Som rehoľník

Byť zasvätený Pánovi bolo niečo, čomu som na začiatku svojho zasvätenia vôbec nerozumel. Pretože na Orave som sa nikdy s rehoľníkmi nestretol. Stretol som sa s krížovými sestričkami a s dominikánmi. Ale žijúceho muža – rehoľníka som nevidel. Preto ani túžby byť rehoľníkom vo mne nikdy neboli. Keď som na povale čítal Don Bosca od Jur-Koza Matejova, don Bosco bol pre mňa nejaký pán farár, ktorému sa veľmi darilo. Bol to superman, limonádový Joe. Ľahko získaval chlapcov, budoval stavbu za stavbou, robil zázraky, staval krásne chrámy a vedel o ňom celý svet. Bál som sa čo len pomyslieť, že by som mohol byť kňaz – salezián. Keď som sa stretol so saleziánmi ešte za totality, nikdy som nevedel, kto sú, a preto aj príprava na zasvätené povolanie prebiehala tajomne, tak ako som sa k tomuto povolaniu dostal tajomne aj ja.

Na prvom stretnutí v Šamoríne na byte Ivana Grófa, kde sme sa stretli dvanásti, som stretol chlapcov, ktorí to nemali ďaleko k Bohu, boli to hotoví rehoľníci. Vyjadrovali sa jemne, citlivo, diplomaticky, uhladene a používali výraz Božia vôľa. Ja chlapec z Oravy som bol prostoreký alebo sprostoreký. Hovorili o meditácii, o referovaní, o birmovnom povolaní, o krstnom povolaní, o apoštoláte, o iných pre mňa veľmi, veľmi vzdialených veciach. Musím sa priznať, že som ničomu nerozumel, ale postupne, ako sa to opisuje v modlitbe za rehoľníkov v Rímskom misáli, sa môj život menil. Boh mi vnukal dobré úmysly. Pomáhal mi zasväcovať sa iba jemu. A tak pochopiť, že celý zasvätený život je iba nádherné žitie krstného povolania.

Po prvé: Boh ma pozval k dokonalej láske, aby som nasledoval jeho Syna Ježiša Krista. A postupne, cestou spásy, aby som sa odpútal od všetkého, čo bolo pekné. Dobré jedlo, pekné dievčatá, krásna muzika a pekný dom. Všetko to, čo majú radi aj dnešní mladí ľudia. Nenarodil som sa ako tí, čo to mali jasné už od gymnázia, mali prečítané cirkevné právo a exegézy strúhali ako učení profesori na Sorbone. Vedeli presne, kde ich Pán volá. Ja som mal v srdci zmätok, ale svätý, plný bázne, že ma niečo presahuje.

Po druhé: Boh si ma vyvolil, aby som pracoval s mladými. Mladých som sa bál, nemal som predpoklady, aby som mohol byť príťažlivý pre mladých. Nebol som dobrý hokejista ani futbalista, nemal som príslušný šarm, nevedel som hovoriť, aj pri tabuli som niekedy mlčal. Nechcel som prejaviť zbabelosť pri nepripravení sa do školy. Hoci som mal chuť poznávať, musím sa priznať, že mi svet liezol na nervy. Ak by vtedy fungovalo EMO, asi by som sa stal jeho prívržencom. Hoci ma obkolesovala nádhera oravskej prírody, Roháče, Prosiecka dolina, Račianska dolina, všade plno krásy, a predsa v určitom období bol život náročný, ale myslím si, že táto príroda, otvorená Biblia, zanechala stopy v mojom vnútri. Vôňa jari, zeme, lúk, biele skaly, mach, čisté studničky, rozkvitnuté lúky a poletujúce motýle, vôňa plodín a spev ľudu nechali vo mne hlboké zážitky. Začal som chápať, že existuje Boh ako krása, ako dobro. Sedával som dlho na medzi a meditoval o kráse, ktorá ma obklopovala.

Po tretie: Učil som sa modliť v prírode. Často som prosil Boha o odpustenie hriechov z mladosti, za ktoré som sa hanbil. A tak ma Boh volal, až som jedného dňa stretol ľudí, ktorí mi ukázali cestu k rehoľnému povolaniu. Musím sa verejne priznať, že som nerozumel, o čo tu ide, k čomu sa zaväzujem, ale dal som slovo a až doteraz som rehoľníkom. Vo svojich rokoch musím povedať, že Boh je obdivuhodný, pretože mi ukázal, že pre nebeské kráľovstvo je možné opustiť všetko. Pochopil som svoju krehkosť aj svoje povolanie, a že práve toto má smerovať k svätosti, a už teraz musím povedať, že okusujem dobrá, o ktorých sa mi ani nesnívalo. Práve úprimnosť srdca a odovzdanie sa Bohu ma robí šťastným.

