Spoveď nie je vypočítavanie hriechov

Rozhovor s bývalým predstaveným vatikánskych spovedníkov pátrom Luciánom Boguckim, OFMConv.


Konzervatívny denník Postoj v spolupráci s Konferenciou vyšších rehoľných predstavených na Slovensku pripravil seriál o reholiach. Od jesene 2018 môžete u nás čítať reportáže alebo rozhovory o zaujímavých mužských aj ženských reholiach pôsobiacich na Slovensku. 


Tentoraz sme sa zhovárali s pátrom Luciánom Boguckim, ktorý pomáhal po revolúcii obnovovať Rehoľu menších bratov konventuálov – minoritov na Slovensku. V roku 2013 odišiel do Ríma, pretože ho generálny predstavený vybral ako spovedníka do Baziliky sv. Petra. Neskôr sa stal predstaveným vatikánskeho kolégia penitenciárov. Po dvoch rokoch vo funkcii sa však vracia na Slovensko, pretože bol zvolený za nového kustóda slovenských minoritov.

V rozhovore hovorí o tom, prečo napriek tomu, že je Poliak, strávil veľkú väčšinu kňazského života na Slovensku, aké to bolo spovedať v najvýznamnejšej katolíckej bazilike, čo robil, keď za ním do spovednice nikto neprichádzal, aj o čom žartoval s pápežom Františkom.

Pochádzate z dedinky Piwniczna, ktorá leží doslova na slovensko-poľskej hranici pri Mníšku nad Popradom. Ste viac Poliak alebo Slovák?

Určite sa cítim viac Poliak. Mottom, ktoré ma ale sprevádza celé kňazstvo, sú slová svätého Pavla „Stal som sa všetkým pre všetko“. Tak ako on vravel, že „pre Židov som Žid, pre Grékov som Grék“ aj ja hovorím, že pre Poliakov som Poliak a pre Slovákov Slovák.

Predkovia môjho otca pochádzajú zo slovenskej strany hranice, takže mám aj tento pôvod a vždy som cítil ku Slovensku veľkú blízkosť. Veď Slovákom som doslova pozeral do okien (úsmev).

Keď bolo po páde komunizmu potrebné ísť na Slovensko pomôcť obnovovať rád minoritov, hlásil som sa medzi prvými.

K tomu sa dostaneme, ale najprv nám ešte povedzte niečo o svojej rodine. Viedli vás rodičia vo viere odmalička?

Áno, mňa aj dvoch starších bratov a mladšiu sestru vychovávali v tradičnej katolíckej viere. Neboli sme nejaká ideálna katolícka rodina, nepatrili sme do žiadneho spoločenstva. Rodičia boli bežní ľudia, ktorí zápasili so svojimi problémami, ale boli pre nás príkladom.

Dodnes mi zostala spomienka z detstva, ako otec chodieval každú nedeľu večer do kostola, nech sa dialo čokoľvek. Ak bola v rodine nejaká oslava, zodvihol sa a odobral sa napriek tomu z domu, aby bol aspoň pätnásť minút pred omšou v kostole.

Pamätám si tiež, že na Nový rok mal zvyk zapaľovať o polnoci sviečku pri soche Panny Márie v lese neďaleko nášho domu. Keď poprosil nás, deti, aby sme tam išli, bratia vždy posielali mňa. A tak som bol už odmalička povolávaný k vyšším veciam (smiech). Dodnes mi pripomínajú, ako oni museli spratávať uhlie a ja som utekal do kostola miništrovať.

Keďže to bolo v čase komunizmu, nemala vaša rodina problémy kvôli praktizovaniu viery?

U nás sme to tak necítili. V Poľsku nebolo prenasledovanie také silné ako v Československu. Určite boli veriaci ľudia, ktorí pracovali napríklad ako učitelia a mali kvôli tomu ťažkosti, ale bežní ľudia veľmi nie.

Paradoxne, môj otec bol dokonca straník. Ale bolo to iba formálne členstvo, nijako sa neangažoval ani nehlásil k ideológii. 

Kde ste študovali?

Keďže som chcel byť rýchlo kňazom, tak som po základnej škole v Piwnicznej odišiel do malého seminára minoritov v západnom Poľsku, ktorý fungoval aj počas komunizmu. Navštevoval som tam gymnázium a zároveň sa pripravoval, aby som po maturite mohol pokračovať v noviciáte.

Čím vás oslovili práve minoriti?

