Synodálna obnova Cirkvi / Cítenie v Duchu, rozlišovanie, spoločenstvá, nové úvahy
Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2023 v prílohe Synodálna cesta.
1. „Hľa, robím novú vec: práve teraz vyrastá, či ju nevidíte?“ (Iz 43, 19). Tieto slová proroka Izaiáša rezonujú v mojom srdci od chvíle, ako pápež František zvolal Boží ľud na synodálny proces, ktorý nemá v dvetisícročných dejinách kresťanstva obdobu.
Prvýkrát to bolo minulý rok 9. a 10. októbra 2021, keď som sa zúčastnil na inaugurácii procesu vo Vatikáne ako člen teologickej komisie pri sekretariáte synody. Nedávno sa mi to potvrdilo – v súvislosti s druhou kontinentálnou etapou procesu – pri analýze a syntéze správ, ktoré som dostal od miestnych cirkví, dikastérií Rímskej kúrie, rehoľníkov, laických združení a cirkevných hnutí…
Stačilo by všimnúť si jednu skutočnosť: zo 114 biskupských konferencií poslalo výsledky svojho auditória 112 biskupských konferencií, čo je počet, ktorý sa nikdy predtým nedosiahol pri konzultáciách tohto druhu. V súvislosti s tým – a práve preto, že mediálne pokrytie tohto procesu a účasť na ňom sú vo všeobecnosti stále značne obmedzené – nás môžu zaujímať dve otázky.
Prvá: čo je to vlastne tá novosť, ktorá sa ohlasuje, a ak je to naozaj tak, v čom spočíva? Druhá: ako sa táto novosť môže stať konkrétne dejinami, zachytávajúc skúsenosť Božieho ľudu dnes a budúcnosť Ježišovho evanjelia v dnešku ľudstva, teda – povedané slovom pápeža Františka – v „zmene epochy“, ktorej sme vlastne divákmi a ktorú sme všetci povolaní s čoraz jasnejším svedomím a primeraným vybavením riadiť, pokiaľ možno ako protagonisti?
Myslím si, že na získanie odpovede je rozhodujúce čítať synodálny proces na pozadí toho, čo sa v dvetisícročnej histórii Cirkvi od Druhého vatikánskeho koncilu dalo do pohybu.
Boli to naozaj, povedané slovami Jána XXIII., „nové Turíce“? Bol to závan Ducha, ktorý vložil do Cirkvi silu, aby v tvorivej vernosti obnovila svoje poslanie, ktoré Druhý vatikánsky koncil opisuje ako „sviatosť, v Ježišovi znamenie a nástroj dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia“ (LG 1)?
2. Pojem, ktorý najlepšie vyjadruje význam a smerovanie tejto novosti (ona je vždy nová, keďže je napokon stará ako evanjelium), je pojem Cirkev – Boží ľud, Kristovo telo, živý chrám Ducha Svätého. Pápež František v homílii 11. októbra pri príležitosti 60. výročia začiatku Druhého vatikánskeho koncilu povedal: „Znovu objavme koncil, aby sme vrátili prvenstvo Bohu.“
Nie je Cirkev „zhromaždením“ (ekklesía znamená práve zhromaždenie, kon-vokácia) tých, ktorí nasledujú Ježiša a kráčajú spolu (synoda znamená spoločná cesta) v skúsenosti, že všetci sme synmi a dcérami Boha, ktorý je Abba, a sme povolaní žiť a angažovať sa, aby „prišlo jeho Kráľovstvo“?
Koncil je teda silným pozvaním Ducha pre Cirkev: „Staň sa tým, čím si!“ ako dar od Boha, nasleduj Ježiša, vydaj sa na cestu v závane Ducha, počúvaj volanie chudobných a zeme, pozorne skúmaj znamenia našich čias, ktoré si žiadajú byť rozlúštené, aby nám ako ľudskej rodine, milovanej Bohom, ukázali, ktorou cestou sa máme vydať.
Obnova, ktorú si želá koncil, sa uberá týmto smerom: sprístupniť všetkým bohatstvo Božieho slova a lámaného chleba, podporovať vedomie spoločnej dôstojnosti a povolania Božích synov a dcér v Cirkvi, ktorá uskutočňuje bratstvo a ktorá ho v duchu služby ponúka všetkým ako soľ a kvas na uskutočňovanie spravodlivosti, oslobodenia a solidarity. V mene Ježiša.
