva, že ich neľutujeme dostatočne. Príčinu tohto stavu vidím aj v tom, že sa z nášho života vytráca náboženský a morálny zmysel. Je v nás málo túžby po ozajstnom kresťanskom živote a pojem hriechu a ľútosť sú už často anachronizmami. No a ešte rutina, bohužiaľ, aj v spovedaní sa.

Na čo by sa mal zamerať človek, ktorý ide na spoveď?

Odpoviem otázkou: čo ma motivuje, aby som chodil na spoveď? Chodím len preto, aby som sa cítil lepšie? Alebo chcem znova získať posväcujúcu milosť? Chcem mať čisté a pokojné svedomie a dobre spať? Alebo idem na spoveď preto, aby som sa úprimne zmieril s Bohom, s Cirkvou a sám so sebou? Či sa v tomto úsilí vyspovedať sa jedná viac o Boha alebo o mňa? Nesmieme k spovedi získavať egoistický postoj. Nemám sa spovedať kvôli sebe, ale kvôli Ježišovi. Často v spovedi rýchlo odovzdám hriechy, ale chýba hlbšia sebareflexia, chýba silné predsavzatie a túžba úprimnej premeny. Obrátenie si vyžaduje aspoň minimum reflexie nad príčinou pádu a jeho následkami. „Ježiš v spovednici nie je práčka: je to stretnutie s Ježišom, s Ježišom, ktorý na nás čaká, čaká nás takých, akí sme,“ hovorí pápež František. Ten istý pápež na začiatku svojho pontifikátu hovoriac o sviatosti zmierenia povedal, že spoveď je miestom, kde nás Boh objíma. Tak moja rada pre nás všetkých penitentov je jednoduchá: nechajme sa objať počas spovede Bohom a zotrvávať v tomto objatí.

Text spracoval: P. Martin Štefanec, SVD
Foto: Archív P. Luciána

Uverejnené s láskavým súhlasom redakcie časopisu Hlasy (krátené). Archív časopisu nájdete TU.