Silno ma zasiahol príbeh svätého Maximiliána Kolbeho, ktorý bol minorita. Ako dieťa som rástol v atmosfére jeho blahorečenia. V mojom okolí pôsobili františkáni, ale Maximilián ma inšpiroval natoľko, že som túžil byť v tej iste reholi ako on.

Po noviciáte som bol šesť rokov v riadnom seminári v Krakove a v roku 1991 som prijal kňazskú vysviacku. Už predtým som požiadal provinciála, že by som po vysviacke rád odišiel do Československa. Najprv som ale ešte chvíľu pôsobil ako vicerektor v malom seminári minoritov, kde som predtým sám vyrastal.

Prečo ste tak veľmi túžili ísť na Slovensko?

Spolu s dvomi priateľmi kňazmi sme prechádzali a navštevovali mestá v Česku a na Slovensku, kde existovali minoritské kláštory. V Česku v nich po páde komunizmu pokračovali minoriti vo svojej činnosti, na Slovensku však nebolo spočiatku navrátené nič. Boli tu iba traja rehoľníci, ktorí nechceli kláštory nechať zaniknúť, a preto poprosili generálneho predstaveného, aby pripojil slovenských minoritov ku Krakovu. Stali sa tak súčasťou krakovskej provincie. Personálne im ale bolo potrebné pomôcť.

Začali sme reštitúciami, venovali sme sa práci s mládežou, mali sme aj prvé povolania a postupne sme vytvorili kustódiu alebo inak – viceprovinciu. Prvé kláštory, v ktorých sme začali bývať, boli v Levoči a Spišskom Štvrtku. Od roku 2003 som bol osem rokov predstaveným minoritov na Slovensku.

Potom ste odišli do Ríma. Kto rozhodol, že budete spovedníkom v Bazilike sv. Petra?

Poslal ma tam náš generálny predstavený. On vyberá spovedníkov do baziliky. Tí žijú v Kolégiu penitenciárov pri Bazilike sv. Petra vo Vatikáne. Komunitu tvorí vždy štrnásť kňazov. Tento počet sa nemení. Každý z penitenciárov musí urobiť skúšku z kanonického práva v oblasti sviatosti zmierenia a morálnej teológie. Raz za mesiac sa všetci penitenciári zo všetkých štyroch bazilík stretávajú, vymieňajú si skúsenosti a hovoria o rôznych prípadoch.

Kto sa môže stať spovedníkom v hlavnej vatikánskej bazilike?

Predovšetkým hľadá predstavený spovedníkov podľa jazykov, aby ich bolo k dispozícii pre pútnikov, ktorí sa chcú vyspovedať, čo najviac. Ja som bol spovedníkom pre maďarsky hovoriacich pútnikov, pred odchodom do Vatikánu som strávil rok v Budapešti. No Maďarov za mnou na spoveď veľa neprichádzalo. Okrem toho som spovedal v poľštine, slovenčine a taliančine.

V koľkých jazykoch sa v bazilike spovedá?

Základnými jazykmi sú grécky, francúzsky, nemecký, španielsky, chorvátsky, maďarský, poľský, portugalský a taliansky. Postupne už z tejto skupiny vypadla gréčtina. Po mojom odchode bude chýbať maďarčina a okrem hlavných jazykov aj slovenčina. Samozrejme, bratia spovedajú i vo svojich rodných jazykoch.

Prečo v Bazilike svätého Petra spovedajú iba minoriti?

Je to dané historicky. V roku 1773 pápež Klement XIV. zrušil jezuitov, ktorí vykonávali túto službu. Bolo ich treba nahradiť, a tak ju zveril minoritom.

V každej z rímskych pápežských bazilík spovedajú kňazi z iného rádu. V bazilike Santa Maria Maggiore sú dominikáni, pretože ich tam povolal pápež Pius V., ktorý bol dominikán, v lateránskej bazilike vysluhujú sviatosť zmierenia františkáni a v Bazilike sv. Pavla za hradbami benediktíni, ktorí majú blízko svoje opátstvo.

Je spovedanie v najvýznamnejšom katolíckom chráme odlišné oproti spovedaniu v bežných kostoloch?

Určite a nie je to iba moja skúsenosť. Spolu so mnou nastupoval ako vatikánsky spovedník v roku 2013 aj jeden starší, vyše 70-ročný páter z Talianska. Neskôr mi povedal, že počas celého kňazského života nezískal také poznanie ľudskej biedy ako počas spovedania v bazilike.

Je to mimoriadne miesto. Mnohí ľudia z celého sveta sa rozhodnú vyspovedať po dlhých rokoch práve tam. Keďže sa drvivá väčšina stretne so spovedníkom v bazilike jediný raz v živote, dáva im to určitý vnútorný komfort vo vyznaní hriechov. Je to iné ako vo farnosti, kde má v podvedomí, že spovedníka stretne neskôr aj niekde inde.

