Spontánny i napísaný príhovor pápeža Františka generálnym predstaveným

Donovi Štefanovi Turanskému SDB ďakujeme za pripravený preklad oboch príhovorov, ktoré adresoval pápež František minulý týždeň 850 generálnym predstaveným ženských reholí, ktoré boli v Ríme na plenárnom zhromaždení.

STRETNUTIE SVÄTÉHO OTCA FRANTIŠKA S ÚČASTNÍČKAMI XXI. PLENÁRNEHO ZHROMAŽDENIA MEDZINÁRODNEJ ÚNIE GENERÁLNYCH PREDSTAVENÝCH ŽENSKÝCH REHOLÍ

Aula Pavla VI.
Piatok, 10. mája 2019

Spontánny príhovor Svätého Otca Františka:

Vďaka za vašu prítomnosť. Pripravil som si príhovor, ale čítať príhovory je veľmi nudné a tak som ho odovzdal vašej predsedníčke a ona sa postará, aby sa vám dostal do rúk môj úradný príhovor. Ja chcem s vami viesť dialóg. Najprv by som sa chcel vrátiť k dvom – trom veciam, o ktorých hovorila vaša predsedníčka.

Je vás tu viac menej 850 z viacerých krajín: je tu veľká rozmanitosť. Pomyslel som si: Ako by to vyzeralo pred 30. rokmi. Bolo by to stretnutie s generálnymi predstavenými, každá s vlastným habitom [smiech v aule]: všetky rovnaké a skryté. Dnes má každá z vás oblečenie, ktoré si zvolila vaša kongregácia: sekulárne oblečenie, tradičné i modernejšie oblečenie, ba aj národné oblečenie: napríklad aké má vaša predsedníčka… Som presvedčený, že generálnej predstavenej sestier Ježišovho a Máriinho srdca môžeme dať odmenu, pretože toto indické oblečenie je veľmi elegantné.

Srdečná vďaka. Vďaka za snahu o „aggiornamento“, ktorému sa venujete. Ide o riziko. Vždy ide o riziko. Rásť je riskantné, ale riskantnejšie je mať strach a nerásť. Ty azda teraz nevidíš krízu, nebezpečenstvo, no nakoniec sa staneš ustrašenou, malou. Nie dieťaťom, ale batoľaťom, čo je ešte horšie. Vďaka, teda, za vašu prácu.

Problém zneužívania. Tento problém nemožno zo dňa na deň riešiť zákrokmi Cirkvi. Spustil sa proces. Včera vyšiel ďalší dokument a tak postupne spúšťame proces. Pretože ide o záležitosť, o ktorej sme za posledných 20 rokov nevedeli a teraz ju s veľkou hanbou čoraz viac spoznávame. Ide však o požehnanú hanbu, pretože hanba je Božou milosťou. Áno, je to proces, ale v tomto procese treba stále ísť dopredu, krok po kroku, aby sme mohli uvedený problém riešiť.

Niektoré organizácie, ktoré sa zaoberajú otázkou zneužívania, neboli spokojné so stretnutím vo februári [ide o stretnutie s predsedami biskupských konferencií]. Hovorili: „Nič sa tam neurobilo“. Chápem ich, pretože v sebe majú veľké utrpenie. Povedal som, že keby sme boli na Námestí svätého Petra obesili sto kňazov zneužívateľov, všetci by boli spokojní, ale problém by sa neriešil. Problémy v živote sa riešia procesmi, nie tým, že obsadíme nejaké priestory.

No a problém zneužívania rehoľných sestier je serióznym problémom, je to vážny problém a som si toho vedomý. Na základe informácií, ktoré do Ríma prichádzajú, si tu tieto problémy uvedomujú. A nejde tu len o sexuálne zneužívania rehoľníc, ale aj o zneužívanie moci, svedomia. Proti týmto veciam musíme bojovať. A je tu aj služba rehoľných sestier: prosím vás, hovorme službe áno, poddanstvu nie. Ty si sa nestala rehoľnou sestrou, aby si bola chyžnou pána farára, nie. V tejto záležitosti si máte navzájom pomáhať. Nemôžeme povedať nie, ak predstavená povie áno… Nie, všetci spoločne máme povedať: služobníctvu nie, službe áno. Pracuješ v tom, či onom dikastériu, alebo v administrácii nejakej nunciatúry, čo môže byť dobré. Ale byť chyžnou, to teda nie. Ak chceš byť chyžnou, rob tak, ako robili a robia rehoľné sestry otca Perneta z Assomption, ktoré sú zdravotníčkami, chyžnými v domoch chorých: tam áno, pretože je to služba. Ale služobníctvu hovorím nie. V tejto veci si máme navzájom pomáhať.

