Šťastie dôverujúceho pútnika (Žalm 84)
Kto z nás nepozná pocit nostalgie, smútku či prázdna, ktoré túži byť naplnené? O čo silnejší je tento pocit, keď sa naša túžba vzťahuje na Boha!
žalm 84
1 Pre zbormajstra. Na gittit. Korachových synov. Žalm
2 Aké milé sú tvoje príbytky, PANE zástupov!
3 Túži a chradne moja duša po nádvoriach PÁNOVÝCH.
Moje srdce i moje telo volajú s jasotom k Bohu živému.
4 Aj vrabec si našiel svoj domov a lastovička hniezdo,
kde kladie svoje mláďatá: pri tvojich oltároch,
PANE zástupov, môj kráľ a môj Boh.
5 Šťastní tí, čo bývajú v tvojom dome
a ustavične ťa chvália. Selā
6 Šťastní ľudia, čo majú silu v tebe,
a (tvoje) cesty sú v ich srdci.
7 Keď prechádzajú údolím Baka’, premenia ho na prameň,
aj skorý dážď ho zahalí požehnaním.
8 Kráčajú od sily k sile,
Boh Najvyšší sa (im) zjaví na Sione.
9 PANE, Boh zástupov, počuj moju modlitbu,
Nakloň (svoj) sluch, Boh Jakubov. Selā
10 Boh, náš štít, pozri, pohliadni na tvár svojho pomazaného.
11 Áno, jeden deň v tvojich nádvoriach je lepší než tisíc (inde).
Zvolil som si stáť na prahu v dome svojho Boha,
ako bývať v stanoch hriešnikov.
12 Lebo PÁN, Boh, je slnko a štít,
milosť a slávu daruje PÁN.
Neodmietne dobro tým, čo kráčajú v integrite.
13 PANE zástupov, šťastný človek, čo dúfa v teba[1].
Téma a štruktúra žalmu
Téma túžby zaznieva zo Žalmu 84 veľmi silne už pri jeho prvom prečítaní. Slová tejto modlitby nás otvárajú našim túžbam a túžba žalmistu sa stáva našou túžbou. A to hlavne preto, že človek nielenže má túžby, ale sám je túžbou. Kto z nás nepozná pocit nostalgie, smútku či prázdna, ktoré túži byť naplnené? O čo silnejší je tento pocit, keď sa naša túžba vzťahuje na Boha! Žalmista túži po chráme, ktorý pre Izraelitov zviditeľňoval prítomnosť Boha a bol považovaný za privilegované miesto stretnutia s ním. Žalm 84 mohol byť jednou zo „Sionských“ či „ Pútnických piesní“, ktoré sa pútnici modlili pri vstupe do jeruzalemského chrámu (porov. Ž 15; 24).
Túžba po chráme sa v žalme rozvíja v troch momentoch, ktoré naznačujú jej čiastočné naplnenie a zároveň vytvárajú štruktúru žalmu:
- putovanie (v. 6 – 8);
- túžba žalmistu, ktorý je fyzicky vzdialený od chrámu (v. 2 – 5);
- modlitba na prahu chrámu (v. 9 – 13).
Interpretácia
2
„Aké milé sú tvoje príbytky…“ Žalmista vyjadruje svoj úžas a ako každý iný údiv aj tento je znakom vlastnej skúsenosti. Človek žasne nad niečím, čo vidí, čo počuje, čo zakúša, respektíve nad niečím, s čím už mal skúsenosť. Podobný prejav úžasu nájdeme aj na iných miestach žaltára, kde jeho predmetom sú Božie diela, Božia dobrota a milosrdenstvo, Božie myšlienky a plány (porov. Ž 8, 2; 36, 8; 139, 17). Tu je to Boží príbytok, chrám. Hebrejský termín miškan (odvodený od slovesného koreňa škn „bývať, prebývať“) je do slovenčiny prekladaný viacerými výrazmi: stánok, stan, svätostánok, príbytok či svätyňa. Stánok stretnutia na púšti a neskôr chrám v Jeruzaleme boli privilegovaným miestom stretnutia sa s Bohom. Keďže ide o stretnutie, pojem „príbytok“ zahŕňa osobnú dimenziu vzťahu. V túžbe teda nejde o chrám ako taký, ale jej predmetom je Boh sám (porov. Ž 42, 2 – 3).
3:
Táto skúsenosť Božej prítomnosti však momentálne nie je skúsenosťou žalmistu, a tak vyvoláva nostalgiu po Božom chráme. V prvých veršoch žalmu opakovane zaznieva tento predmet obdivu a zároveň túžby: tvoje príbytky, tvoje nádvoria, dom, hniezdo, tí, čo bývajú v tvojom dome (v. 2 – 5). Túžba je taká silná, že žalmista ju opisuje ako prenikajúcu celú jeho bytosť. Dotýka sa jeho duše, srdca i tela, ktoré sa v tejto túžbe strácajú (porov. Ž 73, 26; 119, 81).