V roku 2017 ste sa stali predstaveným kolégia vatikánskych spovedníkov. Čo bolo vašou úlohou?

Ako rektor kolégia som zodpovedal za to, aby si všetci plnili svoje povinnosti, dodržiavali stanovený poriadok. Ak niekto vypadol, musel som sa postarať, aby sme ho vedeli nahradiť. Musel som tiež riešiť, ak prišli nejaké sťažnosti.

Od ľudí, ktorí sa v bazilike spovedali?

Áno, niekto sa mohol cítiť zle prijatý alebo urazený. Nebolo toho veľa, ale stali sa aj také prípady.

Spovedá sa v bazilike počas celého týždňa?

Áno, s tým, že každý spovedník má jeden deň v týždni voľno. Časovo je to rôzne, ale ja som spovedal tri až päť hodín denne.

Predpokladám, že najviac toho majú kňazi, ktorí spovedajú v angličtine a taliančine.

Presne, v taliančine sme spovedali všetci. Tí, čo spovedali aj po anglicky a španielsky, boli vyťažení naplno.

Vy ste toho mali asi menej.

Výrazne menej. To bol aj jeden z dôvodov, prečo som sa nebránil návratu na Slovensko. Keby som bol naplno vyťažený, možno by som dnes nebol späť. V našom kostole minoritov v Karlovej Vsi som iba uplynulú nedeľu vyspovedal viac ľudí ako za niekoľko dní vo Vatikáne.

Čo ste robili v spovednici, keď k vám neprichádzali ľudia?

Modlil som sa, čítal aj som si a niekedy zdriemol (úsmev).

Rok 2016 bol Jubilejným rokom Božieho milosrdenstva. Cítili ste to aj na počte pútnikov, ktorí prichádzali na spoveď vo Vatikáne?

Veľmi, bolo to obrovské požehnanie. Všetci sme cítili, že dvere Božieho milosrdenstva sú otvorené dokorán a ľudia ho v zástupoch vyhľadávali a dávali si do poriadku svedomie. Spovedali sme vtedy naplno. Mnohí sa vyznávali aj z hriechov proti životu, ako napríklad potrat. Bazilika sa stala skutočným miestom putovania, nie turistickou atrakciou. Ďakujem Bohu, že som v tom čase mohol byť v Ríme.

Mali ste ako apoštolskí penitenciári možnosť rozhrešovať od závažných hriechov, ktoré sú vyhradené Svätej stolici?

Áno a táto kompetencia mi ostala aj po odchode z kolégia.

Keďže ste sa s väčšinou ľudí stretli v spovednici v bazilike prvý a posledný raz, nechýbalo vám ako kňazovi, že ich nemôžete ďalej duchovne sprevádzať?

Mal som zopár ľudí, ktorých som spovedal pravidelne, boli to kňazi alebo rehoľné sestry žijúci vo Vatikáne. Ale áno, som človek, ktorý si rád vytvára vzťahy. Preto mi chýbala náplň, ktorú dostávam v klasickej farskej pastorácii, keď človeku, ktorého spovedám, môžem dať aj sväté prijímanie, prihovorím sa mu v kázni alebo sa s ním stretávam v spoločenstve a časom bližšie spoznám.

Pri spovedaní vo Vatikáne som vedel, že sa s daným človekom vidím pravdepodobne prvý a posledný raz. Bolo to z tohto dôvodu aj náročnejšie. Keď niekto prišiel na spoveď po dlhom čase, chcel som, aby si z toho skutočne niečo odniesol a aby neskôr opäť zatúžil po sviatosti na mieste, odkiaľ prišiel.

Spovedali ste ľudí z rôznych krajín. Všimli ste si niečo špeciálne pri jednotlivých národnostiach?

V bazilike k spovedníkom prichádzajú naozaj ľudia rôznych národností, kultúr, s rôznym vnútorným prežívaním. Je to iné ako vo farnosti, kde stretáva kňaz typovo podobných ľudí a neraz už pri príchode kajúcnika do spovednice tuší, o čom bude reč (úsmev). Tam ku mne bežne prichádzali aj kardináli, biskupi či iní kňazi.

Zo skúsenosti, ktorú som získal, môžem povedať, že duchovný život Poliakov a Slovákov má ešte stále určitú hĺbku a vidno, že si prešli náboženskou formáciou. Ako spovedník som to vnímal z citlivosti ich svedomia. Nechcem tým ale povedať, že by veriaci z iných krajín boli povrchnejší alebo horší.