3. Cesta Božieho ľudu s Koncilom sa opäť dala do pohybu. Niežeby predtým stála na mŕtvom bode…, ale v živote Cirkvi je to tak vždy: slovami blahoslaveného Antonia Rosminiho z jeho prorockého diela Päť rán svätej Cirkvi, Cirkev prežíva „obdobia pochodu“ a „obdobia zastavenia“, takže „teraz sa vidí smerovať k nejakému novému a veľkému rozvoju; teraz sa vidí v pokoji, pretože dosiahla koniec svojej cesty“.
Šesťdesiat rokov po skončení Koncilu existujú dve línie vývoja, v ktorých sa cesta obnovy ukazuje ako ďalekosiahlejšia a dlhodobejšia.
Prvý je ten, ktorý nachádza vyjadrenie v dvoch stručných dekrétoch, ktoré – ako zdôraznil Benedikt XVI. – na prvý pohľad nevzbudzovali pozornosť, ale s odstupom času proklamujú najväčšie zmeny v postavení Cirkvi v dejinách: Dekrét o náboženskej slobode Dignitatis humanae a dekrét o vzťahu k iným náboženstvám Nostra aetate. Stačí si spomenúť na bezprecedentnú udalosť dňa modlitieb náboženstiev za mier v Assisi v roku 1986. Okrem toho, či Pavol VI. vo svojej encyklike Ecclesiam suam z roku 1964 s charizmatickým nadhľadom nenapísal, že Cirkev je dnes povolaná stať sa „slovom, dialógom, rozhovorom“? (porovnaj č. 67).
V Ecclesiam suam Pavol VI. naznačuje aj druhú líniu vývoja, ktorá je rozhodujúca pre dnešnú cestu Cirkvi: prebudenie „prorockého vedomia“ (porov. č. 23), že sme Cirkev ako Boží ľud na ceste, a nájdenie vhodných a konkrétnych pastoračných a inštitucionálnych spôsobov, aby sa to stalo uskutočniteľným prostredníctvom vhodnej „reformy“ (č. 49).
V tomto duchu Pavol VI. na konci koncilu 15. septembra 1965 ustanovil apoštolským listom Apostolica Sollicitudo Synodu biskupov, aby – ako napísal – Boží ľud mohol naďalej prijímať „to veľké bohatstvo dobrodení, ktoré sme počas koncilu šťastne získali z nášho živého spojenia s biskupmi“, s plným vedomím, že „ako každá ľudská inštitúcia sa môže časom ešte viac zdokonaliť“.
4. Ak ju dobre čítame, táto rozprava sleduje cestu, ktorá vychádzajúc z postavy Cirkvi, čo vyniká koncilom a ustanovením biskupskej synody, prirodzene vedie k synodálnej ceste zahŕňajúcej celý Boží ľud. V ňom sa píše: „Cesta synodality je cestou, ktorú Boh očakáva od Cirkvi tretieho tisícročia“. Veď práve „svet, v ktorom žijeme a ktorý sme povolaní milovať a slúžiť mu aj v jeho protirečeniach, [si] od Cirkvi vyžaduje posilnenie synergií vo všetkých oblastiach jej poslania.“
Nie je to len štrukturálny fakt, hoci si vyžaduje jasný, obozretný a všadeprítomný záväzok aj na tejto úrovni. Je to skutočnosť, ktorá sa chce zamerať na spôsob videnia, myslenia, vzťahovania sa, konania ako Ježišovi učeníci: hľadanie, myslenie, vzťahovanie sa, konanie v počúvaní Ducha, aby sme rozoznali cesty, po ktorých máme spoločne kráčať, aby sme sa vtelili a vydávali svedectvo o evanjeliu.
To znamená reorganizáciu spôsobu bytia Cirkvi na základe vedomia jednoty a rovnosti všetkých na základe krstu: preto – ako sa píše v Dekréte o apoštoláte laikov Apostolicam actuositatem – existuje „rôznosť služby, ale jednota poslania“ (č. 2).
