Sprevádzanie a rozlišovanie: kvality a úlohy formátorov
1. Súčasná kňazská formácia: pocit neúplnosti
Začnime všeobecným rámcom. Bez toho, aby som si nárokoval komplexne zanalyzovať súčasnú situáciu (čo je v podstate nemožné, pretože kontexty sú rôznorodé), chcel by som osobitne podčiarknuť aspekt, ktorý má mnoho spoločného s našou témou. Mám pocit, že súčasná formácia je určitým spôsobom neúplná a nedokončená, že nepreniká do srdca (v biblickom, ale aj v psychologickom zmysle), zameriava sa skôr na vonkajšok, na správanie, inokedy je buď veľmi preduchovnená, alebo intelektuálna, ktorá síce poskytne vzdelanie a pripraví funkcionára náboženského kultu, no nie vždy sa dokáže dotknúť jeho vnútornej citlivosti a ju zmeniť; alebo nechá bokom nejakú časť ľudskej roviny kandidáta, takže proces formácie sa jej vôbec nedotkne. Nezriedka sa stáva, že niekto príde až k vysviacke po tom, čo prešiel celým formačným cyklom a šťastne zdolal všetky skúšky, nielen tie vysokoškolské, a nakoniec je pripustený k vysviacke na základe toho, že je schopný venovať sa rôznym úlohám kňazskej služby. Ak sa však niekto pozrie do jeho vnútorného sveta, do jeho srdca a nezastaví sa iba pri korektnom zovňajšku, objaví, že formácia sa iba v nepatrnej miere dotkla jeho srdca, jeho citlivosť (sklony, túžby, kritériá usudzovania a rozhodovania…) je ako predtým, je ľudská, málo evanjelizovaná, možno až pohanská. Vari škandály a sexuálne zneužívania, ktorých dosah sme v dostatočnej miere ešte nepochopili, najmä keď ide o ich korene a význam, nehovoria aj o týchto veciach?
Akoby sa formácia zastavila iba pri vonkajšej stránke a tak sa kňazská formácia stáva neúplná a nedokončená.
Ďalší problém sa týka rozlišovania. Pastoračná úzkosť z nedostatočného počtu povolaní vyvoláva dojem, že rozlišovanie povolania nie je dostatočne prezieravé a správne náročné. Vzniká tak vážne riziko, že veľmi ľahko prichádza k vysviacke kandidátov, ktorí nie sú dostatočne pevní, ľudsky zrelí, ešte nenadobudli schopnosť rozlišovania a iné podstatné dary potrebné, aby sa mohli stať pastiermi Božieho ľudu.[1]
2. Prvky novoty
Na druhej strane, ak zoberieme do úvahy 50 pokoncilových rokov, existujú aj nové prvky. Poukážem iba na tie, ktoré sa priamo týkajú dynamiky formátora a postavy formátora.
2.1 Formačný model
a) Zmysel súčasnej kňazskej formácie (jej cieľ a obsah):
Na základe hore uvedenej skutočnosti môžeme povedať, že dnes sa formácia čoraz viac chápe ako proces nadobudnutia, stotožnenia sa s pocitmi, teda s citlivosťou, so zmýšľaním Krista (porov. Flp 2, 5), ako niečo, čo má za cieľ dotknúť sa srdca[2] procesu, ktorý ide do hĺbky a nezastaví sa pri povrchu, pri banálnych veciach a farizejských postojoch. „Miesto“ kňazskej formácie je teda vnútorný svet osoby, ktorej sa začiatočná formácia ani minimálne nedotkla počas dlhých rokov prípravy.
b) Modalita a prostriedky:
Ak chceme mať jasno ohľadom konečného cieľa, treba venovať väčšiu pozornosť nielen ľudskému a psychologickému rozmeru (v ktorej dôležitú úlohu zastávajú prostriedky ľudského bádania), ale usilovať sa predovšetkým o väčší dialóg medzi duchovnou a antropologickou rovinou a systematickejšiu integráciu medzi vertikálnym a horizontálnym rozmerom, medzi výškou a hĺbkou.[3]
c) Vzťah má ústredné miesto
Ak je cieľom formácie nadobudnúť citlivosť Dobrého Pastiera, vyplývajú z toho tri dôsledky. Kňazská formácia
- je jav, ktorý prebieha v rámci intenzívneho vzťahu, pretože pobáda kandidáta stotožniť sa s Ježišovou citlivosťou;
- sa prejavuje v rámci vzťahu aj z metodologického hľadiska, teda podľa toho, „ako“ prebieha, t. j. prebieha v rámci ľudského vzťahu, ktorý je sprostredkovateľom vzťahu s Otcom (pravý formátor, ktorý mocou Ducha Svätého stvárňuje v mladom človekovi srdce Syna);
- má za cieľ formovať človeka schopného vytvárať vzťahy (vždy na obraz Syna), ale aj pastiera „s vôňou oviec“, ktorý rastie vo vzťahoch a ich prostredníctvom aj vo vzťahoch k svojim spolubratom kňazom.
2.2 Cirkevný rozmer
a) Väčšia pozornosť formácii evanjelizátorov
Je to predovšetkým súčasný Svätý Otec, ktorý nástojí, aby sme sa zamerali na tento cieľ, teda nechápali formáciu ako niečo, čo je v službách osobnej dokonalosti kandidáta, ale ako formovanie sa k službe ohlasovateľa evanjelia svetu, ktorého sa má kandidát kňazstva cítiť byť členom (ako „obyvateľ sveta“), svetu, ktorý miluje a je predmetom jeho sympatií, voči ktorému sa učí byť otvorený a za ktorého spásu má prebrať radostnú a šťastnú zodpovednosť, ako hovorí Evangelii gaudium, t. j. byť šťastný, že môže siať bez nároku na výsledky žatvy (prozelytizmus). Tohto mladého človeka treba teda formovať k dialógu, k tomu, aby vedel pretlmočiť evanjelium do miestnej reči a dialektu, k úctivej slobode bez namyslenosti a vyvyšovania sa nad inými a usiloval sa predovšetkým nadobudnúť milosrdné a nežné srdce, slobodné od zosvetšteného ducha a snov o svojej veľkosti.
b) V Cirkvi, ktorá do svojho stredu postavila chudobného
Hovoríme o Cirkvi, akú má na mysli Svätý Otec František, podľa ktorého voľba „chudobných je viac teologickou než kultúrnou, spoločenskou, politickou alebo filozofickou kategóriou“[4]. „Zatvárať oči pred blížnym nás robí slepými aj voči Bohu“[5], najmä ak ide o blížneho, ktorý trpí. Na druhej strane nestačí prejaviť sympatiu voči chudobným a byť k nim solidárni, ale treba sa nechať nimi evanjelizovať. Pápež František k tomu hovorí: „Oni nás môžu veľa naučiť. Okrem účasti na zmysle pre vieru skrze svoje vlastné trápenia poznajú trpiaceho Krista. Je nevyhnutné, aby sme sa ním všetci nechali evanjelizovať.“[6]
2.3 Rovina kvalít mladého človeka
Na súčasnej generácii mladých možno vidieť niektoré osobitné aspekty spojené so súčasnou kultúrou.
a) Emotívna nestabilita a negatívna identita
Jej charakteristickou črtou v prvom rade je slabšia emotívna stabilita (spojená s problematickou rodinou) a neistá, nie vždy pozitívna totožnosť (spojená so skúsenosťou citovej nestability vo vlastnej rodine). Práve tieto dva prvky spôsobujú v jednotlivcovi značný emotívny analfabetizmus, posilňujú jeho neschopnosť rozhodnúť sa, čím vznikajú následné ťažkosti a dvojznačne prežíva medziľudské vzťahy, ktoré síce aktívne vyhľadáva, ale súčasne sa ich aj obáva. Uvedené dva prvky čoraz častejšie determinujú nielen jeho afektívno-sexuálnu krehkosť, ale spôsobujú v ňom aj zmätok v sexuálnej totožnosti. Dnes sa čoraz viac hovorí o akomsi procese „zoženštenia muža“ (čo vidno aj v šíriacej sa sexuálnej problematike).