Pred pár rokmi pápež František prišiel k jednému zo spovedníkov v bazilike, aby sa vyspovedal. Bola šanca, že by prišiel niekedy na spoveď aj k vám?

Teoreticky áno, ale pápež má svojho spovedníka, ktorý nie je z nášho kolégia. František sa takto v bazilike vyspovedal počas pobožnosti v pôstnom období. Keď sa ma o pár rokov pápežský ceremoniár, už ako predstaveného spovedníkov, pýtal, kto bude pápeža v bazilike pri tejto pobožnosti spovedať, povedal som, nech to ostane tak ako predtým. Pripadalo by mi detinské domáhať sa, že ja budem spovedať pápeža, lebo som predstavený. Nebol by som o nič dôležitejší, keby som to urobil.

Predsa len je to niečo výnimočné. Vedeli by ste si to predstaviť?

Nemal by som s tým problém.

Naozaj?

Áno, nedávno sme mali stretnutie s prefektom Kongregácie pre biskupov, kde sme hovorili o téme spovedania prelátov „vyššieho levelu“. Mysleli sme tým takých, ktorí sú hierarchicky vo vyššom postavení ako my. Páčilo sa mi, že povedal to, čo sa snažím praktizovať od začiatku. Pri spovedi nezáleží, či si riaditeľ firmy, kardinál alebo pápež. Všetci sme si rovní. Preto som ani pri spovedaní neoslovoval kardinálov alebo biskupov ich titulmi, ale hovorieval som im „otec“.

Zúčastnil som sa aj na duchovných cvičeniach so Svätým Otcom, kde som spovedal členov Rímskej kúrie a boli to pekné stretnutia. Sedel som potom s nimi pri jednom stole spoločne s pápežom a bolo to veľmi milé. Všetci sa k sebe správali ako bratia.

Mám veľa osobných známostí s ľuďmi z Rímskej kúrie a nikto z nich si nepotrpí na prehnanú zdvorilosť alebo niečo podobné. Nezažil som, že by sa niekto povyšoval.

Dom, v ktorom žijú vatikánski spovedníci, sa nachádza neďaleko Domu sv. Marty, kde býva pápež František. Prišiel vás niekedy pozrieť?

Bol u nás, ale nie priamo kvôli návšteve našej komunity. V našom dome totiž žijú aj kňazi, ktorí sú podozriví z porušenia zákona a do času, kým sa to nevyšetrí, bývajú tam. Jedného z nich prišiel Svätý Otec navštíviť. Mal izbu oproti mojim dverám. Sestrička v našom dome mi hovorí: „Páter, vo vedľajšej izbe je pápež.“ Keďže som bol vtedy už predstaveným, povedal som si, že by sa patrilo ísť ho privítať a pozdraviť. Ak by som ním nebol, asi by som sa nechcel nejako neprirodzene vtierať. Vyšiel som teda z izby a chvíľu sme sa porozprávali.

O čom ste hovorili?

Pápež rád žartuje. Keď ho jedna zo sestier poprosila, či sa s ním môže odfotiť, povedal: „Ak v mojej krajine prosí staršia žena muža o fotografiu, treba predpokladať, že keď sa nahnevá, bude do nej zapichovať špendlíky.“

Potom sme sa bavili niečo o jedle, a tak som ho pozval, aby prišiel niekedy na večeru. Povedal, že keď v Dome sv. Marty prestanú dobre variť, príde.

Zo žartu vravel, aký je podľa neho najlepší spovedník: „Hluchý a slepý,“ povedal so smiechom.

I teraz krátko pred mojím odchodom z Ríma mi zavolal, lebo potreboval prebrať jednu záležitosť. Keď som zodvihol telefón, tak sa mi ospravedlňoval, že ma vyrušuje. Zaujímal sa, ako sa mám, poďakoval mi za službu v kolégiu a udelil mi požehnanie v mojej ďalšej službe.

Žili ste priamo vo Vatikáne a aj vďaka kontaktom s viacerými vysoko postavenými ľuďmi ste mali možnosť vidieť do jeho zákulisia. Ako ste vnímali rôzne škandály, ktoré sa objavili v poslednom období? Bolo cítiť vo vnútri Vatikánu napätie?

Určite to bolo bolestivé. Boli ľudia, ktorí sklamali dôveru, a potom to vrhá tieň na celú cirkev.

