Svätý Bonaventúra, hlas, ktorý je aktuálny aj dnes

List generálnych ministrov prvého rádu a tretieho regulovaného rádu pri príležitosti 750. výročia smrti svätého Bonaventúru

2. februára 2024

Na slávnosť Zjavenia Pána

Všetkým bratom františkánskeho prvého a tretieho regulárneho rádu a všetkým bratom a sestrám františkánskej rodiny.

Sedemstopäťdesiate výročie smrti serafínskeho doktora, ktoré pripadá na 15. júla 1274, nám dáva príležitosť nielen si pripomenúť a osláviť službu, ktorú poskytol rádu i celej Cirkvi, ale ho aj znovu darovať ako dar, ktorý je stále aktuálny pre našu dobu. To nám povedal už pápež Pavol VI. pri svojej návšteve medzinárodnej konferencie organizovanej pri príležitosti 700. výročia v roku 1974, keď odporučil svätého Bonaventúru „všetkým deťom Cirkvi, … aby sa pozorným rozjímaním jeho posolstva stali účinnými svedkami v Cirkvi i na celom svete“.

Vedomí si jeho významu, ktorý nie je vždy dostatočne známy a cenený ani v našom prostredí, radi by sme opätovne prijali pozvanie pápeža Pavla VI. a podelili sa s niekoľkými úvahami o jeho živote i posolstve, s istotou, že nám budú vzácnym a tak potrebným darom, ktorý nám pomôže lepšie pochopiť našu príslušnosť k františkánskemu rádu i náš záväzok voči Cirkvi a svetu.

Nie je ľahké na niekoľkých riadkoch opísať teologické a františkánske bohatstvo obsiahnuté v deviatich zväzkoch Opera Omnia svätého Bonaventúru. Preto sme sa rozhodli zdôrazniť len niektoré aspekty troch hlavných oblastí jeho pôsobenia podľa chronologického poradia ich vývoja. V prvom rade bol Bonaventúra magistrom teológie na Parížskej univerzite až do roku 1257, keď túto pozíciu opustil, pretože bol zvolený za generálneho ministra rádu a túto službu zastával nepretržite až do konca svojho života. Už pri plnení týchto dvoch záväzkov sa prejavil aj ako mystik, čo bolo treťou oblasťou jeho činnosti v prospech rádu a Cirkvi. Svoju skúsenosť s Bohom dal do služby druhým skrze ich duchovné sprevádzanie.

Tento list je taktiež významnou príležitosťou vyjadriť vďačnosť mnohým vedcom, bratom a laikom, ktorí sa za posledných päťdesiat rokov s nadšením a húževnatosťou venovali tejto veľkej a zložitej postave teológa, rehoľníka a mystika, udržiavali jeho pamiatku a svedčili o bohatstve a aktuálnosti jeho myšlienok.

Majster teológie: mysľou na ceste k Bohu

Bonaventúra sa narodil v roku 1217 v Bagnoregiu, malom a veľmi typickom mestečku v strednom Taliansku, neďaleko Viterba. V roku 1235 bol vďaka otcovým ekonomickým možnostiam poslaný do Paríža študovať slobodné umenia. Tam sa zoznámil s rádom menších bratov, do ktorého sa rozhodol v roku 1243 vstúpiť. Bol požiadaný, aby pokračoval v akademickom štúdiu teológie, opäť v Paríži, kde v roku 1252/1253 na štúdiách medzi Františkovými bratmi získal titul magister theologiae.

Jeho teologická produkcia bola veľká. Pripomeňme len niekoľko titulov: štyri veľké zväzky Komentárov k Sentenciám, Teologické otázky spolu s Teologickými kázňami, slávny spis z roku 1259 Putovanie mysle k Bohu a napokon tri série univerzitných prednášok (Collationes), ktoré sa konali v Paríži v posledných rokoch jeho života a z ktorých je určite najznámejším Hexaemeron. Akokoľvek, najzaujímavejším dielom, v ktorom možno sledovať jeho teológiu, je však určite Breviloquium, ktoré vzniklo okolo roku 1257 ako teologická syntéza ponúknutá jeho študentom i všetkým rehoľníkom. Bonaventúra sa v ňom totiž pokúša „skrátiť“ a sprístupniť opis plánu spásy prítomný v Písme, ktorý „je v spisoch svätých i v spisoch učiteľov podaný niekedy zmätočne“ a hrozí, že ho začiatočníci budú vnímať ako „zmätený, neusporiadaný, nepreskúmateľný ako nepreniknuteľnú húštinu“ (Breviloquium Prol 6,5). Pripomeňme si z tohto diela niektoré významné prvky jeho teológie.