No a potom je tu aj diakonát žien. Keď mi radili, aby som zriadil komisiu – a bola to vaša idea -, povedal som svoje áno, vytvoril som komisiu, komisia dobre pracovala, všetci, teológovia muži a teologičky ženy, boli šikovní a po určitý bod mali súhlasné stanovisko. Potom už každý mal svoj názor a tak… výsledok odovzdávam predsedníčke – odovzdávam ho dnes úradne – teda ide o spoločný výsledok, s ktorým všetci súhlasili. Mám so sebou aj osobný príspevok jednotlivcov: jeden je v záveroch veľmi vpredu, druhý sa v určitom bode zastaví… Vec treba ešte študovať, pretože ja nemôžem vystaviť sviatostný dekrét bez teologického a historického základu. Mnoho sa teda pracovalo. No výsledok je slabý, nie je to kto vie čo. Je to však krok dopredu. Samozrejme, na začiatku, teda v Sýrii, v tejto oblasti existovala určitá forma ženského diakonátu; povedal som to [počas tlačovej konferencie] v lietadle [počas spiatočnej cesty z Macedónska]: pomáhali pri krste a pri rozviazaní manželského zväzku, pri týchto veciach… Forma vysviacky však nemala sviatostnú formu, bola – tak hovoria informácie, ktoré som dostal, pretože v tejto oblasti ja nie som odborníkom – taká, aká sa dnes používa pri požehnaní opátky, teda šlo o osobitné požehnanie pre diakonát diakoniek. V práci sa však bude ďalej pokračovať, pretože po čase zvolám všetkých členov komisie, aby som videl, ako pokračovali v práci. Úradne odovzdávam spoločnú správu, ja si však nechám osobnú mienku jednotlivcov, ale ak si ju niekto želá, tak mu ju môžem dať. Urobili však peknú prácu a za to im ďakujem.

A potom je tu aj otázka funkcií v Cirkvi. Hľadajte… Musíme ísť v tejto otázke ďalej: Akú prácu vykonáva rehoľná sestra, zasvätená žena a žena v Cirkvi? Netreba si mýliť, že ide iba o funkčnú prácu… Možno by mohla byť vedúcou nejakého dikastéria… V Buenos Aires som mal vedúcu úradu ženu, aj v mnohých biskupských úradoch sú vedúcimi ženy… Áno, ide o funkcie; no dôležitá je tá vec, ktorá ide ďalej ako sú funkcie, ktorá v nás ešte nedozrela, ktorú sme ešte dobre nepochopili. Hovorím: „Cirkev je ženská“, „Cirkev je žena“, ale niekto povie: „Áno, ale toto je iba obraz“. Je to však skutočnosť. Vo Svätom Písme, v knihe Zjavení, ju nazývajú „nevestou“, ona je Ježišovou nevestou, je ženou. No v teológii ženy musíme isť dopredu.

Toto som vám chcel povedať, no a teraz máme k dispozícii 40 minút na otázky.

Prvá otázka (po nemecky)

Brat František, som Františka ako Vy; som tu spolu s 850 generálnymi predstavenými a zastupujeme veľký počet sestier, ktoré sa angažujú v mnohých službách Cirkvi.

Svätý Otec František:

Langsam, bitte (Prosím, hovorte pomaly).

Rehoľná sestra:

Hovorím v mene mnohých žien, ktoré by chceli slúžiť Božiemu ľudu, ale s tými istými právami a dnes dúfame, že nájdeme nie len odpoveď na otázku o úlohe ženy v Cirkvi na historickom a dogmatickom základe: iste, potrebujeme aj tieto zdroje zjavenia, ale potrebujeme aj Ježišovu silu, teda ten spôsob, akým Ježiš zaobchádzal so ženami. A na tieto otázky, aké odpovede môžeme nájsť dnes v 21. storočí? Z celého srdca vás prosím, aby sa v komisii uvažovalo nad touto otázkou a nekonzultovali sa iba historické a dogmatické pramene, ale usilujme sa pochopiť, čo dnes potrebuje ľudstvo od žien, mužov, od celého Božieho ľudu.

Svätý Otec František:

To, čo hovoríte, je pravda. Cirkev, to nie je iba Denzinger

[kniha úradných cirkevných dokumentov]