Na druhej strane, všetci vedia, že je to veľmi citlivá záležitosť, a preto pre každého, kto chce útočiť na cirkev, je to terč. Mnoho z tých útokov je však nepravdivých a prehnaných. Na niektorých je vyvíjaný obrovský mediálny tlak. Možno sa po roku či dvoch ukáže, že obvinenia boli nepravdivé, ale to, čo si ten človek počas toho obdobia prežil, nikoho nezaujíma.

Napríklad v prípade austrálskeho kardinála Georga Pella, ktorý bol obvinený zo sexuálneho zneužívania, ide podľa mňa o čistú pomstu a výmysel. Nepatril medzi obľúbených kardinálov, bol sebavedomý a ľudsky nebol zvlášť príjemný, ale to neznamená, že má byť nespravodlivo odsúdený.

Hovorí sa tiež o nejakej homoloby vo vnútri kúrie, ale veľa z toho sú prehnané a prifarbené veci.

So sviatosťou zmierenia máte mnoho skúseností, veľa ste o nej študovali, ešte viac ju vysluhovali. Ako by podľa vás mala vyzerať správna príprava na spoveď?

Pozrite sa, myslím si, že najdôležitejšie je, aby človek naozaj túžil k sviatosti zmierenia pristúpiť. V minulosti som sám veľa hovoril o tom, ako je dobré sa na spoveď čo najsprávnejšie pripraviť, čo sú podmienky dobrej spovede. Myslel som si, že ľudí treba naviesť otázkami k správnemu pomenovaniu hriechov. Dnes to už nerobím. Ako kňaz a spovedník som v mnohých veciach dozrel a pozerám sa na ne inak.

V čom?

Dnes tvrdím, že v súvislosti so spoveďou je najdôležitejšie, aby kajúcnik skutočne túžil po zmierení s Bohom. Potom už pomôže aj Duch Svätý. Nie je najpodstatnejšie, ako pomenuješ hriechy, ale to, že chceš svoju ubolenú dušu odovzdať Bohu.

Nepýtam sa už ľudí, koľkokrát spáchali ten-ktorý hriech. Samozrejme, neodsudzujem tých, ktorí sa svedomito pripravujú podľa spovedných zrkadiel a píšu si hriechy na papier. Každý má inú citlivosť svedomia. Ale niektorých môže dôraz na konkrétne pomenovania hriechov a uvádzanie ich počtu zbytočne brzdiť a nakoniec nejdú na spoveď vôbec.

Redemptorista Michal Zamkovský v rozhovore pre Postoj použil vyjadrenie, že spovednica nie je vyšetrovacia miestnosť.

Súhlasím. Neznamená to, že sa správam k spovedi laxne a hovorím, že každý si môže robiť, čo chce.

Spoveď však nie je vypočítavanie hriechov. Niekto si potom môže povedať, že keď sa v niečom prehrešil raz, tak prečo pred spoveďou nemôže ešte druhý- či tretíkrát. Kňaz nemusí vedieť všetky podrobnosti a nemusí byť psychológ, ale v prvom rade človek, ktorý sa snaží pochopiť kajúcnika a nasmerovať ho.

Pohoršujú ma kňazi, ktorí pošlú preč človeka zo spovednice, pretože sa podľa nich dostatočne nepripravil.

V bazilike za mnou prišli mnohí, ktorí neboli na spovedi roky. Keď som sa ich spýtal, prečo prišli, povedali, že na tom mieste pocítili silnú túžbu a potrebu pristúpiť k spovedi. Výnimočnosť toho miesta ich dojala a uvedomili si svoju hriešnosť a slabosť. Možno ani nevedeli, ako začať. Mal som ich vtedy poslať preč? Ja som „lekár prvého kontaktu“, nemusím všetko vyriešiť.

Niektorí sa obávajú pristúpiť k spovedi, lebo cítia hanbu za svoju minulosť. Čo by ste im povedali?

Netrápte sa. Úplne to chápem, hanba môže paralyzovať. Aj ja idem akurát dnes na spoveď a tiež sa hanbím. Už tento pocit ale môže byť určitým pokáním.

Keď prišiel niekto v bazilike na spoveď, uvedomil som si, ako dlho musel čakať v rade pred vstupom. Už tým vykonal svoje pokánie.

Uvedomme si, že spoveď je v prvom rade vyznaním viery. V modlitbe Verím v Boha hovoríme „verím v odpustenie hriechov“. Preto ten, kto sa spovedá, vyznáva vieru. Nie je to teda niečo, čo máme skrývať. Aj pápež sa spovedal v bazilike a zábery z toho obleteli celý svet.

Foto: Adam Takáč; minoriti.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *