Spytovanie svedomia ako modlitba srdca
Spytovanie svedomia je predovšetkým načúvaním vlastnému srdcu. Nie je niečím, čo by sa dialo vo vnútri iba prostredníctvom uvažovania a uvedomovania si seba. Je duchovným dialógom vyjadrujúcim vieru človeka, jeho vzťah k Bohu, Boží primát.
Každý veriaci človek je povolaný k duchovnej dospelosti. Osobitne však ten, čo kráča cestou povolania a zasvätenia. Duchovná zrelosť pramení z premieňajúcej blízkosti Krista, z načúvania jeho hlasu, z nazerania na jeho tvár. Duchovný život však nepozostáva iba z bezstarostných chvíľ, ale veľmi často je porovnateľný s bojovým poľom. Sami veľakrát vnímame, ako sa v nás premieľa dobro i zlo. Veľmi poslúži, ak sa naučíme rozlišovať duchovné podnety – vnútorné hnutia, aby sme ich zaregistrovali a pozreli sa na ne v reflexii, ktorú môžeme inak nazvať spytovaním svedomia. Táto skutočnosť je dôležitá. Dôležitejšie však je prostredníctvom spytovania svedomia ostávať v Božej prítomnosti a nechať ňou preniknúť každý svoj deň. Postupom času sa naše dni premenia na kontempláciu Božej lásky, ktorá pôsobí v našom živote.
Spytovanie svedomia
Spytovanie svedomia je predovšetkým načúvaním vlastnému srdcu. Ticho tejto modlitby sa mení na počúvanie. Človek stojí pred Bohom. Tento postoj mu umožňuje objaviť seba samého v Božej prítomnosti a zažiť aktuálny vplyv neprestajnej Kristovej vykupiteľskej činnosti, ktorá v ňom pôsobí. V tejto perspektíve sa spytovanie svedomia javí ako modlitba, ktorá človeka stavia do samého centra kresťanskej pravdy. Vstupom do vlastného vnútra človek objavuje seba samého vo viere vnímajúc, ako v ňom pracuje Kristova spasiteľná moc pôsobením Ducha Svätého pod láskavým pohľadom Otca, ktorý všetko usmerňuje svojou prozreteľnosťou. Uvedomenie si tejto skutočnosti pozýva rozpoznávať a uvedomovať si milosrdnú Božiu lásku v konkrétnych udalostiach dňa, v dôležitých i v nepodstatných momentoch, v radostiach i v ťažkostiach počas uplynulých hodín. Všetko môže slúžiť na dobro, aj oľutované hriechy, ktoré sa stali kameňom úrazu a Boh to dovolil, aby pokorné povstanie z nich slúžilo človeku na dobro. V tejto dôvernej priehľadnosti a otvorenosti duše pred Bohom je možné postupne v pokoji odhaliť korene vlastných slabostí a možno opakujúcich sa chýb, pretože chyby a hriechy v sebe ukrývajú neporiadok citov a duševných sklonov, ktoré sú spúšťačmi vnútorných hnutí. Tento pohľad na seba je možné uskutočniť v Kristovom svetle, v dôvere, bez strachu a napätia. V presvedčení o Kristovej prijímajúcej a bezpodmienečnej láske mu môže človek ponúknuť ochotnú spoluúčasť v boji proti kniežaťu zla a otcovi lži, aby ho premohol podivuhodnou mocou svojho kríža. Spytovanie svedomia sa tak stane modlitbou, ktorá okrem pamäte zahrnie aj rozum, vôľu, celého človeka v jeho úplnosti a dotkne sa jeho najhlbšieho vnútra. Dá sa vnímať aj ako komunikácia lásky s Bohom, ktorému sa človek prihovára vzývaním, ďakovaním, prosbou o svetlo a odpustenie a žiadosťou, aby zostal verný. Spytovanie svedomia je jedným z prostriedkov na ceste k vnútornej čistote a pomáha rásť v pravdivosti. Každodenné spytovanie svedomia overuje aj autenticitu komunitného života, pravdivosť života z viery, nádeje a lásky, schopnosť žiť v postoji stálosti a vyrovnanosti, v pokoji, úprimnosti, radosti a slobode.
Konkrétne spytovanie
Spytovanie svedomia môže mať i nasledovnú formu, ktorá môže poslúžiť ako inšpirácia:
Obrátim svoju pozornosť na Pána a Spasiteľa a uvedomím si jeho prítomnosť, ako i moju úprimnú túžbu otvoriť sa mu. Prosím o svetlo Ducha Svätého. Pomôckou mi môžu byť slová Svätého písma, ktoré sa mi v momentálnom období silno prihovárajú, pohľad na kríž, stále, obľúbené miesto modlitby v kaplnke, kostole, v izbe.
Po prosbe k Duchu Svätému zostúpim spolu s ním do svojho vnútra. Sústredím sa v hĺbke srdca a pokúsim sa hľadieť na seba očami srdca – láskou. Vojsť do tohto rozmeru lásky znamená žiť okamih viery a lásky voči Bohu, pretože v tomto čine ho chválim a uznávam za svojho Pána a Spasiteľa.
V spojení s Duchom Svätým v modlitbe hľadím na seba s láskou a prijatím, ako na mňa hľadí Pán, ktorý ma miluje tak veľmi, že ma túži vyslobodiť z každej tmy a hriechu. Myslím na vykúpenie, ktoré pre mňa vykonal Kristus a v tomto pohľade nájdem opätovne veľký význam svojho života. Toto predpokladá veľmi osobný rozmer zostávania v Božej prítomnosti.
Spolu s Duchom Svätým prejdem v myšlienkach svoj deň. Kým hľadím na udalosti, veci, ľudí, svoje postoje, pýtam sa v modlitbe Pána, pri ktorom zotrvávam, či toto zodpovedá tomu, čo vidí on, keď na mňa hľadí. Kam ma niesli myšlienky, slová, činy ? – pýtam sa pri pohľade na veľký zmysel môjho života. Ďakujem Pánovi, ktorý prostredníctvom týchto skutočností dáva rozvíjať sa a rásť mojej identite. Ak nájdem veci, ktoré nezodpovedali tomuto cieľu a viedli ma inam, prejdem ich znova tak, že ich Pánovi vyrozprávam. Dotýkam sa ich vo viere vo veľkonočné tajomstvo vykúpenia, ktoré všetko preniká. Otvárajúc ich pred Pánom jeho prítomnosť ich osvetľuje, robí ich pre mňa pochopiteľnými, kriesi ich a premieňa. Prosím o odpustenie, obnovujem s Pánom zmluvu v jeho láske a milosrdenstve.
Ukončím poďakovaním a prosím Ducha Svätého, aby mi ďalší deň pomáhal ostávať v intimite s Kristom a naučil ma hľadieť na seba jeho očami, a tak ma urobil schopným nazerať na iných i na svet správnym pohľadom.
Agnesa Jenčíková CJ