, t.j. zbierka dogmatických krokov, historických vecí. Avšak Cirkev sa rozvíja vernosťou k Zjaveniu. My Zjavenie nemôžeme zmeniť. Je pravda, že sa Zjavenie rozvíja, kľúčovým slovom je „rozvíjať sa“. Rozvíja sa časom. A my časom chápeme vieru lepšie. Spôsob, akým chápeme vieru dnes po Druhom vatikánskom koncile, je iný, ako sa ju chápalo pred Druhým vatikánskym koncilom. Prečo? Pretože vedomie sa rozvíja a vy máte pravdu. Nie je to nič nové, pretože samotná prirodzenosť Zjavenia je v neustálom pohybe, aby osvetlila samu seba, ale aj samotnú prirodzenosť morálneho vedomia. Napríklad, dnes som jasne povedal, že trest smrti je neprijateľný, je nemorálny, ale pred päťdesiatimi rokmi sa tomu tak nehovorilo. Zmenila sa Cirkev? Nie. Rozvinulo sa morálne vedomie. Teda rozvoj. A toto pochopili aj cirkevní otcovia. V 5. storočí existoval francúzsky páter, Vincent z Lerinsa, ktorý požíval krásne vyjadrenie. Hovorí, že vedomie viery – poviem to po latinsky a potom to preložím – „ut annis consolidetur, dilatetur tempore, sublimetur aetate»: to jest rokmi rastie; neustále rastie, šíri sa časom; možno ho lepšie pochopiť a rokmi sa zveľaďuje… A ak vidím, že to, čo si teraz myslím, je spojené so Zjavením, tak je to dobré, ale ak je to čudná vec, ktorá sa v Zjavení a ani v morálnej oblasti nenachádza, teda, že nie je v súlade s morálkou, tak to nie je dobré. Preto v prípade diakonátu musíme hľadať, čo bolo na začiatku Zjavenia a ak tam niečo bolo, malo by to rásť a nech to čím skôr príde… A ak tam niečo nebolo, ak Pán nechcel službu, tak sviatostná služba pre ženy nemôže existovať. Preto sa zaoberáme dejinami a dogmou. To, čo povedala [generálna] matka, sa mi veľmi páčilo, pretože ona nepovedala iba toto. Navyše existujú dve veci: prvou vecou je dialóg so svetom, v ktorom žijeme. Je to dialóg skúseností. A tento dialóg so svetom spôsobuje nové situácie, ktoré si vyžadujú nové odpovede; avšak tieto odpovede majú byť v súlade so Zjavením. Teda máme tu dialóg, ale aj rozvoj viery a morálky – ako som vysvetlil, ale vždy musia mať svoj základ. Druhou záležitosťou je súlad so Zjavením v dialógu. Nemať strach viesť dialóg je dôležité. Je tu ešte aj tretia vec: svedectvo. Najdôležitejšia vec v tejto záležitosti, ktorú generálna matka predstavená povedala a naznačila, je svedectvo. Je to pravda: nestačia iba dogmatické veci: V konkrétnom živote nikam nejdeme s knihou Denzinger. Poznáme pravdu, poznáme dogmu, ale ako týmto záležitostiam čelíme, ako sa rozvíjajú – to je už iná otázka. Denzinger nám pomáha, pretože v ňom nájdeme celú dogmatiku, ale my máme neustále rásť. Spomenul som vaše oblečenie, váš habit. Niekto hovorí: „Zmenili ste habit, zruinovali ste zasvätený život!“. Nie: v dialógu so svetom sa každá rehoľná kongregácia rozhodla, ako čo najlepšie vyjadriť svoju charizmu. A táto, ktorá nemá habit, tá tam, ktorá má originálnejší habit, alebo tá alebo oná, ktoré majú iný habit, nie sú ani horšími a ani lepšími: každá kongregácia robí svoje rozlišovanie. Kladiem dôraz na kľúčové slovo – rozlišovať. Potrebujeme rozlišovať. Nie všetko je bielo-čierne a ani sivé. Všetko je na ceste, všetko je cestou, ale kráčajme po správnej ceste, po ceste Zjavenia. Po inej ceste nemôžeme kráčať. Aj keď som neodpovedal na všetky odtienky, ktoré otázka generálnej matky obsahuje, dúfam, že toto je konkrétna odpoveď. Je pravda: nepomôžu nám iba dogmatické definície a historické záležitosti. No nemôžeme ísť mimo Zjavenia a dogmatického vysvetlenia. Chápeme to? Sme katolíci. Ak niekto chce byť inou Cirkvou, je slobodný, ale…

Druhá otázka

Volám sa sestra Františka a som z rehole sestier svätej Anny. Chcem Vám predovšetkým vyjadriť veľkú vďaku, pretože si po každý raz, keď máme plenárne zhromaždenie, nájdete čas, aby ste sa mohli s nami stretnúť. Ide o nemožnú a nesplniteľnú túžbu, aby ste boli prítomný na celom našom plenárnom zhromaždení, pretože počas neho vidíme všetky semená nádeje a zmysel ženského rehoľného života v tomto súčasnom svete. Nie len nás dojíma, nie je iba podnetné, nie len nám dáva silu skutočnosť, keď vidíme, že sme rôznorodosťou nášho habitu, našich chariziem, odlišných poslaní prítomné tam, kde prevláda ľudská krehkosť a slabosť, znásilnené deti, ľudia, ktorí museli zanechať svoju vlasť. Mnoho ráz pracujeme aj tam, kde je vojna, kde je ťažko. Počúvame aj svedectvá o ochrane planéty počnúc malými vecami. Hovorí sa, že treba začať „s jedným motýľom“, jednou osobou. Áno, azda ženský rehoľný život sa v dnešnom svete veľmi nevyníma, ale je v ňom prítomný ako malé semienko. Jedným slovom chcem povedať, že my nepotrebujeme obsadiť klerikálny priestor, aby táto naša služba bola viditeľná, ona už existuje a bude existovať. Bolo by veľmi pekné, keby bol na zasadnutí nášho plenárneho zhromaždenia prítomný ako poslucháč aj nejaký muž, aby o tejto živej skutočnosti počul a nie len o nej čítal z papiera, aby o nej počul z hlasov sestier. O tomto sme hovoril aj v práci v skupinách. Toto je život, reálny život, on existuje, je semenom, ktoré niekedy musí odumrieť a my, generálne predstavené, máme skúsenosti s odumieraním, ale vieme, že toto je život pre život a že táto naša služba matiek nám bola daná ako milosť svedectva, byť očitými svedkami toľkého života. Otázka: My, tu prítomné, sme všetky matky. Ponúknite nám nejaké usmernenia, z tých, ktoré Vy dokážete povedať, aby sme mohli byť služobníčkami, nie slúžkami, ale služobníčkami, matkami v tomto našom súčasnom svete; a najmä, aby sme boli služobníčkami predovšetkým našich sestier, pretože mnoho krehkosti je aj v nás a my máme byť v prvom rade prostriedkami, Ježišovými služobníčkami služobníčok a tými sú práve naše spolusestry. Vďaka za Vašu blízkosť ku každej z nás.

Svätý Otec František:

Vďaka. Bolo by to dôležité, keby tu boli muži prítomní ako pozorovatelia… Dôležité preto, aby mohli pochopiť tieto odtienky, ktoré nejaká napísaná záverečná správa nikdy neobsahuje… Bola by to pekná idea. Vy ste však použili tri slová, tri piliere: „krehkosť“, „matka“ a služobnica“.