Prvý aspekt sa týka vášne pri robení teológie, ktorá si vyžaduje metodické úsilie: ten, kto študuje teológiu, musí mať disciplinovanú myseľ a byť poháňaný oddanou, vášnivou a horlivou láskou. Medzi práce, ku ktorým je brat povolaný, patrí teda aj intelektuálna práca, ktorá je rovnako alebo možno i viac namáhavá a náročná než tá manuálna. V skutočnosti ide o to, aby sa verené (to, čomu sa verí vierou) posunulo k zrozumiteľnému, aby sa preň nachádzali dôvody: pretože len tak dosiahne láska to, čomu verí, teda svoj vrchol a rozumu ponúkne definitívny argument na to, aby sa držal viery. Ide o namáhavú a vyčerpávajúcu úlohu, pretože učiteľ je povolaný „vynášať na svetlo veci skryté“. A tak, ako Bonaventúra opätovne poznamenáva v prológu Breviloquia, „táto úloha nebude pre nikoho ľahká bez toho, aby sa vytrvalo cvičil v štúdiu textu a jeho doslovný zmysel zveril pamäti“ (Prol 6, 1). A to je možné len vtedy, ak má človek jasný „cieľ a zámer“, pre ktorý berie úsilie o pochopenie viery vážne a s nasadením: „Potom skutočne spoznáme tú lásku, ktorá preniká každé poznanie, a budeme naplnení Božou plnosťou“ (Prol 4). Teológia nám totiž umožňuje rásť v dobre a prijať spásu: ut boni fiamus et salvemur (Prol 5, 2).

Breviloquium zdôrazňuje aj ďalší prvok bonaventúrskej teológie: kristocentrizmus. V sedemnásobnom delení textu, ktoré sa začína pojednaním o „Trojjedinom Bohu“ a vrcholí eschatologickým návratom človeka k Bohu, zaujíma centrálne miesto v texte práve vtelené Slovo. V tejto perspektíve sa Kristus javí ako kľúč k dejinám spásy, ako „dokonalosť vesmíru“ a zdroj nášho znovuzrodenia. Kresťanský život sa teda rozvíja tým, že s inteligenciou a láskou vstupuje do tajomstva dejín spásy, ktoré nadobúdajú v Kristovi svoju definitívnu logiku.

Len skrze Krista možno dosiahnuť inteligentný zázrak Boha! V Bonaventúrovej teológii môžeme konečne začuť city volajúceho Františka z Assisi: „Nič iné nechcime, v ničom inom nemajme záľubu a potešenie, ak len nie v […] jedinom pravom Bohu, ktorý je úplné dobro, všetko dobro, celé dobro, pravé a najvyššie dobro, ktorý jediný je dobrý!“ (RnB 23,9; FF 70) Ako pravý Chudáčikov syn Bonaventúra kontemploval Najvyššieho ako nekonečné tajomstvo dobra, ktoré sa nám dáva skrze Krista vo všetkých skutočnostiach. Otec, ten úžasný zdroj dobra, úplne a nekonečne odovzdáva svoju vlastnú božskú prirodzenosť svojmu milovanému Synovi, „prostrednej osobe“ Trojice. Vo vzájomnom dychu Lásky sú spojení putom Ducha, „daru, v ktorom nám boli dané všetky ostatné dary“. Takto sa rozširuje na celé stvorenie a na každé stvorenie a všetko privádza späť k plnosti božskej lásky, ktorá je najvyšším Dobrom a všetkým Dobrom.