b) Skreslené vnímanie povolania
Ďalším čoraz častejším javom je určitá sakrálna „interpretácia“ kňazského povolania, ktorá je vzdialená od života. Je to prípad tých, ktorí sú málo citliví na vzťahy a na trpiacich; ba naopak, priťahuje ich určitý liturgizmus a ritualizmus a všetko to, čím sa môžu stať stredobodom pozornosti a nadobudnúť tak pochybnú autoritu a moc. Často ide o subjekty, ktoré majú problémy so sebaúctou, a v ich prípade kňazské povolanie funguje skôr ako kompenzačný prvok, sú nebezpečne blízki kňazovi a levitovi z Lukášovho podobenstva, keď indiferentne prejdú vedľa zraneného chudáka, a sú na míle vzdialení od milosrdného Samaritána, ktorý zraneného vidí, dojme sa a pomôže mu.
3. Úlohy a kvality formátorov
Osobné sprevádzanie je služba, ktorú starší brat v duchu viery a učeníctva ponúka mladšiemu bratovi, kráča časť cesty v jeho spoločnosti a pomáha mu rozlišovať prítomnosť a činnosť Boha Otca v jeho živote, aby mohol na ne slobodne a zodpovedne odpovedať podľa vzoru Syna.
Na základe uvedenej definície možno formátorovi určiť osobitné úlohy a kompetencie spolu so súvisiacimi kvalitami. Zhrniem ich do jedného slova – citlivosť. Ak je cieľom kňazskej formácie, ako sme videli, pripodobnenie sa citlivosti Syna, vtedy iba „pripodobnená“ (teda evanjelizovaná) citlivosť môže v tomto procese iného sprevádzať. Tu ide o základnú tézu: citlivosť formátora je normálnym sprostredkovaním, ktorá vychováva k citlivosti Dobrého Pastiera. Citlivosť Dobrého Pastiera je cieľom, citlivosť formátora je sprostredkovaním, citlivosť kandidáta na kňazstvo je predmetom a miestom kňazskej formácie. Zastavme sa aspoň pri niektorých prvkoch tejto formačnej cesty.
3.1 Výchovno-formujúca citlivosť
Prvou úlohou formátora je, že má byť disponovaný pre službu sprevádzania[7]: disponovanosť mysle (v zmysle, že musí tejto službe veriť, byť o nej presvedčený), srdca (robí to preto, že chce inému pomôcť, pretože ho má rád a záleží mu na jeho dobre), vôle (plánuje svoj čas na základe tejto priority). Je to však disponovanosť, ktorá by bola nanič, ak by sa na ňu formátor nepripravil, čo je explicitná úloha predstavených: nadobudnúť nevyhnutnú kompetentnosť (úloha je úzko spätá s kompetentnosťou). Súhrnne teda môžeme povedať, že ide o výchovno-formačnú kompetentnosť v inteligentnej postupnosti: najprv sa vychováva a potom sa formuje.
- V prvom rade výchovná kompetencia[8], t. j. schopnosť zachytiť pravdu o inom; ide teda o to, aby formátor vedel počúvať a nezastavil sa iba pri tom, čo sa povedalo alebo čo sa hneď vnímalo (pozrieť sa mimo vedomých vecí), ale aby vedel tiež skúmať vnútorný svet mladého človeka (jeho citlivosť) a zachytiť nielen jeho zdravú a slobodnú časť, ale aj tú menej zdravú a menej slobodnú, nielen vyzretú citlivosť, ale aj tú infantilnú, nielen tú evanjeliovú, ale aj tú, ktorá je ešte pohanská…, vediac, že zvyčajne opravdivý koreň ľudských nekonzistencií je podvedomý (a má sklon takým zostať).
- Vychovávateľ musí určitým spôsobom vyprovokovať v mladom človekovi tiež príslušnú túžbu pozrieť sa pravdivo na seba samého, vyvolať v ňom záujem spoznať sa, najmä v najzraniteľnejšej a ešte nie evanjelizovanej (citlivosť na pokánie) časti: objaviť teda, do akej miery si slobodne dokáže povedať pravdu o sebe (ide o podmienku samotného formačného procesu) a koľko pravdy je v tom, že si dokáže uznať vlastnú potrebu zmeniť sa. Preto mu treba dať k dispozícii prostriedky, na základe ktorých by sa naučil metóde, ktorú sám bude používať, pretože spytovanie svedomia je serióznou záležitosťou[9].