Materstvo Cirkvi. Vrátim sa k predošlému bodu: Cirkev je ženou, je matkou. My hovoríme: „Verím vo svätú matku Cirkev“. Keď hovoríme o krehkosti, miesto stretnutia s krehkosťou je miesto, ktoré nám umožňuje spoznať, čo sa stalo, keď Boh poslal svojho Syna: Boh sa stretáva s najväčšou krehkosťou, teda s ľudskou krehkosťou a berie na seba najväčšiu krehkosť – našu ľudskosť. Netreba mať strach z krehkosti, naopak, treba sa s ľudskou krehkosťou zblížiť. A zblížiť sa s ľudskou krehkosťou nie je činom sociálnej dobročinnosti, nie; je teologickým činom, je miestom stretnutia Boha a ženy – On sa vtelil… Dnes ráno bolo na svätej omši 25 rehoľných sestier z Cotolenga, ktoré slávili 50. výročie svojho zasväteného života a ony vďaka svojmu povolaniu žijú uprostred krehkosti, pretože pracujú s trvale postihnutými a niektorí z nich sú na tom veľmi zle… Ale sú šťastné! Cítia sa byť matkami. Toto dieťa, tamten chlapec, či dievča by už neboli užitočnými, keby sa o nich starala zdravotná sestra zo štátnej nemocnice. Tieto sestry cítia v sebe povolanie ku krehkosti. A nielen tieto, ale aj ďalšie iné… Koľko ráz musíte vy predstavené pohladiť krehkosť vašich spolusestier! Niesť na pleciach krehkosti vašich komunít; a v tomto utrpení sa rozprávate s rehoľnou sestrou, ktorá chce odísť, rozprávate sa s ďalšou, ktorá nie je na tom až tak dobre, usilujete sa ju pochopiť, vstúpiť do jej srdca a ísť vpred… Služba s krehkosťou… Krehkosť sa však týka aj nás, no netreba sa jej báť, pretože je zrkadlom Pánovho vtelenia. Po druhé: byť matkami, matkami a služobníčkami. My muži môžeme byť sluhami, ale nie matkami. Otcami – áno, matkami – nie. Materstvo Cirkvi a materstvo Panny Márie sa odzrkadľujú v zasvätenej žene. Ide o úplne odzrkadlenie. Aj matka rodiny ju odzrkadľuje, ale zasvätená žena je odzrkadľuje úplne: kto vidí rehoľnú sestru, vidí Cirkev a vidí matku. To sa deje v krehkosti, pretože ona, zasvätená, je matkou v krehkosti bez toho, aby porodila vlastné dieťa… Ide o zrieknutie… No už asi dlho rozprávam…

Komentár moderátorky stretnutia:

Chcela by som jednoducho povedať, že sme tu počas pracovného týždňa mali niektoré osoby, ktoré nám rozprávali o tom, čo robia. Jedna rehoľná sestra pracuje v Stredoafrickej republike a citovala otázku, ktorú jej často kladú ľudia: „Aj vy chcete stadiaľto odísť?“, pretože sa nachádzajú v turbulentných oblastiach, kde je vojna. Myslím si, že táto otázka vyjadruje tú krehkosť, ktorej sme súčasťou. Ak sa nenachádzame v krehkých oblastiach, pravdepodobne nemôžeme ani byť opravdivými matkami.

Svätý Otec František:

Áno, je to pravda, čo hovoríš. Tá otázka – „Aj vy chcete stadiaľto odísť?“ – je vlastne zúfalý národ, ktorý nechce zostať bez matky. Krásne, nie?

Tretia otázka:

Svätý Otče, v prvom rade vyjadrujem svoju veľkú vďaku. Počas týchto dní sme sa zaoberali rôznymi témami. Jednou z nich bol aj medzináboženský dialóg. Vďaka za všetko, čo robíte v tejto oblasti. Mám na mysli aj ekumenický dialóg a v srdci nosím utrpenie, ktorého som sa dotkla svojou rukou, keď som ho videla v mnohých častiach sveta z dôvodu rozdelenia kresťanov. Viem, že ste v tejto oblasti už mnoho urobili. Pýtam sa: Je možné urobiť nejaký krok naviac, aby sme dospeli k tomuto hlbokému spoločenstvu medzi kresťanmi? Ďakujem.

Svätý Otec František:

