Spomienky saleziánov na Barbarskú noc (+ video)

„Prvú noc v tábore zaspávame všetci tvrdo. Prežili sme tragickú noc a vo svojich následkoch ešte tragickejší deň, plný krutej novosti,“ spomína na udalosti zo 14. apríla 1950 vo svojej knihe Zápisky spoza mreží už zosnulý bývalý provinciál don Ernest Macák.

„Sú štyri hodiny 14. apríla 1950. Autobusy sa pohnú, divo nás unášajú, a my nevieme kam…“ hovorí o deportácii z vtedajšieho Svätého Kríža nad Hronom (terajší Žiar nad Hronom) v spomenutej knihe dona Macáka nemenovaný bohoslovec. A autor dokresľuje šaštínsku situáciu: „Okolo štvrtej ráno na námestí pred ústavom zastane malý autobus. Dnuká i na streche, všade sú kufre, periny a balíky. Z autobusu vystupujú zelené a čierne uniformy. Zelené, to sú žandári. Čierne, to sú naši milovaní spolubratia z Trnavy-Kopánky.
Na poludnie 14. apríla 1950 sme všetci slovenskí saleziáni pozvážaní v Šaštíne. … Spolu je nás dvestoosemdesiatosem.“

„Po poradách s donom Štefanom Sandtnerom sme sa rozhodli priamo v Šaštíne, kde sme boli sústredení, usporiadať niekoľko diskusných posedení s mladými spolubratmi, najmä z pedagogického študentátu, ktorí boli súčasne žiakmi vyšších tried gymnázia. Posedenia sme venovali príprave na rehoľný život vo svete. Naším cieľom bolo vnútorne ich upokojiť a čeliť nanútenej nečinnosti a bezradnosti. Na troskách rozbitého rehoľného života sme im začali načrtávať perspektívy budúcnosti. Ak sa nemýlim, prvé takéto posedenie sme mali pred večerou už tretí deň po našej likvidácii. Na tomto prvom stretnutí sme hovorili o tom, či je možný rehoľný život mimo kláštora. A ak je možný, za akých podmienok. Mladých spolubratov téma zrejme prekvapila, čosi také im ešte nenapadlo. Postupne sa rozprúdil spontánny rozhovor. Presviedčali sme sa, že aj vo svete budeme môcť milovať Spasiteľa a jeho Matku a pracovať na záchrane bratov. Bolo nám čoraz jasnejšie, že likvidácia reholí neznamená likvidáciu našich túžob a cieľov. Nadšenie, ktorým sme žili dlhé mesiace predtým, sa rýchlo chytalo tejto novej možnosti žiť svoj rehoľný život aj mimo kláštora, ak by to Spasiteľ dopustil.“

Po dvoch mesiacoch, keď už boli saleziáni spolu s inými rehoľníkmi v Podolínci – kam ich všetkých previezli zo Šaštína 25. apríla – tridsaťročný Ernest Macák začal 13. júna 1950 písať zápisky týchto udalostí (na Slovensku prvý raz vyšli knižne v roku 1995 pod názvom Zápisky spoza mreží). Písal priam reportážnym štýlom, zachycujúc udalosti a život rehoľníkov v koncentráku v Podolínci a preplietal to osobnými duchovnými úvahami. Písal tajne a úkryt pre popísané papiere našiel na povale kláštora, vysoko pod strechou na rovnom tráme, prikryté rozbitou škridlou. Najprv spísal všetko do osudnej „barbarskej“ noci, a od 12. júla už stačil držať pri písaní krok priamo s udalosťami v tábore.

O likvidácii rehoľníkov v tých dňoch informoval aj komunistický denník Pravda, no len niekoľkými riadkami. Dôvod akcie: v kláštoroch sa vraj našli zbrane, letáky a iný protištátny materiál.

„Ľudia nás poznajú, museli by sa stať naivnými deťmi, aby to ateistom uverili. Ba hej, súdruhovia, zbrane sa našli! Ale celkom iného druhu, než vy luháte. Našli sa modlitebné knižky a knižnice, pracovné a redakčné stolíky, našli sa duše vyzbrojené Kristom, jeho vierou nádejou a láskou. Tieto zbrane vám zavadzali, preto ste nás ako synov svetla museli zlikvidovať v noci,“ píše don Macák v Zápiskoch.

Spomienky v podaní dnes 90-ročného dona Vojtecha Zemana

V apríli 2010, pri 60. výročí Barbarskej noci, v relácii Saleziánsky magazín don Vojtech Zeman hovoril o svojich spomienkach na tragické udalosti. Zhováral sa s ním vtedajší moderátor Saleziánskeho magazínu Maroš Mecháček.

Spracoval Rastislav Hamráček, SDB

Zdroj: saleziani.sk