- Tu začína formačná kompetentnosť. Formátor by mal vedieť kompetentne navrhnúť pedagogickú metódu, vďaka ktorej by sa kandidát mohol postupne zbaviť svojich menej vyzretých prvkov, skresleného vnímania a nereálnych očakávaní (aj v oblasti duchovného povolania).[10] Čoraz viac by dokázal prijať oslobodzujúce slovo evanjelia, vychutnávať si ho ako slovo, ktoré skrýva a hovorí pravdu o jeho živote a dovolil mu, aby v ňom rástla; potom by počas začiatočnej formácie dokázal nechať sa formovať klasickými sprostredkovateľmi s cieľom naučiť sa formovať sa predovšetkým pre zajtrajšok množstvom každodenných formujúcich sprostredkovaní (ide o známu docibilias, ktorá je nevyhnutným predpokladom permanentnej formácie). Týmto spôsobom čoraz viac nadobudne citlivosť poslušného Syna, trpiaceho Sluhu a nevinného Baránka.
- Táto kompetentnosť a úloha predpokladá, že vychovávateľ – formátor už prešiel osobitnou formáciou, ktorá sa usiluje zosúladiť duchovno-nadprirodzený rozmer s rozmerom psycho-pedagogicko-ľudským. Dnes už nikto nemôže zastávať formačnú rolu bez primeranej prípravy (a dnes, chvála Bohu, existujú kurzy a školy pre formátorov, často spojených predovšetkým so štruktúrami pápežských univerzít). Hovoriť o primeranej príprave znamená predovšetkým hovoriť o osobnej skúsenosti s integráciou dvoch klasických rozmerov života veriaceho, toho duchovného s tým antropologickým. Práve model integrácie (alebo obnovenie všetkého v Kristovi) sa zdá, že je pre dnešnú dobu najvhodnejší.[11] Treba sa však vyhýbať dvom extrémom („školám“, ktoré kladú prílišný dôraz na duchovno, akoby pre prácu vo formácii stačilo študovať teologickú spiritualitu, alebo v opačnom prípade „školám“, ktoré sa zdá, že si všímajú skôr ľudský rozmer, akoby kňazská formácia bola záležitosťou metódy a techniky alebo že sa všetko zredukuje iba na psychoanalytickú terapiu). Na základe tejto osobnej skúsenosti budúci formátor nadobudne (pozorujúc seba) metódu integrácie, ktorú potom s prirodzenou ľahkosťou bude môcť aplikovať na kandidátov kňazstva.
- Na základe tejto skúsenosti vznikajú aj osobitné a nutné kvality súčasného formátora, ako výsledok potrebnej citlivosti vo výchovnej a formačnej rovine: sebapoznanie a sebaprijatie, pomenovanie svojej hlavnej nekonzistentnosti a ako byť od nej čoraz menej závislým, ale najmä objavenie vlastnej slabosti ako miesta sily milosti (porov. 2 Kor 12, 7 – 10) a stále originálne stretnutie s Bohom.[12] Práve tento druh skúsenosti s osobnou integráciou by malo formátorovi pomôcť zosúladiť a medzi sebou prepojiť iné polarity, ktoré nemôžu zostať v protiklade, ako napríklad mať odvahu žiadať maximum s ochotou iného milosrdne prijať, alebo duc in altum [ísť na hlbinu] s descensus ad inferos [zostúpiť až do „predpekiel“].
- A v rovine, ktorá sa týka skôr vzťahov, treba zosúladiť jeho prítomnosť v živote mladého človeka s jeho neprítomnosťou, aby sa v ňom posilnila autentická skúsenosť s Bohom, zložená u oboch polarít: zo slova i ticha, intimity i samoty, uspokojenia i frustrácie.[13] Formátor dnes musí čoraz viac pochopiť, že ak mladý človek prichádza z krehkých a oslabených životných vzťahov, vtedy sa má pozornosť zamerať na „liečbu“ samotného vzťahu; ak sú vzťahy zranené, tak ich iba vzťah môže uzdraviť. Teda formátor má byť človekom vzťahov: nemá mať strach z blízkych a hlbokých vzťahov a súčasne by mal vedieť rešpektovať posvätné zázemie inej osoby, ochotný pomáhať, ale bez vtierania sa alebo jej naviazania na seba, slobodne mať rád niekoho a byť slobodný v tom, aby ho aj iný mohol mať rád.
3.2 Evanjeliová citlivosť
Ak sa kňazská formácia usiluje pripodobniť mladého človeka citlivosti Krista, od formátora sa žiada, aby mu vedel predložiť takú cestu, ktorá by šla v tomto smere, a neuspokojí sa s tým, že bude sledovať iba vonkajšie správanie, iba alebo prevažne intelektuálnu formáciu, či iba korektnosť gest. V prvom rade je to problém interpretácie formačnej udalosti (v biblickom a psychologickom zmysle). Formácia sa má totiž dotknúť celého psychicko-duchovného organizmu: zmyslov (vonkajších i vnútorných), dojmov, emócií, pocitov, sklonov, impulzov, náklonností, príťažlivosti, túžob, úsudkov, kritérií rozhodovania, sympatie, rôznych štýlov vzťahov, citov, vášní… Všetko, čo je ľudské, má byť evanjelizované, aby mohlo vyjadriť srdce Syna.
Preto formátor má byť
– osobou, ktorá sa usiluje v prvom rade osobne a úplne sa pripodobniť Kristovi. Je to človek, ktorý sa nezrieka svojej ľudskosti a jej realizácie, ale ju v plnej miere prežíva v Kristovi a vo svetle svojej ľudskosti;
– osobou, ktorá sa skutočne naučila zasiahnuť vo všetkom, čo je súčasťou jej vnútorného sveta a toho, čo tvorí jej citlivosť, počnúc zmyslami až po kritériá rozhodovania, emóciami až po túžby, od toho, čo ju priťahuje, až po zvyky.
– Práve preto môže to isté urobiť v živote mladého človeka: odovzdať mu presvedčenie, že citlivosť možno vychovávať, stvárňovať a formovať ju každodennými rozhodnutiami a voľbami (aj tým najmenším alebo najväčším rozhodnutím), pretože každé rozhodnutie usmerňuje energiu jedným alebo druhým smerom. Každý je teda za ňu zodpovedný alebo má takú citlivosť, akú si zaslúži. A keďže existujú rôzne druhy citlivosti (intelektuálna, náboženská, estetická, citlivosť vzťahov, duchovná, teologická, citlivosť na modlitbu, pastoračná…), je dôležitá, napríklad, formácia k morálnej citlivosti (svedomie), ktorá nás pobáda konať na základe toho, čo v sebe „cítime“ ako dobré, a uviesť to do praxe; je dôležité, aby formátor výchovou pomohol mladému človeku pochopiť, že každá voľba a rozhodnutie usmerňuje jeho morálne cítenie, a teda že má byť ochotný zhodnotiť svoju morálnu citlivosť a nerobiť si iba spytovanie svedomia, ale spytovať svedomie a nepoužívať iba morálne kritérium („Je toto hriech alebo nie je? Je to ťažký alebo ľahký hriech?“), ale aj a predovšetkým duchovno-psychologické kritérium („Toto gesto je v súlade s mojou totožnosťou-pravdou alebo nie je?“), pretože nie vždy, čo je morálne dovolené (alebo nedovolené), je psychologicky a duchovne vhodné.
– Ak sa teda tento druh formácie inšpiruje (ako cieľ celého procesu) veľkonočným vzorom všetko integrovať v Kristovi, na druhej strane sa má usilovať v mladom človeku vytvoriť „podnebie blahoslavenstiev“, t. j. veriaceho človeka, ktorý nielenže je tichý, trpezlivý, čistého srdca a milosrdný, ale ktorý sa v týchto situáciách naučil prežívať osobitnú radosť, ktorá prichádza z Boha, ako novú múdrosť.