Vďaka. Som presvedčený, že ekumenizmus sa vždy deje cestou. Je pravda, že teológovia musia študovať, debatovať… Existuje však istá anekdota, ktorá je pravdivá, aspoň mi tak povedali, ktorá sa odohrala počas stretnutia svätého Pavla VI. s patriarchom Atenagorasom – páčilo by sa mi povedať so svätým Atenagorasom. Vtedy mu Atenagoras povedal: „Urobme nasledovné: my poďme spolu a teológov pošlime na nejaký ostrov, aby uvažovali a venovali sa teológii. My poďme spoločne dopredu.“ Ide o žart. Hovoria však, že je pravdivý. Ak nie je, tak je dobre vymyslený. Ekumenizmus sa vždy koná počas cesty. Existujú chudobní? Tak poďme spoločne, vždy spoločne. Poďme pracovať spoločne s chudobnými. Sú tu emigranti? Poďme k nim spoločne, vždy spoločne. Toto je ekumenizmus chudobného. Tak ja nazývam toho, kto je na ceste so skutkami činorodej lásky. Existuje však aj iný ekumenizmus – ekumenizmus krvi. Keď zavraždia kresťanov len preto, že sú kresťanmi, nepýtajú sa: „Ty si anglikán? Ty si luterán? Ty si katolík? Ty si pravoslávny?“. Vraždia. A krv sa mieša. Pamätám si, že istého farára v Hamburgu, vo farnosti Sankt Josef pri Wannsee, neďaleko Hamburgu, poverili skúmaním kauzy blahorečenia istého kňaza, ktorému nacisti sťali na gilotíne hlavu preto, že učil deti katechizmus. No po ňom z toho istého dôvodu zomrel pod gilotínou aj luteránsky pastor. Šiel teda za biskupom a hovorí mu: „Nemôžem pokračovať v kauze tohto katolíckeho kňaza bez kauzy luteránskeho pastora, pretože ich krv je zmiešaná“. Ide o ekumenizmus krvi. Máme mnoho, mnoho spoločných mučeníkov. Pavol VI., keď kanonizoval ugandských mučeníkov, boli to všetci katechéti: viac menej polovica z nich boli katolíci a polovica anglikáni. Počas kázne spomenul aj mučeníctvo anglikánov. Toto povedal už Pavol VI. Existuje teda mučeníctvo krvi. Musíme robiť spoločne to, čo je najviac možné. Napríklad, pred chvíľkou som za zúčastnil stretnutia, kde som požehnal expozíciu proti obchodovaniu s dievčatami [jej názov je “Talitha kum” a bola otvorená v predsieni Auly Pavla VI.]: všetci pracujeme spoločne, katolíci, evanjelici, všetci, pretože je to spoločenský problém, ktorý máme pomôcť vyriešiť. Verím, že je to dôležité: ekumenizmus prebieha na spoločnej ceste, nekoná sa iba teologickou reflexiou. Toto pomôže, pretože sme urobili pekný posun dopredu, napríklad s luteránmi o ospravedlnení… Je to pekný posun dopredu. No nemôžeme zostať stáť a čakať, kým sa všetky teologické body nevyriešia. Teológovia majú v Cirkvi dôležitú úlohu: majú študovať a pomôcť nám, my však medzitým musíme kráčať. A potom je tu ekumenizmus modlitby. Sú tri: ekumenizmus modlitby, ekumenizmus krvi a ekumenizmus chudobného. Modliť sa jeden za druhého, aj jeden s druhým. Toľko, keď ide o ekumenizmus. Aj v medzináboženskom dialógu treba hľadať spoločné hodnoty, ktoré existujú a to je dobré. Napríklad, spomedzi spoločných hodnôt je to úcta k životu novonarodených alebo nenarodených, ktorú majú moslimovia – je to niečo nádherné.

Štvrtá otázka: [po portugalsky]

Som sestra Marlise z Brazílie, z inštitútu sestier Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Drahý Svätý Otec František, my vás takto vnímame a som veľmi dojatá, že tu môžem byť a aj sestra Carmen povedala, že si nikdy nepredstavovala, že bude vedľa vás sedieť. Ani ja som si nikdy nedokázala predstaviť, že tu budem, aby som vám mohla položiť otázku. Aby som sem prišla, k tomu ma povzbudili moje brazílske spolusestry. Chcela by som vám povedať, že sme veľmi šťastné a hrdé, že máme juhoamerického pápeža. Všetky juhoamerické tu prítomné rehoľné sestry cítia to isté. [Potlesk] Vďaka! Chcem vám povedať, že vám ďakujeme za všetky vaše iniciatívy, najmä tie v prospech chudobných. My v Brazílii a v rôznych krajinách Latinskej Ameriky, ale aj inde vo svete, máme účasť na veľkom utrpení ľudu a vaša prítomnosť vo svete je veľmi významná pre chudobných, utečencov a obete vykorisťovania. Na vašu iniciatívu čeliť vykorisťovaniu ľudí sme aj my v Brazílii prispeli svojou čiastkovou iniciatívou, ktorá sa nazýva „Sieť výkriku za život“ a chceme prehĺbiť a zaangažovať viac sestier do boja proti obchodovaniu s ľuďmi. Čoskoro začne Synoda o Amazónii a chceli by sme sa Vás spýtať, akým spôsobom môže zasvätený život prispieť k Synode. Toto je moja otázka.

Svätý Otec František:

Skôr sa ja Vás musím spýtať: Kto je dôležitejší, Pelè alebo Maradona? [smiech] Vzhľadom na citlivosť je v Amazónii prítomnosť ženy dôležitá pre domorodé obyvateľstvo a aj žena, myslím teda na rehoľnú sestru, na zasvätenú ženu, dokáže lepšie pochopiť problematiku kmeňov, ktorá nie je problémom… Každý kmeň, každá ich kategória nie je nejakou vecou, akoby šlo o nejaký futbalový klub alebo kultúrny spolok. Každý kmeň má svoj život a dokáže pochopiť život. A zasvätená žena istotne bude vedieť, ako sa k nemu dostať. Existujú určité problémy, ktoré majú niektoré rehoľné spoločenstvá s domorodcami, pretože dobre nechápu ich cestu. A je tu aj problém s inkulturáciou, s liturgickým prejavom, ktorý kongregácia pre [Boží] kult veľmi dobre študuje: ide o ich liturgickú inkulturáciu, ktorá má dlhodobú tradíciu. Aj páter Ricci v Číne a páter De Nobili v Indii sa o to usilovali: už v tej dobe existoval problém inkulturácie. Aj tu existuje tento problém. Som presvedčený, že vy môžete prispieť k tomu, aby v inkulturácii neprišlo k omylom a s úctou ich sprevádzať, opakujem s úctou ich sprevádzať, pretože zasvätená žena dokáže mať úctu k životu, ktorý rastie, úctu ku krehkosti ľudí, akú majú rehoľné sestry svätej Anny. Zasvätená žena sa dokáže hýbať uprostred krehkosti osobitným teda teologálnym spôsobom.

