Spolu s Kristom po cestách sveta – s Madeleine Delbrêl

Podobne ako v spoločenskom, tak aj v cirkevnom živote existujú obdobia, keď sa mnohé veci menia. A tak ako v spoločnosti, tak aj v Cirkvi sú ľudia, ktorí dokážu predstihnúť čas, aj keď za svoju intuíciu a vernosť mnohokrát zaplatia vo svojom živote. Jednou z takýchto osobností je aj Madeleine Delbrêl, ktorá dokázala v úplnej jednoduchosti a bez veľkých gest nehľadať iné než Božiu vôľu v dobe, v ktorej žila.

Deň za dňom, spolu s niekoľkými spoločníčkami, s ktorými zdieľala boje a nádeje, Madeleine rozvíja radikálne požiadavky evanjelia a oslobodzuje ich od príťaží a schém. Vedená Bohom dokáže pretvoriť jeho vnútorné svetlo na veľký oheň a oduševnenie v boji proti nespravodlivosti a ľudskej biede.

Aj jej spisy sú svedectvom jej života. Madeleine si zvykla robiť krátke poznámky, schémy pre konferencie, avšak nie sú to abstraktné myšlienky, ale myšlienky, ktoré hovoria o živej Osobe, ktorá vedie jej myšlienky, srdce aj ruku.

 

V roku 1936 je v parížskej štvrti Ivry v malom spoločenstve žien a takto opisuje ich spôsob života:

Naša skupina, Charité de Jésus, je ešte veľmi mladá a naším cieľom je dať sa k dispozícii Bohu aj Cirkvi, žijúc podľa evanjelia. Nie sme skupinou sociálnych asistentov, sme laičky. Väčšina z nás má vlastnú prácu a niektoré sa snažia pomáhať v štvrti, v ktorej bývajú. Robia to zadarmo, v Kristovom mene. Nemáme žiadne špeciálne sľuby okrem krstného záväzku. Naším cieľom je žiť evanjeliové rady chudoby, čistoty a poslušnosti v tých podmienkach, v ktorých sme, a to aj vďaka životu v spoločenstve, v ktorom je bratská láska základom pre poslušnosť a chudobu.

Je nás dvanásť, a to v dvoch domoch. Práca, ktorú vykonávame, nie je sama osebe dôležitá. Jej úlohou je svedčiť o evanjeliu tam, kde sme, a je miestom stretnutia sa s druhými. Sú to naši blížni, ktorých sa snažíme milovať zo všetkých síl prostredníctvom služby, modlitby a tiež prostredníctvom kríža, snažiac sa ich takto posvätiť a spasiť.

Vždy sme túžili po tom, aby sme ponúkli Pánovi skupinu, ktorá by bola každý deň úplne ochotná a otvorená na jeho vôľu, tak ako duša, ktorá je úplne odovzdaná do jeho vôle. To, čo by sme chceli urobiť v tomto 20. storočí, je vytvoriť kresťanskú komunitu, ktorá by bola analogická prvým kresťanským komunitám, rovnako jednoduchá, rovnako zapálená a rovnako ponorená do sveta. Ba ešte viac: chceme sa Ježišovi dať k dispozícii, aby sa tak z nás vytvorilo nové „človečenstvo“. Takto chceme byť v našom čase, ako bol Ježiš Kristus v tom jeho, a chceme ponúknuť Bohu skupinu, ktorá by bola dokonale zjednotená ako jedna duša, úplne odovzdaná do Božích rúk.

Na budúci rok pôjdeme po troch alebo štyroch na misiu do dedín alebo miest v určitej provincii. Budeme tam viesť život taký, aký vedú tamojší ľudia, ako dobré susedky, vedľa ľudí aj kňazov, pričom sa budeme snažiť poslúžiť podľa potreby. Hc sme chudobné, budeme sa snažiť o to, aby sme im pomohli, či už to bude pomoc materiálna, duchovná alebo morálna.

Nemáme zvláštnu spiritualitu a život našej skupiny je veľmi jednoduchý. Jednoduché delenie sa všetkým, čo máme, o čom rozmýšľame, čo robíme, nenecháva veľa miesta na zbytočné komplikácie.