Po štvrté: Nikdy som neveril, že oratórium môže byť miesto posvätenia. Keď som čítal životopisy o rehoľníkoch, myslel som si, že sa prechádzajú medzi ľaliami, sú odpútaní od sveta, v tichu, bez chyby, ničím nevyrušovaní. Môj život ako saleziána vlastne prebieha v hluku, stretnutí s mladými ľuďmi a disponovaní pre druhých. Podobne ako Ján Krstiteľ dennodenne musím stáť na obvyklom mieste, pri vchode do oratória, oslovovať slovom prichádzajúcich, mať o nich záujem, katechizovať, aj keď neodpovedia, prenikať do duše mladého človeka, privádzať ho k Bohu a zároveň aj kontemplovať veľkosť Božej lásky. Byť akoby v neustálej adorácii. Je to niekedy veľmi ťažké, no milosť ma robí verným. Boh mi vkladá do úst to, čo by mi nenapadlo, čo by mi ani z mysle nevytrysklo. Všetko je milosť. Podobne ako don Bosco som pri mladých, sprevádzam, spovedám, povzbudzujem. Stávam sa priateľom, akým chcú oni. Čiže žiaden pánko, ako to bolo povedané na Orave. Zo mňa sa nestal pánko ofukujúci stoličku, ani monsignore, ani farár so všeobecným komfortom, ale obyčajný rehoľník závislý na provinciálovi a Bohu. Celkom sa teším, že som neužitočný sluha.

Ako rehoľník som uveril v päťdesiat dvojke, dovtedy to bola povinnosť, servis. Ja spovedám, ja slúžim, ja pomáham, ja vediem, ja organizujem. To by ma skoro prizabilo. Došiel som do fázy, kde mi Boh umožňuje urobiť aspoň trochu dobra pre nebeské kráľovstvo. Práve keď rehoľník zistí, že je krehký a slabý, Boh mu dáva odvahu a silu. A preto aj teraz neviem, prečo som rehoľník, neviem, prečo si ma Boh vybral, ale viem, že Boh odmení tých, ktorí čakajú na svojho Pána, ktorý sa vráti zo svadby. Nie je to také ľahké, aj vo mne sú túžby uniknúť, znechutiť sa, ale práve táto vernosť mi pomáha žiť a neustále kontemplovať veľkosť Božej lásky a odovzdania sa Bohu.

Po piate: Milovať bratov, akých mi Boh pošle. Je zaujímavé, že dnešný svet si vyberá lásku a koho milovať. My rehoľníci si nevyberáme, dávajú nám ich predstavení. Bál som sa, ako budem prijímať nátury cudzích ľudí a ako budú oni prijímať tú moju. Vždy som mal rád svoj „kútik“, svoj svet a teraz žijem ako vo výklade. Učím sa žiť a prijímať rôznosť pováh a to je úchvatné. Ako sa obrusovali oravské kamene, Pán obrusuje aj mňa, aby som nebol veľmi hranatý.

Po šieste: Mať prebodnuté srdce ako Ježiš. Pokiaľ láska nebolí, pokiaľ ma nič nestojí, nemôžem hovoriť o povolaní. Srdce musí milovať nie preto, že sa mi to páči, ale aj vtedy, keď od nikoho nič nepotrebujem, keď sa aj ja stávam zbytočným. To je tá bolesť prebodnutého srdca. Ako paškál dohorieva po Veľkej noci, strácajú sa krížiky, roky, alfy i omegy. Keď celkom vyhoríš, vtedy si najviac užitočný, ale musíš vyhorieť v láske.

Na záver prajem všetkým rehoľníkom a mladým, aby objavovali krásu zasväteného života i v postmoderne. Byť ponorený do Krista je nádherný výlet do tajomstva. Často sa podobáme lyžici ponorenej do polievky, ale ona nikdy nezakúsi chuť tohto jedla. Aj my sme ponorení do krstu, zaštepení v Kristovi, aby sme prinášali hojné ovocie, ale my často žijeme akoby sme túto chuť Krista ani neokúsili. Iste, dalo by sa napísať veľa dobrodružného, čo som prežil, možno memoáre, ale chcem sa podeliť s tým, že Boh aj z najnemožnejšieho človeka urobí použiteľného. Všetko má zmysel, nechajme v srdci priestor Bohu a Duchu Svätému a nerobme kariéru, lebo sa nám to vypomstí. Prišli sme do školy, kde sa učíme žiť v službe.

Anton Červeň