Piata otázka [po anglicky]

Som sestra Alice Drajeaová z Kongregácie sestier Božského Ježišovho Srdca, ktorú založili misionári komboniáni. Som generálnou predstavenou sestier so sídlom v Juba, Južný Sudán. V prvom rade vám chcem odovzdať pozdrav od ľudí z Južného Sudánu: ľudia chcú, aby som vám povedala, že sú veľmi vďační za gestá, ktoré ste preukázali voči obom prezidentom Južného Sudánu [potlesk]. Sme všetci poctení a vďační za toto vaše gesto, ale mnoho ľudí, ktorí žijú na vidieku, nemali prostriedky, aby mohli vidieť a dočítať sa o tejto udalosti. Po druhé, chcem sa vám poďakovať za nového biskupa pre diecézu Torit. Ako kongregácia, ktorá má svoje sídlo v Južnom Sudáne, sme jedinou kongregáciou, ktorá rastie a musíme čeliť viacerým výzvam. Ale chcela by som vašej pozornosti predložiť jednu osobitnú výzvu, ktorá sa týka našej miestnej Cirkvi. Vy ste hovorili o procese, čo je pozitívna vec. My v súčasnosti máme tri diecézy bez biskupa a ďalšie dve majú biskupov, ktorí dosiahli dôchodkový vek, ako nám povedali, vrátane aj nášho arcibiskupa Paulina Lukudu Loro. Vzhľadom na situáciu v Južnom Sudáne, myslím si, že potrebujeme silnú Cirkev, silnú diecézu s osobami, ktoré budú vodcami. Pretože sa, ako hovorí evanjelium, ovce sa bez pastiera roztratia. Moja otázka je teda nasledovná: Ako môže fungovať a ísť dopredu diecéza bez biskupa? Potrebujeme biskupa. A posledná prosba: Ja a národ Južného Sudán vás pozývame, aby ste nás prišli navštíviť. Ďakujem.

Svätý Otec František:

Aj ja ďakujem. Je pravda to, čo hovoríte. Chýbajú tam piati biskupi: dvaja sú v dôchodkovom veku a tri biskupstvá sú bez biskupa. Veľmi ťažko sa nám podarilo menovať tohto posledného biskupa a hovoria mi, že proces rozlišovania ohľadom ďalších dvoch pokračuje. Dúfajme… Vy však máte pravdu. U vás je veľké utrpenie, pretože niektorí biskupi, aby mohli navštíviť katolíkov, musia ísť do utečeneckých táborov, nakoľko situácia ešte stále nie je ujasnená. To je jedna z najdôležitejších vecí: menovať biskupov. No nie vždy je možné nájsť vhodných kandidátov, treba čakať, ale rehoľnej sestre môžem povedať, že sa budeme modliť, aby sa našli vhodní kandidáti! A potom existujú aj ľudské chyby: tento je dobrý kňaz, ale nemôže byť biskupom, pretože nemá tento rozmer, nerozvinul ten ďalší… Hľadať vhodného kandidáta nie je ľahké. Ale vy máte pravdu. Sprevádzajme toto rozlišovanie modlitbou. Bolo veľmi blízko tomu, aby som navštívil Južný Sudán s canterburským arcibiskupom. No potom to nebolo možné. Sľúbili sme, že tam pôjdeme spolu, anglikánsky biskup a ja. Možno to bude počas tohto roku, azda, no nesľubujem, keď pôjdem do Mozambika, na Madagaskar a Maurícius [v septembri]. Azda sa nájde čas, aby som sa aj u vás zastavil. Keď hovorím „čas“, nemám na mysli hodinky, ale „vyzretý“ čas, aby som tam mohol prísť. Ja tam však chcem ísť. Južný Sudán nosím vo svojom srdci. Chcel by som však povedať jednu peknú vec o Južnom Sudáne. Keď vznikla situácia[občianska vojna] a nevedeli ste ako sa z nej dostať von, navrhli sme dvom hlavným politickým rivalom dvojdňovú duchovnú obnovu vo Vatikáne a oni si ju urobili. Stravovali sa v našej spoločnej jedálni, kde sa aj ja stravujem a videl som ich tam pri stole, že sedia ako novici: Títo dvaja, ktorí viedli vojnu, boli ticho a jedli! Boli ticho, pretože rozmýšľali nad zamysleniami, ktoré pre nich mali katolík, episkopál a anglikán… aby sa zjednotili, a to navždy. Žiadna krajina to neurobila, iba oni… Boli dobrí. A ja si hovorím: Pane, ak mali odvahu vydať takéto svedectvo, prísť sem a urobiť si duchovnú obnovu, umožni im ísť dopredu! Tam u nich existuje problém chudoby a je tam hlad. Ja by som tam chcel ísť. A máme už aj plán tejto cesty… Teda menovanie biskupov je dôležité. A dôležitý je aj rehoľný život: pomáhajte, aby sa čoraz viac zveľaďoval, aby rehoľné sestry boli silnými ženami, aby tieto záležitosti posunuli dopredu, čo je veľmi, ale veľmi dôležité.

Toto svedectvo z Afriky sa mi veľmi páči a môže nám veľmi pomôcť. A keď sa vás niekto spýta: „Chcete odísť preč?“, povedzte: „Nie“, ako to povedala vaša predsedníčka.

Pozvanie prísť na vaše zhromaždenie beriem vážne a ak budem živý – to neviem, tak by som chcel prísť aspoň na jednu jej časť. Som presvedčený, že motivácia, ktorú uviedla rehoľná sestra, je opravdivou motiváciou. Ak sa toho dožijem, tak prídem. V opačnom prípade to pripomeňte môjmu nástupcovi! Nech potom príde on! Ešte raz, vďaka! Modlite sa za mňa a teraz vás vyzývam, aby sme sa spoločne pomodlili modlitbu Raduj sa, Nebies Kráľovná.