4 – 5:
Za metaforou „vtáčieho“ domova a hniezda sa ukrýva akási „svätá závisť“. Dokonca aj vtáci nachádzajú príbytok pri tvojich oltároch, a ja som mimo neho. Vo v. 4 je k osloveniu „Pán zástupov“ (v. 2) pridané osobnejšie vyznanie „môj kráľ a môj Boh“, s ktorým sa modliaci obracia na Boha. To potvrdzuje, že túžba po chráme je niečím veľmi osobným, lebo je túžbou po osobnom stretnutí s Bohom, ktorý je Bohom živým (v. 3), Bohom môjho života.
Vo v. 5 sa objavuje prvýkrát jedno z kľúčových slov žalmu „blahoslavení, šťastní“. Ono sa zopakuje hneď v nasledujúcom verši a potom na konci žalmu (v. 13). Prvé blahoslavenstvo sa vzťahuje s veľkou pravdepodobnosťou na kňazov a levitov, ktorí smeli prebývať v Božom dome a bez prestania vzdávať Bohu chválu. Je dobré pripomenúť si, že v židovskom chápaní chváliť Boha znamená žiť.
6 – 8:
Napriek tomu, že tieto verše predstavujú viacero ťažkostí a nie je ľahké ich preložiť, nezatieňujú celkový význam žalmu. Vo v. 6 sa horizont presúva ďalej a šťastným sa stáva „človek, ktorého sila je v tebe a v ktorého srdci sú cesty“. Žalmista opisuje šťastie človeka, ktorý sa rozhodol putovať do chrámu. Nostalgia teda nie je len pasívnym pocitom v živote človeka. Ona je aj hnacou silou, vďaka ktorej človek začína kráčať k cieľu, po ktorom túži. Túžba je bolestná, lebo sa rodí v pocite „nemať“, ale práve tu sa začína jej realizácia.
Cesta (hebr. termín mesilla), na ktorej sa pútnik nachádza, vedie do Jeruzalema, na vrch Sion, ale môžeme ju interpretovať aj ako cestu duchovnú. Ak je fyzické putovanie skutočným putovaním, je nutne spojené s konverziou srdca a hľadaním Boha. Tieto dve interpretácie – reálne a duchovné putovanie – sú úzko prepojené v texte proroka Izaiáša, v ktorom sa vyskytuje ten istý termín: „Na púšti pripravte cestu (derek) Pánovi, na pustatine vyrovnajte chodník (mesilla) nášmu Bohu“ (Iz 40, 3). Prorok opisuje návrat Židov z babylonského zajatia s dovolením znovu vybudovať chrám, zničený v roku 587/6 pred Kr., a tento návrat je zároveň návratom k Bohu.
V prvých dvoch častiach žalmu môžeme pozorovať dynamiku vzťahujúcu sa na „cestu“ a vnímať istý paradox:
3: síl ubúda a duša slabne, stráda, omdlieva v nenaplnenej túžbe;
6: rozhodnutie nastúpiť na cestu sa spája so silou v samom Bohu;
8: opis cesty, na ktorej sa kráča od sily k sile.
Tam, kde by sme čakali úbytok síl, lebo putovanie je vždy spojené s námahou a s určitým vypätím síl, žalmista hovorí práve naopak o ich pribúdaní: „…kráčajú a síl im stále pribúda.“ A na konci tohto putovania sa pútnikovi zjavuje Boh.
9 – 10:
Tieto verše sú invokáciou Boha, aby vypočul prosbu, ktorá je osobnou, ale zároveň aj kolektívnou modlitbou. Toto prepojenie si môžeme všimnúť na hre privlastňovacích zámen. Prosiaci sa obracia k Bohu so slovami: „Vypočuj moju modlitbu,“ ale v tom istom momente oslovuje Boha menom „náš štít“ (náš ochranca) a pokračuje „pohliadni na svojho pomazaného“, ktorým je kráľ. Na jednej strane modlitba naznačuje, že žalmista uznáva kráľa ako vyvoleného Bohom a prepožičiava svoj hlas celému Izraelu, v mene ktorého prosí; na druhej strane modliaci vyznáva, že jediným ochrancom a kráľom je Boh sám (porov. v. 3), ktorý vedie svoj ľud a každého človeka.