 

Veľký ideál

Naším veľkým ideálom je, aby na nás zabúdali a aby sme aj my zabudli na seba miesto toho, aby sme sa chceli učičíkať komplikovanými pokorovaniami. Aká úžasná pokora, aká radosť, keď pamiatka na nás jestvuje len v Kristovom srdci! Snívam o tom, že Charité de Jésus bude v Cirkvi ako nejaká niť v oblečení: drží pokope jednotlivé kusy, ale nik ju nevidí okrem krajčíra, ktorý ju tam dal. A ak sa niť stane viditeľnou, všetko sa zničí. Nech Boh dá, aby sme nezabudli na túto pokoru, ktorá je určite prvou vecou, ktorá sa od nás žiada.

 

Formácia

Na formáciu jednotlivých členiek sú potrebné tri roky. Spočívajú v tom, že uchádzačka žije v skupine a dopĺňa svoj osobný rast podľa toho, ako je to potrebné. Toto obdobie slúži aj na to, aby sa ukázalo, či dotyčná má schopnosti pre takýto spôsob života, ktorý prináša rôzne úskalia, okrem iných aj samotu. Aj keď sme zriedkakedy samotné, keďže náš život sa každodenne zapája do bežných životných aktivít ľudí, náš vnútorný život nie je podporovaný životom spoločenstva, ako je to u rehoľných komunít. Napriek tomu, že snaha o bratskú lásku nás zjednocuje, treba rátať aj s istým druhom duchovnej púšte. A hoci je aktivita každej z nás v jednote s aktivitou spoločenstva, faktom je, že náš apoštolát sa vykonáva často v samote.

 

Modlitba

Čo sa týka modlitby, máme len svätú omšu, vzdávanie vďaky, ranné chvály a kompletórium (buď individuálne alebo v skupine); ďalej je to hodina rozjímavej modlitby, podľa inštrukcií a rád spovedníka. Všetky naše aktivity vychádzajú práve z modlitby a kontemplácie. Nekonáme preto, aby sme niečo robili, ale jedine preto, aby sme tak napodobňovali Krista a jeho skutky: to je jediná vec, ktorá nás zaujíma: verne napodobňovať Krista. Preto aj malá nevernosť evanjeliovej čnosti sa nám zdá byť väčším zlom než neúspech misie, ktorú sme chceli vykonať.

 

Spolupráca s kňazmi

Ďalšou našou charakteristikou je kňazský duch. Skupina chce podporovať kňazov, pomáhajúc im jednak v tom, čo nemôžu urobiť, a na druhej strane obetujúc za nich modlitby a iné duchovné skutky. Všetky naše aktivity majú farský charakter. Chceme, aby sa čo najviac posilnila myšlienka farnosti, ktorá je ako mesto, v ktorom býva Boh, a práve v nej chceme byť ako svätostánok, teda pripomienkou Božej prítomnosti medzi ľuďmi.

 

To, že tento život a hľadanie Božej vôle nebol vôbec ľahký, vyjadruje aj list priateľke, v ktorom píše:

„Už oddávna nás naši otcovia vo viere učili, že život je boj. Vo všeobecnosti s tým súhlasíme, ale príde chvíľa, keď toto konštatovanie musíme vzťahovať na seba… a to je ťažšie.

Ale Ježiš je stále s nami. Neprisľúbil nám sladkosti a ľahký život. Odovzdal nám kríž a ťažkosti, ale za túto cenu nám aj prisľúbil večne sa s ním radovať.

Vlastnenie jeho samého a to, že on vlastní nás, musíme hľadať vo viere a v láske… a, samozrejme, skrze nádej. Všetko ostatné je pominuteľné a ľudské.“

Neustále hľadanie Božej prítomnosti sa stalo pre Madeleine vodiacou niťou jej existencie; hľadanie, ktoré preto, aby vyústilo v Bohu, prešlo cez úrodnú pôdu spoločenstva s ľuďmi, cez vlastné vnútro až k otázke, ktorá až v stretnutí sa tvárou v tvár nájde odpoveď: „Môj Bože, keď si všade, ako to, že som často inde?“

 

Tatiana Berecká