[Požehnanie Svätého Otca]

---

Úradný príhovor, ktorý Svätý Otec odovzdal generálnym predstaveným

Drahé sestry,

som rád, že vás pri príležitosti vášho generálneho zhromaždenia môžem dnes prijať a zaželať vám veľkonočné obdobie, plné pokoja, radosti a zanietenia, aby ste ohlasovali evanjelium vo všetkých kútoch sveta. Áno, týmto všetkým je Veľká Noc, ktorá nás pozýva stať sa svedkami Zmŕtvychvstalého: žiť novou etapou evanjelizácie poznačenej radosťou. Nikto nám nemôže ukradnúť radosť z evanjelizácie. Veľká Noc bez poslania neexistuje: „Choďte a ohlasujte evanjelium všetkým národom“ (porov. Mt 16,15-20). Od svojej Cirkvi Pán žiada, aby poukazovala na víťazstvo Krista nad smrťou, žiada, aby sme ukazovali jeho život. Choďte, sestry, a ohlasujte Zmŕtvychvstalého Krista ako zdroj radosti, ktorú nám nič a nikto nemôže zobrať. Neustále obnovujte svoje stretnutie s Ježišom Kristom Zmŕtvychvstalým a buďte jeho svedkami: hlásajte všetkým mužom a ženám, ktorých Pán miluje, a predovšetkým tým, ktorí sa cítia byť obeťami kultúry odstrkovania, príjemnú a potešujúcu radosť evanjelia.

Zasvätený život, ako svojho času povedal svätý Ján Pavol II., prechádza – ako každá iná skutočnosť – „citlivým a neľahkým obdobím“ (Vita consecrata, č. 13). Zoči-voči zníženému počtu zasvätených osôb, najmä u žien, pokušenie, ktorému by sme mohli podľahnúť, je malomyseľnosť, rezignácia alebo „zakuklenie sa“ do tvrdenia, že „sa vždy tak robilo“.

V tejto súvislosti vám dôrazne opakujem, čo som vám povedal pri iných príležitostiach: nebojte sa toho, že vás je málo, avšak bojte sa toho, že by ste sa mohli stať bezvýznamné, prestali by ste byť svetlom, ktoré osvetľuje tých, ktorí sú ponorení do „temnej noci dejín“. A ani nemajte strach „vyznať svoju krehkosť a prežívať ju ako skúsenosť s milosrdnou láskou nášho Pána„ (List všetkým zasväteným, 21. novembra 2014, I, 1). Ba majte strach: majte panický strach z toho, žeby ste prestali byť soľou, ktorá už nedáva chuť životu mužov a žien našej spoločnosti. Pracujte neúnavne, aby ste sa stali strážkyňami, ktoré ohlasujú príchod rána (porov. Iz 21, 11-12); aby ste boli kvasom tam, kde sa nachádzate a s tým človekom, s ktorým sa tam nachádzate, aj keď vám to neprináša hmatateľné a bezprostredné výhody (porov. Evangelii gaudium, č. 210). Existuje veľa ľudí, ktorí vás potrebujú a čakajú na vás. Sú to ľudia, ktorí potrebujú váš priateľský úsmev, ktorý im znovu dáva nádej; vaše ruky, ktoré ich podporujú na ceste; vaše slovo, ktoré zasieva nádej do ich sŕdc; vašu lásku podľa vzoru Pána Ježiša (porov Jn 13,1-15), ktorý lieči najhlbšie rany spôsobené osamelosťou, odmietnutím a vylúčením. Nikdy nepodľahnite pokušeniu sebastrednosti, pokušeniu zmeniť sa na „uzavretú armádu“. Neutiekajte sa ani „do jedného diela, aby tak nevybledla činorodá schopnosť vašej charizmy (František: Sila povolania, č. 56). Rozvíjajte skôr fantáziu činorodej lásky a vaše charizmy prežívajte kreatívnou vernosťou. Vďaka nim dokážete rozvíjať „vynaliezavosť a svätosť zakladateľov a zakladateliek” (Vita consecrata, č. 37) a otvárať nové cesty. Týmto spôsobom budete môcť iných povzbudzovať a prinášať svetlo evanjelia odlišným kultúram a najrozličnejším oblastiam spoločnosti v ktorej žijete a pracujete, ako to svojho času robili aj vaši zakladatelia a zakladateľky. Vďaka nim sa budete môcť prinavrátiť k vašim charizmám, ísť ku koreňu, bez strachu kráčať, adekvátne prežívať prítomnú chvíľu a „nedovoliť, aby voda prestala prúdiť […]. „Zasvätený život je ako voda: ak netečie, skazí sa“ (Sila povolania, č. 44-45). Týmto spôsobom, bez toho, aby ste stratili svoju minulosť, ktorú vždy potrebujeme, aby sme mohli nadšene prežívať prítomnú chvíľu, sa vyhnete rôznym ideológiám alebo „reštaurovaniu“, ktoré veľmi škodia zasvätenému životu a samotnej Cirkvi. V tomto všetko je dôležitá vaša prítomnosť a pokorná a diskrétna služba, ktorú má sprevádzať nezištná modlitba adorácie a chvály. Modlitba, chvála a adorácia nie sú plytvaním času. Čím viac sme zjednotení s Pánom, tým bližšie sme k ľudstvu, najmä k trpiacemu ľudstvu. „Naša budúcnosť bude preniknutá nádejou“, ako hovorí heslo vášho stretnutia a naše plány sa stanú plánmi budúcnosti v takej miere, v akej sa každý deň zastavíme pri Pánovi s vďačnou modlitbou, ak nechceme, aby sa víno nezmenilo na ocot a soľ nestratila svoju chuť. Dokážeme spoznať plány, ktoré má Boh s nami len vtedy, ak budú naše oči a naše srdce obrátené smerom k Pánovi, kontemplujúc jeho tvár a načúvajúc jeho slovu (porov. Ž 33). Iba týmto spôsobom dokážete prebudiť svet vaším proroctvom, pretože ono je charakteristickou črtou a prioritou vášho bytia ako rehoľníčky a zasvätené osoby. (porov. List všetkým zasväteným, 21. novembra 2014, II, 2). Čím viac je potrebné vyhýbať sa sebestrednosti, aby sme mohli vyjsť do existenciálnych periférií, tým viac je naliehavé, aby náš stred bol v Ňom a sústrediť sa na podstatné hodnoty našich chariziem. Medzi základné hodnoty rehoľného života patrí bratský život v komunite. Radostne konštatujem, že sa v tejto oblasti dosiahli veľké výsledky: intenzívnejšia komunikácia, bratské napomenutie, úsilie o synodálnosť pri vedení komunity, bratské prijatie a úcta k odlišnosti… Súčasne som aj ustarostený skutočnosťou, že existujú bratia a sestry, ktorí žijú svojím životom na okraji komunity a preto som schválil dokument motu proprio Communis vita, ktorý obsahuje presné normy, aby sa takýmto prípadom predišlo.