3.3 Citlivosť v afektívno-sexuálnej oblasti
Dnes sa od formátora čoraz viac vyžaduje takýto druh kompetencie, či už pre to, čo sa udialo (a sa aj naďalej deje) v Cirkvi, alebo preto, že afektívno-sexuálna oblasť je de facto strategicky centrálnou oblasťou v ľudskej vnútropsychickej geografii. Zdá sa, že je teda podstatné, aby formátor vlastnil:
– dve základné istoty, z ktorých vzniká afektívna sloboda: istota, že už bol milovaný, a istota, že je schopný mať druhého rád. Práve táto dvojitá istota mu umožňuje prejaviť svoju lásku bez toho, aby niekoho pripútal k sebe, aby mal druhých rád a dovolil iným, aby ho mali radi; aby vedel vyrovnane prežívať pocit samoty a nebál sa priateľstva a intenzity lásky; aby miloval bez nároku na odplatu;
– pevnú a trvalú totožnosť v oblasti sexuálnej totožnosti so všetkým, čo ona znamená: prijatie vlastného tela, svojej sexuality, pozitívneho pohľadu na seba, schopnosť vytvárať harmonické a komplementárne vzťahy s opačným pohlavím, prijať odlišnosti inej osoby, byť otvorený voči plnohodnotnému vzťahu, byť presvedčený o tom, že vlastnú sexualitu možno prežívať v zasvätenej čistote ako sexualitu veľkonočnú;
– slobodu pozitívne sa pozerať a hovoriť o sexualite – všetkým ponúkať pozitívne kroky, na základe ktorých možno v tejto oblasti vyzrieť; mal by nadobudnúť aj schopnosť otvorene a priamo čeliť afektívno-sexuálnej problematike, rozpoznať znaky nezrelosti a nekonzistentnosti najmä v určitých situáciách (skúsenosť s podstúpeným násilím, sklon k autoerotizmu, potláčanie každej ťažkosti v tejto oblasti, zmätok ohľadom vlastnej sexuality…). V dobe sexuálnych zneužívaní sa od formátora v tomto smere vyžaduje určitá kompetencia, ktorá mu umožní zachytiť znaky špecifických porúch (ako je pedofília), vedieť rozlíšiť, napríklad, medzi štruktúrovanou a neštruktúrovanou homosexualitou, a aby vedel osoby, ktoré boli v tejto oblasti zranené, sprevádzať.
3.4 Pastoračná citlivosť
Na začiatku sme hovorili o nebezpečenstve, že by súčasná mladá generácia, a teda aj tí, čo sa pripravujú na kňazstvo, mohla upadnúť nejakým spôsobom do indiferentnosti (je obeťou, ako hovorí pápež František, „globalizácie indiferentnosti“). Preto je nevyhnutne potrebné, aby formátor v sebe rozvíjal osobitnú citlivosť, spojenú s vlastnou totožnosťou pastiera, ktorý sa naučil mať tie isté city poslušného Syna, trpiaceho Sluhu, nevinného Baránka. Formátor teda:
– vie, že nemožno evanjelizovať tam, kde sa nemiluje (a kde sa nemiluje tých, ktorým sa ohlasuje evanjelium), a že sa naučil milovať svet, naše dejiny, mužov a ženy, ktorých stretá na svojej životnej ceste;
– a usiluje sa predovšetkým odovzdať mladému človeku vo formácii práve túto lásku; lásku, ktorá sa prejavuje ako sympatia, pochopenie, úcta k súčasnej kultúre, túžba a snaha vstúpiť s ňou do dialógu… a opustiť štýl sebestačnosti a samostatnosti, ktorý iných odpudzuje a vďaka ktorému sa ohlasovateľ evanjelia stáva antipatickým a samotné evanjelium neprijateľným;
– by mal mať milosrdné srdce a objaviť (pozerajúc sa na Ježiša, bohatého na milosrdenstvo a zľutovanie), že celá autorita kňaza spočíva v jeho schopnosti prežívať zľutovanie: dôveryhodný je iba ten kňaz, ktorý je empatický, chápe bolesť iného, najmä ak ju prijme za svoju, aby iný menej trpel, a to až do takej miery, že trpí s ním a pre neho. Toto je opravdivá autorita kňaza.