Tu je pointa. Služba – teda služba – v Cirkvi nie je len služba, ktorú v špecifickej forme poskytujú tí, ktorí prijímajú a vykonávajú sviatosť vysviacky – biskupi, kňazi, diakoni, ale každý človek na základe krstu, ktorý z neho robí jedno v Ježišovi Kristovi, jeho tele, Božom ľude. A preto spoločná synodalita – zdôrazňuje pápež František – „nám ponúka najvhodnejší rámec na pochopenie samotnej hierarchickej služby“. Ona – bez toho, aby vytvárala nerovnosť v Božom ľude – má na základe sviatostného daru, z ktorého sa rodí a živí, kvalifikovanú úlohu byť autoritatívnym strážcom, tlmočníkom, svedkom viery v Božom ľude a v službe Božiemu ľudu.
5. Podľa pápeža Františka – ale všimol si to už aj Ján Pavol II. v Novo millenio adveniente – „sme na polceste“ v realizácii toho, čo nám navrhol Koncil. Synoda o rodine a synoda o mladých ľuďoch, do ktorých sa priamo zapojil nielen episkopát, ale aj Boží ľud (najmä rodiny a mladí ľudia na svojej úrovni), urobili dôležitý krok vpred.
Medzinárodná teologická komisia vo svojom dokumente Synodalita v živote a poslaní Cirkvi z roku 2018 ponúkla prvé solídne teologické objasnenie: ukázala, že synodalita nie je voliteľným doplnkom, ale vnútorným rozmerom života a poslania Cirkvi, t. j. vyjadruje jej spôsob bytia a konania, je zakorenená v Písme a v živej Tradícii. V tomto duchu stojí za zmienku list Iuvenescit Ecclesia Kongregácie pre náuku viery (z roku 2016) o spolupatričnosti „hierarchických darov“ a „charizmatických darov“: dôležité objasnenie, ktoré spája náuku Druhého vatikánskeho koncilu so skúsenosťou Cirkvi dozrievajúcou v nasledujúcich desaťročiach.
To vedie k apoštolskej konštitúcii pápeža Františka Episcopalis communio o biskupskej synode z 15. septembra 2018. Doladenie po viac ako päťdesiatich rokoch o povahe a fungovaní biskupskej synody „v historickej chvíli, v ktorej Cirkev vstupuje do ‚novej evanjelizačnej etapy‘ (Eg 1), ktorá od nej žiada, aby sa konštituovala“ vo všetkých regiónoch zeme v „stave trvalého poslania“ (č. 1).
Z toho vyplýva „dôležitosť konzultačného procesu, aby sme poznali názor pastierov a veriacich na to, čo sa týka dobra Cirkvi“ (č. 7). „Týmto spôsobom sa ukazuje, že synodálny proces má nielen svoj východiskový bod, ale aj svoj cieľ v Božom ľude“ (Ibid.). Toto objasnenie je rozlišujúce a ponúka teologický dôvod pre metodológiu a cestu, ktorú sme nastúpili v súvislosti s nasledujúcim zhromaždením biskupskej synody.
Napokon – dúfa pápež František – „aj vďaka biskupskej synode sa postupne stane jasnejším, že v Kristovej Cirkvi existuje hlboké spoločenstvo: tak medzi pastiermi a veriacimi, pričom každý vysvätený služobník je pokrstený medzi pokrstenými, ustanovený Bohom, aby pásol svoje stádo, ako aj medzi biskupmi a rímskym pápežom, pričom pápež je „biskup medzi biskupmi, povolaný zároveň – ako nástupca apoštola Petra – viesť rímsku cirkev, ktorá v láske predsedá všetkým cirkvám“. „To zabraňuje tomu, aby akýkoľvek subjekt existoval bez druhého.“
6. Začatie synodálneho procesu v minulom roku sa v tomto rámci javí ako etapa zjavnej a skúmania hodnej aktuálnosti: celý Boží ľud je totiž povolaný klásť si otázky o synodálnej a misijnej identite Cirkvi v dnešných ľudských dejinách.
To zahŕňa dva odlišné, ale navzájom sa zbližujúce ciele: aktivizovať na úrovni každej miestnej cirkvi proces svedomia a komunitného rozlišovania vlastného stavu zdravia a zrelosti v synodálnej a misijnej perspektíve; a spoločne aktivizovať na úrovni biskupských konferencií, a to aj na kontinentálnej úrovni konfiguráciu biskupskej kolegiality ako výraz spoločenstva medzi cirkvami: aby sa nakoniec dosiahlo slávenie biskupskej synody v budúcom roku.