Explicitným a produktívnym momentom Dobra je tvorivý akt kozmu, ktorý sa neustále rozširuje nielen z hľadiska prírody, ale aj z hľadiska poznania. Ako bytie, tak aj poznanie odhaľujú svoj rovnaký pôvod a cieľ: plnosť a expanziu Dobra. Oboje je zapísané v „Knihe stvorenia“ a tak ho môže čítať inteligencia a láska človeka povolaného rozpoznať a milovať Trojjediného Boha vo všetkých veciach. To je presne to, čo nám pápež František pripomína v Laudato si’, pričom znovu výslovne spomína Bonaventúru: „Každé stvorenie nesie sebe vlastnú trojičnú štruktúru“ (č. 239) a z toho – stále sa odvolávajúc na svätca z Bagnoregia – by malo vyplývať „univerzálne zmierenie so všetkými stvoreniami“ (č. 66). A to je možné kvôli tomu – ako hovorí Bonaventúra –, že „Božie Slovo je v každom stvorení, a preto každé stvorenie hovorí o Bohu“ (Komentár ku Kazateľovi c. 1 ad resp.).

Privilegovaným odrazom trojičných vzťahov je však ľudská osoba, ktorá naplnená darom Ducha Svätého dovádza k dokonalosti tajomstvo obsiahnuté v celom vesmíre. Práve v tomto antropologickom kontexte Bonaventúra kvalifikuje ľudskú osobu ako „mikrokozmos“, a to nielen preto, že je porovnateľná s „makrokozmom“, ale aj preto, že je jeho naplnením alebo naopak, jeho zničením: kvalitu ľudského života podmieňuje kvalitou prostredia, v ktorom žije. Pápež František nám to neustále pripomína a všetkých vyzýva, aby boli vnímaví k volaniu, ktoré sa ozýva zo zeme i od chudobných. Vždy, keď podporujeme „bratstvo a sociálne putá“ medzi ľuďmi, podporujeme aj kvalitu životného prostredia na zemi, bránime ju pred našou rivalitou a chamtivosťou.

Stručne povedané, podľa Bonaventúru sa teologická inteligencia musí stať skúsenosťou Boha a vášňou pre tento svet, čo nám v ňom umožní objaviť jasný znak Božej lásky.

Majster z Bagnoregia sa nás dôrazne spytuje, nakoľko počúvanie nielen Písma, ale i spoločného volania zeme a chudobných osvetľuje našu inteligenciu a naše city, a tak nás robí schopnými „vyniesť na svetlo skryté veci (Božie)“ a byť darom pre „všetky deti Cirkvi“ a sveta.

Služobník rádu: vášnivý sprievodca

Dňa 2. februára 1257, vo veku približne 40 rokov, sa život svätého Bonaventúru radikálne zmenil. Počas kapituly slávenej v Ríme v kostole Ara Caeli, na ktorej bolo prítomných asi sto bratov zastupujúcich tridsaťtri provincií rádu, bratia aj na návrh odchádzajúceho generála Jána z Parmy zvolili brata, ktorý sa kapituly nezúčastnil a zdržiaval sa v Paríži: Bonaventúru z Bagnoregia.

Bonaventúra si hneď od začiatku uvedomoval, aké bremeno bude musieť prevziať: správu 30 000/35 000 bratov roztrúsených po celej Európe, od Anglicka až po Mongolsko/Čínu a severnú Afriku. Takýto rýchly rast spolu s komplikovanou prítomnosťou hlbokých kultúrnych rozdielov v ráde boli dôvodom na vážne obavy, ktoré bolo potrebné riešiť s veľkou starostlivosťou a zanietením. Vyplýva to z jeho prvého okružného listu, ktorý napísal hneď po svojom zvolení v apríli 1257. Okrem toho, že bratov vyzval k obráteniu mysle a srdca v rôznych momentoch minoritského života, chcel im pripomenúť aj ich povolanie v Cirkvi: „byť zrkadlom úplnej svätosti“ (List I, 1, In: Opere di san Bonaventura: Opuscoli francescani / 1, vol. XIV/1. Rím: 1993, s. 113). Spomedzi rôznych nedostatkov, ktoré generálny minister v tomto liste pripomína, sa zdá byť jeden stále aktuálnym: „aby leniví bratia pracovali“.