– Autentický formátor sa usiluje vštepiť do mladého človeka práve túto slobodu trpieť s tým, kto trpí. Týmto spôsobom stvárňuje v ňom podobu dobrého pastiera, takého, ktorý vonia „vôňou oviec“. Tento postoj sa diametrálne líši od postoja nádenníka, kňaza a levitu z Lukášovho podobenstva, majstrov klerikálnej indiferentnosti, ale aj súčasného kňaza, ktorý dáva prednosť svojim ambíciám alebo kariére a v podstate sa riadi pohanským zmýšľaním.
– Preto sa apoštolská skúsenosť alebo aj rôzne formy vzťahu so svetom stávajú formačným miestom nie preto, aby sa kňazská formácia nezredukovala iba na intelektuálny rozmer a neprebiehala mimo reálneho života, ale preto, že toto je najlepší spôsob, ako pripraviť zajtrajšok a pripraviť osobu, aby sa po celý život slobodne nechala formovať životom, inými ľuďmi ako tajomnými sprostredkovateľmi činnosti Boha Otca, ktorý v nás mocou Ducha Svätého v každej chvíli stvárňuje srdce svojho Syna.
– Na záver by sme mohli povedať, že ide o mimoriadnu citlivosť (ako syntézu kvality a kompetencie), ktorá sa dnes vyžaduje od formátora: urobiť mladého človeka učenlivým, takým pokorným a inteligentným, že sa naučí od všetkých, svätcov i hriešnikov, veriacich i neveriacich, malých i veľkých…, aby sa celý jeho život stal trvalým formačným procesom podľa srdca Dobrého Pastiera.
Amadeo Cencini
Preklad Štefan Turanský
[1] Porov. E.Bianchi: Parresia di un monaco. Intervista a E.Bianchi in Settimana 36(2015), s. 8.
[2] „V opačnom prípade formujeme malé monštrá. Tieto malé monštrá potom formujú Boží ľud. Keď si na to pomyslím, tak mi naskakuje husia koža,“ povedal Svätý Otec František. In: Zobuďte svet. Rozhovor Svätého Otca Františka s generálnymi rehoľnými predstavenými. In: La Civiltà Cattolica, 3925 (2013), s. 11.
[3] Porov. KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: Usmernenia na využívanie psychologických kompetencií pri prijímaní a formácii kandidátov na kňazstvo, Rím 2008.
[4] FRANTIŠEK: Evangelii gaudium, 198.
[5] Tamže, 272.
[6] Tamže, 198.
[7] V súčasnosti sa tento pojem používa viac ako klasický pojem „duchovného vedenia“. Vyjadruje presný spôsob prítomnosti, ktorá neurčuje smerovanie cesty mladého človeka, ale vyjadruje ochotu kráčať spolu s cieľom rozpoznať Božie pôsobenie v danom človeku.
[8] Existuje rozdiel medzi vychovávať (z latinčiny educere = vytiahnuť pravdu navonok) a formovať (= predložiť forma vitae – formu života).
[9] Niekto povedal, že keby sa kňazi boli naučili dobre a pravidelne si robiť spytovanie svedomia, tak by neprišlo k smutným udalostiam sexuálneho zneužívania.
[10] Ide o ducha zosvetštenia, o ktorom často hovorí Svätý Otec František.
[11] Na tému tohto modelu si dovoľujem odporúčať svoju knihu Strom života. Náčrt modelu vstupnej a stálej formácie. Bratislava: Serafín, 2012 (pozn. prekl.).
[12] Prežívať vlastnú slabosť ako skúsenosť milosti je už prebiehajúcou integráciou.
[13] Preto každý „sprevádzateľ“ musí byť pripravený, a to nie len v oblasti ducha, ale aj v oblasti ľudskej formácie; nie len teoreticky, ale predovšetkým v asketickej rovine duchovného života, ktorá vychováva veriaceho človeka prežívať vieru (a vzťah k Bohu) ako syntézu uvedených polarít (absenciu a prítomnosť, blízkosť a vzdialenosť, osamotenosť a spoločnosť, pochybnosť a evidentnosť, svetlo a temno…) a vyhlo sa tak nebezpečným polarizáciám nakloniac sa k jednej z dvoch polarít (psychologizmus alebo prehnaný spiritualizmus, voluntarizmus alebo spontaneizmus…), čo by malo nebezpečný dosah na spôsob výchovy.