Nasledujúce synodálne zhromaždenie bude teda vyzvané, aby uskutočnilo rozlíšenie toho, čo vzišlo z procesu, ktorý sa pripravoval v Božom ľude počas uplynulých dvoch rokov, aby to vrátilo miestnym cirkvám na realizáciu v tvorivej vernosti s ohľadom na svoj cirkevný, kultúrny a sociálny kontext.
7. Téma pripomína tri kľúčové pojmy koncilu: spoločenstvo, účasť, poslanie. Dôraz sa kladie na pojem účasť, účasť všetkých na dare spoločenstva s Bohom a medzi sebou navzájom v Ježišovi, a na pojem služba, ktorú sme všetci povolaní vykonávať v misii.
Keď sa zaoberáme témou založenia, praktického usporiadania a spôsobu vykonávania účasti všetkých na poslaní Cirkvi, nesmieme riskovať, že diskurz nastavíme do nevhodnej podoby: budeme považovať za samozrejmé, že „moc“ (exousía) je celá a len v rukách ordinovaného úradu (hierarchie). Pohľad, ktorý treba mať, je iný. Znamená to uznať, že zdrojom spásonosnej exousíe, ktorej je Boží ľud depozitárom, je vzkriesený Kristus a že sa o ňu delí s tými, ktorí sú s ním spojení ako údy jeho jediného tela.
Na ilustráciu tejto účasti Lumen gentium nielenže opisuje Boží ľud ako „mesiášsky ľud“, pomazaný a posvätený v Kristovi Duchom Svätým ako kňazský, prorocký a kráľovský ľud (porov. č. 9 –11), ale výslovne aj uvádza, že z tohto dôvodu je každý v Cirkvi obdarený milosťou, a teda spôsobilý uplatňovať sensus fidei: „cítiť“ – teda vnímať, uvažovať, konať – podľa Kristovho srdca a mysle. Na tomto základe Duch Svätý „udeľuje veriacim každého rádu osobitné milosti, ktorými ich robí schopnými a pripravenými na prevzatie rôznych misií a úradov užitočných pre obnovu a väčší rozmach Cirkvi podľa týchto slov: ,Každému sa dáva prejav Ducha, aby mal spoločný úžitok‘ (1 Kor 12, 7)“ (LG 12). A práve preto, aby sa zabezpečil prameň odkazu na Krista a harmónia spoločenstva, sa v Cirkvi chápe a uskutočňuje táto špecifická a neodňateľná účasť na exhortácii vzkrieseného Pána, ktorá sa udeľuje sviatosťou svätenia (porov. LG 10).
Je tu však ešte niečo viac. Prítomnosť zmŕtvychvstalého Krista, ktorý je zdrojom poslania Cirkvi, v dejinách treba vidieť a prežívať nielen takpovediac proti prúdu cesty Božieho ľudu, ale aj po prúde. To znamená, že je nielen jej stále novým princípom a nevyhnutným predpokladom, ale aj jej ovocím a darom, o ktorom treba svedčiť a ktorý treba odovzdávať. Toto vyjadruje koncil, keď opisuje Cirkev ako „sviatosť v Kristovi, ktorá je znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia“ (LG 1).
8. V tomto svetle niekoľko slov o metóde synodálneho procesu. Tak sa dostávam k druhej z otázok, pri ktorých som začal: ako je možné, že táto novosť musí vstúpiť do dejín na ceste Božieho ľudu?
Pápež František to opakoval pri mnohých príležitostiach: synoda nie je konvent ani parlament, jej protagonistom je Duch Svätý. V skutočnosti chce aktivovať počúvanie toho, „čo Duch hovorí Cirkvi“ (porov. Zjv 2, 7). Ako sa to však stane? Ako sa človek stane „synodou“, ktorá počúva Ducha?
Skúškou je vykonávanie komunitného rozlišovania ako synergickej aktivácie ducha proroctva všetkými zložkami Božieho ľudu (porov. Lumen gentium, 12): osobného a komunitného daru sensus fidei, ktorý prostredníctvom načúvania Božiemu hlasu, ktorý zaznieva v Ježišovom evanjeliu a osvetľuje znamenia čias, podnecuje a oživuje performatívnu interpretáciu dejín vo svetle a v službe príchodu Božieho kráľovstva. V atmosfére modlitby a predovšetkým duchovného obrátenia.