Na podporu tejto obnovy kvality života napísal Bonaventúra, opäť na žiadosť generálnych kapitúl, dva dôležité texty. Prvým je ten, ktorý predložil v roku 1260 na kapitule v Narbonne, kde bratské zhromaždenie schválilo generálne konštitúcie, v ktorých ako zostavovateľ reorganizoval a doplnil mnohé zmätočné ustanovenia, ktoré si rád dal v priebehu času počnúc rokom 1239. Na nasledujúcej kapitule, ktorá sa konala v Pise v roku 1263, zhromaždenie bratov prijalo a vyhlásilo za oficiálne i druhé dielo, ktoré Bonaventúra vytvoril: Legendu maior a Legendu minor o svätom Františkovi, texty, ktorými sa pre všetkých a navždy stanovila definitívna narácia o Františkovej svätosti. Týmito dvoma dielami, právnickým a naratívnym, Bonaventúra ponúkol bratom dvojitý a vzájomne sa doplňujúci rad ukazovateľov: právne normy, ktorými sa mali riadiť, a vzor života, ktorý mali napodobňovať.

Opis Bonaventúru ako „druhého zakladateľa rádu“ je síce prehnaný, ale predsa len má niečo do seba. Svojím dlhým pôsobením vo vedení rádu poskytol menším bratom definitívnu identitu, potvrdil a objasnil ich dvojaký mandát: silný záväzok k evanjelizácii a pozornú vernosť vlastnému povolaniu menšieho brata. V oboch aspektoch mu bola rozhodujúcim odkazom postava svätého Františka: zárukou bola jeho svätosť. Práve to Bonaventúra s veľkou vážnosťou anticipuje v prológu svojej Legendy, kde Františka kvalifikuje ako „Božieho posla, hodného Kristovej lásky a dávaného za príklad dokonalého nasledovania Krista“ (LegM prol. 2). Stručne povedané, ako generál rádu sa s odvahou a inteligenciou ujal delikátnej úlohy: zachovať prvky ideálu prvých bratov a integrovať ho s vývojom identity rádu, ktorý sa silne a široko angažuje v pastoračných a kultúrnych aktivitách podporujúcich vieru a kresťanský život.

Treba spomenúť aj ďalšie dve „františkánske“ diela svätca z Bagnoregia. V roku 1260 zostavil Regulu pre novicov, v ktorej okrem iných aspektov pripomína tým, ktorí chcú tento život prijať, že „dobrovoľná chudoba je základom celej duchovnej stavby“. Ďalším textom je rozsiahla a bohatá zbierka Kázne na nedele a k svätým (1267 – 1268): Bonaventúra si uvedomoval nedostatočnú prípravu bratov na kazateľský úrad, preto im chcel svojimi kázňami nielen pripomenúť dôležitosť tejto úlohy, ale aj ponúknuť nástroj, ktorý by im pomohol lepšie vykonávať ich vlastnú službu.

Odhaduje sa, že Bonaventúra počas svojho pôsobenia vo funkcii generálneho ministra strávil štvrtinu svojho času putovaním po európskych cestách. Jeho cesty ako animátora a sprievodcu rádu sa skončili 23. mája 1273, keď ho Gregor X. vymenoval za kardinála a biskupa v Albano a požiadal ho, aby pracoval na príprave Druhého lyonského koncilu, ktorý sa mal konať v máji nasledujúceho roku. Pri tejto príležitosti bola do Lyonu zvolaná aj mimoriadna generálna kapitula, ktorá mala do čele rádu vymenovať Bonaventúrovho nástupcu. Zvolený bol Girolamo z Ascoli, budúci pápež Mikuláš IV. O dva mesiace neskôr, počas zasadania koncilu, Bonaventúra v nedeľu 15. júla ráno opustil tento svet, aby sa pripojil k tomu, ktorého hľadal celým svojim srdcom a mysľou. Jeho pohreb sa slávil nasledujúci deň. Koncilové akty zaznamenávajú túto udalosť týmito slovami: „Bonaventúra bol milovaný Bohom i veriacimi“ a „všetkých, ktorí sa s ním počas života stretli, napĺňala voči nemu hlboká náklonnosť“.