Keď ide o bratský život v komunite, som ustarostený aj tým, že niektoré inštitúty, ktoré sa na multikultúrnosť a medzinárodnosť nepozerajú ako na bohatstvo, ale ako na hrozbu a prežívajú ich ako konflikt, namiesto toho, aby ich vnímali ako nové možnosti, ktoré poukazujú na pravú tvár Cirkvi a zasväteného i rehoľného života. Od zodpovedných za jednotlivé rehoľné inštitúty žiadam, aby sa otvorili novote Svätého Ducha, ktorý vanie kam chce a ako chce (porov. Jn 3, 8) a pripravili generácie z iných kultúr prevziať zodpovednosť. Prežívajte medzinárodnosť vašich inštitútov ako radostnú zvesť. Berte zmenu tváre vašich komunít s radosťou a nie ako nejaké nutné zlo z dôvodu, že treba zachovať vaše komunity. Medzinárodnosť a interkultúrnosť sú nezvratnými skutočnosťami.

Som ustarostený aj generačnými konfliktami, keď mladí nedokážu niesť dopredu sny starých, aby priniesli svoje ovocie a starí zase nevedia prijať proroctvo mladých (porov. Joel 3, 1). Rád opakujem: mladí mnoho utekajú, no starí poznajú cestu. Každá komunita potrebuje aj múdrosť starých, aj ašpirácie a silu mladých.

Drahé sestry, prostredníctvom vás ďakujem všetkým sestrám vašich rehoľných inštitútov za obrovskú prácu, ktorú vykonávate na rôznych perifériách, v ktorých žijete. Je to periféria výchovy, kde vychovávať znamená vždy víťaziť, víťaziť pre Boha; periféria zdravotníctva, kde ste služobnicami a ohlasovateľkami života a dôstojnosti života a periféria pastoračnej práce v jej najrôznorodejších prejavoch, v ktorých svedčiac svojím životom o hodnotách evanjelia ukazujete materskú tvár Cirkvi. Vďaka za to, čím ste v Cirkvi a za to, čo v nej robíte. Nikdy neprestávajte byť ženami. „Netreba prestať byť ženou, aby ste mohli zapadnúť do nejakej šablóny“ (Sila povolania, č. 111).

Súčasne od vás žiadam nasledovné: pestujte zanietenie pre Krista a zanietenie pre ľudstvo. Bez zanietenia pre Krista a pre ľudstvo neexistuje budúcnosť pre zasvätený život. Zanietenie vás privedie k proroctvu, byť ohňom, ktorý zapaľuje iné ohne. Pokračujte v snahe o spoločné poslanie medzi rôznymi charizmami a v spolupráci s laikmi, prizývajúcich do dôležitých diel. Súčasne nikoho nenechávajte bez primeranej formácie a rozvíjajte zmysel pre spolupatričnosť k charizmatickej rodine. Pracujte na vzájomných vzťahoch s pastiermi zapájajúc ich do vášho rozlišovania a integrujúc ich do výberu vašich prítomností a služieb. Cesta zasväteného života, či už mužského alebo ženského, je cestou zapájania sa do života Cirkvi. Mimo Cirkvi a paralelne s miestnou Cirkvou veci nefungujú. Veľkú pozornosť venujte formácii, či už permanentnej alebo začiatočnej, ale aj formácii formátorov, schopných počúvať, sprevádzať a rozlišovať vychádzajúc v ústrety tým, ktorí klopú na naše dvere. Napriek rôznym skúškam, ktorými práve prechádzame, prežívajte svoje rehoľné zasvätenie radostne. Toto je najlepšia propaganda povolaní.

Nech vás Panna Mária sprevádza a ochraňuje svojím materským príhovorom. Z mojej strany vás žehnám z celého srdca a žehnám aj vaše sestry, ktoré vám Pán zveril. A prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť.

Zdroj: vatican.va

Preklad Štefan Turanský SDB