Vráťme sa ešte k osloveniu „môj štít“. Tieto slová evokujú rozhovor Boha s Abramom, v ktorom sa mu Boh predstavil nasledovne: „Neboj sa, Abram, ja som tvoj štít. Tvoja odmena bude veľmi veľká“ (Gn 15, 1). Osloviť Boha slovami, ktorými sa on sám dal poznať, môže znamenať tak dôveru žalmistu, ako aj jeho osobnú skúsenosť s týmto prísľubom.
11:
Žalmista priblížením sa k vrchu Sion, k cieľu svojej púte, vyjadruje svoje preferencie slovami: „Vyvolil som si …“ (Sväté písmo SSV, 1995: „radšej budem stáť …“). Vyvolenie je jedna z kľúčových biblických tém. Na niekoľkých miestach Biblie sa spomína Boh ako ten, ktorý si vyvolil ľud (Dt 4, 37; 7, 6– 7; Ž 33, 12 atď.), miesto svojho príbytku, kráľa (Dt 17, 15), kňazov a levitov (Dt 18, 5; 21, 5). Na základe uvedených textov môžeme povedať, že voľba človeka (Dt 30, 19) je odpoveďou na Božiu voľbu. Jeho iniciatíva predchádza každú našu voľbu, ale to vôbec neumenšuje naše slobodné rozhodnutie.
Voľba žalmistu pre Boha a jeho chrám zahrňuje v sebe časovú i priestorovú dimenziu: Jeden deň v prítomnosti Boha v chráme je lepší než tisíce (inde) a lepšie je stáť na prahu v dome Boha, ako byť v stane hriešnikov. Priestor a čas sú kategórie, v ktorých sa odohráva ľudský život a v ktorých sa táto voľba neustále opakuje.
12:
Tento verš rozvíja tému nevinnosti. Hebrejské prídavné meno tamím znamená „kompletný, celý, bezchybný“ a opisuje človeka integrity, bezúhonného a nevinného (nie iba v zmysle čisto morálnom). Táto charakteristika je hneď na prvých stránkach Biblie pripísaná Noemovi (Gn 6, 9). Boh k nej pozval Abrama (Gn 17, 1) a tiež Izrael pred vstupom do zasľúbenej zeme, ako aj po jej zaujatí (Dt 18, 13; Joz 24, 14). Integrita nie je stav, ale cesta. Niečo, na čom sa denne pracuje, pre čo sa znovu a znovu rozhoduje. A práve tento verš završuje dynamiku cesty, ktorú sme už pozorovali vo v. 6 a 8:
6: cesty sú v srdci žalmistu ako rozhodnutie putovať do chrámu;
8: putujúci na Sion kráčajú od sily k sile
12: a Boh žehná tých, čo kráčajú v integrite.
V poslednom verši sa púť do chrámu transformuje na duchovnú, životnú cestu. Prebývanie v chráme sa mení na spôsob života, ktorý si pútnik vyvolil, respektíve pre ktorý sa znovu rozhodol. Život v integrite, v čestnosti a vernosti je životom v Božej prítomnosti a v nej môže žiť, aj keď je vzdialený od chrámu. Dôvera, že Boh je s človekom nielen na tomto privilegovanom mieste stretnutia, ale na každom mieste, je to, čo robí človeka šťastným. Preto žalmista neváha vyspievať svoje posledné blahoslavenstvo: „Šťastný človek, čo dúfa v teba, Pane zástupov“ (v. 13). Ono je akoby syntézou celého žalmu. Vzhľadom na trojité opakovanie sa kľúčového slova „šťastní“ môžeme aj tu pozorovať istú gradáciu:
Najprv sú to tí, čo bývajú v chráme (v. 5),
potom tí, čo putujú na Sion (v. 6),
a nakoniec tí, čo dúfajú v Pána (v. 13).
Ako sa modliť Žalm 84
Skúsenosť Boha v chráme pomáha veriacemu rozoznať jeho prítomnosť na každom inom mieste a prebývať v intímnom spoločenstve s ním. Dôležité nie je tak dosiahnutie cieľa, ale samotná cesta. Sme pútnici, ktorí sa denne snažia rozpoznať prítomnosť Boha na svojich cestách. Modlitba tohto žalmu posilňuje v zasvätenej osobe odhodlanie kráčať v dôvere a spoľahnúť sa na Boha, ktorý sa nám zjavuje tak na našej osobnej ceste, ako aj na ceste nášho spoločného, komunitného putovania. Slová žalmu, ktorý sa modlíme v ranných chválach v pondelok tretieho týždňa, sú pre nás povzbudením, aby sme žili v integrite pred naším Bohom a v túžbe po ňom kráčali od sily k sile.
sr. Iveta Fides Strenková, Congregatio Jesu
foto: Archív augustiniánov
[1] Preklad autorky.