Ako generálny minister nám zanechal jasné a silné svedectvo: nadšenie pre rád, ktorý zveril svätej pamiatke Františka, ako najvyššej mierke vernosti povolaniu menšieho brata i jeho pastoračnému nasadeniu.

V tomto zmysle nás Bonaventúra ako „služobník“ pozýva položiť si otázku o zmysle našej príslušnosti k rádu, podnecujúc nás, aby sme ju prežívali ako dar prijatý od Boha a zároveň ako záväzok, ktorý máme spoločne realizovať v prospech Cirkvi a sveta.

Mystika lásky: cit, vrchol poznania

Historicky sa Bonaventúra zapísal do pamäti snáď viac než mystik než ako minister a učiteľ, a to až do tej miery, že ho Lev XIII. označil za „knieža mystickej teológie“. Je pravdou, že u Bonaventúru mystika napĺňa ako cestu inteligencie aplikovanej na vieru, tak aj zmysel príslušnosti k rádu menších bratov, pretože v oboch prípadoch ide o rovnaký cieľ: „zakúsiť“ Boha.

Na tejto ceste je referenčným bodom, ktorý Bonaventúra stanovil, určite mystická udalosť stigmatizácie svätého Františka: „Serafínsky zápal túžby ho pozdvihol k Bohu a sladký pocit súcitu premenil na toho, ktorý sa dal z prebytku lásky ukrižovať“ (LegM XIII, 3).

Tvárou v tvár otázke, aké sú procesy, ktoré umožňujú „skúsenosť Boha“, Bonaventúra, vychádzajúc aj z vlastnej skúsenosti, ponúka na konci svojho slávneho spisu Itinerarium mentis in Deum oslnivú odpoveď: „Ak sa pýtaš, ako sa tieto veci dejú, pýtaj sa milosti, nie náuky, túžby, nie poznania […] nie jasu, nepýtaj sa svetla ale ohňa, ktorý úplne zachváti a privedie k Bohu.“ (Itinerarium VII,6)

Tento proces však vyplýva z antropologického predpokladu: človek je „bytosť túžob“ (vir desideriorum), ktorá svojou prirodzenosťou smeruje k jedinečnému a konečnému objektu, ktorý jediný môže uhasiť jeho hľadanie: k Bohu. Bonaventúra sám bol človekom túžby: ako v službe rádu, či vo vlastnom akademickom pôsobení i pri hlásaní evanjelia ho hnala túžba kontemplovať ukrižovaného Krista, ktorý je definitívnym referenčným bodom pre myslenie a lásku k Bohu. Iba v ňom sa totiž nachádza koreň údivu, ktorý by mal roznietiť srdce a myseľ každého človeka: nadmiera lásky, vďaka ktorej sa rozhodol dať sa ukrižovať. Obklopený a nesený touto láskou je človek „vedený do Boha“: „S ukrižovaným Kristom prechádzame z tohto sveta k Otcovi“ (Itinerarium VII,6). Na tejto ceste afektívneho návratu, mystickej Veľkej noci, je Kristus prostredníkom, centrom nielen trojičného tajomstva, ale aj dynamiky ľudského srdca v jeho túžbe po Bohu: on je jediným prostredníkom, ktorý „vedie ľudí späť k Bohu“ (De reductione 23).

Z týchto náznakov je zrejmé, že Bonaventúrova mystika je v podstate vzťahová, usporiadaná smerom k Druhému, teda na ceste k Bohu, cez ľudské telo Toho, ktorý sa z nadbytku lásky stal jedným z nás, aby nás zjednotil s Bohom. Bonaventúrsku mystiku tak možno prirovnať k ľudskej chôdzi sprevádzanej Kristovým človečenstvom ako jedinou cestou k Otcovi. Práve preto sa v jeho kristologickom náčrte mystickej cesty realizujú slová, ktorými František z Assisi začína Nepotvrdenú regulu: „Toto je regula a život menších bratov […] nasledovať učenie a šľapaje nášho Pána Ježiša Krista“ (RnB I,1), toho, ktorý sa stal vteleným a ukrižovaným Slovom.

Vo Vianočnej kázni sú tieto dva momenty Kristovho tela uvedené do dokonalej harmónie: „Aby sa dosiahol dokonalý pokoj, najvernejší Prostredník sa najprv daroval ľudstvu v Narodení a potom sa úplne obetoval Bohu za ľudstvo v Umučení. Videním, vierou a priľnutím k tomuto tajomstvu vtelenej a ukrižovanej lásky sa cesta človeka uskutočňuje, oživuje a udržiava Duchom Svätým: „Dostáva sa len tomu, kto túži a túži len ten, koho vnútorne roznecuje oheň Svätého Ducha poslaného na zem Kristom.“ (Itinerarium VII,4)

Avšak dar Ducha, ktorý umožňuje uskutočniť mystické paschálne tajomstvo, človeka nechráni od námah cesty, t. j. skúsenosti Boha, ktorú hľadá a na ktorú sa pripravuje prostredníctvom procesu uskutočňovaného postupne a usporiadane. Bonaventúrove asketicko-mystické diela sú ponukou metódy, pomocou ktorej možno uskutočňovať túžbu i hľadanie. Pripomeňme si len dva z nich: Strom života a Trojitú cestu. V prvom sa pozornosť sústreďuje na afektívnu kontempláciu Krista zjaveného na strome života, ktorým je kríž; v druhom sa ponúka meditácia o troch momentoch ľudskej skúsenosti, a to predovšetkým o troch spôsoboch zakúšania – pokoja (prostredníctvom očistenia túžob), pravdy (prostredníctvom osvietenia intelektu) a napokon lásky (prostredníctvom Ducha, ktorý roznecuje dušu, aby ju spojil s ukrižovanou a snúbeneckou láskou Krista).

Bonaventúra nám teda pripomína, že človek je „túžiaci“, povolaný kráčať k tomu, ktorý je zdrojom jedinečnosti, pravdy a krásy všetkého.

Ale či na tejto ceste každodenného stretávania sa s tým, ktorý jediný postačí, nehrozí často riziko, že sa od neho „odtrhneme“, že sa od neho odlúčime, aby sme sa rozptýlili v mnohorakosti?

Ako často zažívame túto „roztržitosť“, v ktorej strácame Celok tým, že si ho zamieňame s časťami?

Bonaventúra nám však pripomína, že všetko má zmysel a hodnotu, ak nám to pomáha dosiahnuť to jediné, čo potrebujeme: „byť privedení k Bohu“. Nemali by byť oslavy výročia stigiem svätého Františka v roku 2024 časom na pripomenutie si toho podstatného, vďaka čomu môžeme znovu získať všetko ostatné novým a plným spôsobom?

Záver: Trojitý odkaz zanechaný Bonaventúrom

V júli 1274 Bonaventúra ukončil svoj život veľkoryso a vášnivo strávený s v troch oblastiach, ktoré aj pre nás predstavujú konštitutívne momenty vlastného rehoľného povolania, o ktorých treba „pozorne“ „rozjímať“, ako nás na začiatku vyzval Pavol VI.

Ako majster teológie nás Bonaventúra učí ceste inteligencie, vďaka ktorej môžeme prejsť od zmätku temnej húštiny k hlbšiemu pochopeniu viery (k osvieteniu), vynášajúc „skryté veci na svetlo“. Ako služobník rádu nám pripomína záväzok, aby sa náš život stal svedectvom oživovaným ochotou k obnove (k očisťovaniu), aby aj v radikálne odlišných časových a kultúrnych podmienkach náš život menších bratov ostal „žiarivým zrkadlom svätosti“. Ako mystik nám ukazuje stred, z ktorého všetko vychádza a napĺňa sa, totiž ukrižovaného Krista, ktorý nám z kríža udeľuje „oheň Ducha Svätého“, vďaka ktorému dosiahneme náš konečný cieľ: „byť prenesení“ a „premenení na Boha“, toho, ktorý napĺňa všetky veci a robí ich dobrými a krásnymi.

Pokoj a všetko dobré

Brat Massimo Fusarelli OFM, generálny minister
Brat Carlos Alberto Trovarelli OFMConv, generálny minister
Brat Robero Genuin OFMCap, generálny minister
Brat Amando Trujillo Cano TOR, generálny minister