Ak je v procese rozlišovania spoločenstva režisérom Duch Svätý, aký je kompas, ktorý ukazuje a zabezpečuje, aby sme boli naladení na jeho vlnovú dĺžku? Iste, existuje celý rad objektívnych kritérií: Božie slovo in primis, Tradícia, sensus fidei, Magistérium, charizmy Ducha, ale aj múdrosť obsiahnutá v náboženských a kultúrnych tradíciách, správny rozum a dozrievanie historického vedomia ľudstva.
Spoločne však existuje rozhodujúce vnútorné kritérium: cítenie v Duchu. Ide o osobné a spoločné vnímanie prítomnosti a pôsobenia Ducha Svätého v Kristovi. Na jeho prijatie je potrebné dozrievanie, očista, tréning, cvičenie.
Nemožno sa uspokojiť s uplatňovaním interiority pestovanej len na osobnej úrovni – ktorá, samozrejme, zostáva nevyhnutná –, treba ju praktizovať súčasne so skúsenosťou „my“, ktorú vytvára vzkriesený Kristus v stretnutí seba s druhými, v ňom, v dejinách. V spomínanom dokumente Medzinárodnej teologickej komisie pre synodalitu čítame: musíme sa „vychovávať k tomu, aby sme v spoločenstve prežívali milosť prijatú v krste a uvedenú do života Eucharistiou: paschálny prechod od individualistického ‚ja‘ k cirkevnému ‚my‘, kde každé ‚ja‘, odeté Kristom (porov. Gal 2, 20), žije a kráča s našimi bratmi a sestrami ako zodpovedný a aktívny subjekt v jedinom poslaní Božieho ľudu“ (č. 107).
Táto spoločná a každodenná mystika, pretože je to mystika Božieho ľudu, ktorá pramení „z jednoty Otca, Syna a Ducha Svätého“ – ako pripomína Lumen gentium (porov. č. 4) – je skúsenosťou skutočne božského Boha v jeho sprítomňovaní sa nám v Kristovi, ktorý sa neodtrháva od dejín, ale dáva prúdiť „Božej krvi“ (ako nazýva Ducha Svätého Katarína Sienská) v umučenom tele, ale povolanom k premene sveta vo Vzkriesenom.
9. Toto cítenie v Duchu si vyžaduje, aby bolo relevantne a prísne spojené s tým, čo sa nazýva synodálne myslenie. Ako vyzýva svätý Pavol: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale nechajte sa premeniť obnovou svojho zmýšľania, aby ste rozoznali Božiu vôľu, čo je pre neho dobré, príjemné a dokonalé“ (Rim 12, 2).
Takto to vyjadruje Medzinárodná teologická komisia: „Ide o uplatňovanie vzťahového spôsobu nazerania na svet, ktorý sa stáva spoločným poznaním, vhľadom do videnia druhého a spoločným videním všetkých vecí“ (Lumen fidei, 27). Podľa svätého Pavla VI. je skutočný dialóg duchovnou komunikáciou, ktorá si vyžaduje špecifické postoje: lásku, úctu, dôveru a obozretnosť, v „atmosfére priateľstva, viac služby“ (Ecclesiam suam, 90). Pretože pravda – zdôrazňuje Benedikt XVI. – „je to logos, čo vytvára dialogos, a teda komunikáciu a spoločenstvo“ (Caritas in veritate, 4) (č. 111).
Počas celého dvadsiateho storočia a dnes viac ako kedykoľvek predtým sa ľudia najotvorenejšieho a najštedrejšieho ducha stali hovorcami nevyhnutnej potreby prístupu k „novému mysleniu“ (Das neue Denken, 1925) pre budúcnosť súčasnej planetárnej civilizácie, v ktorej žijeme: tak za všetkých hovorí F. Rosenzweig v „manifeste“, ktorý nesie tento názov. Edgar Morin vyjadril túto požiadavku výstižnou a provokatívnou formulkou: musíme „prehodnotiť myslenie“. A pápež František neúnavne vyzýva k rozhodnej „konverzii“ myslenia a odvážnej „kultúrnej revolúcii“, aby sme s tvorivou zodpovednosťou čelili prebiehajúcej „zmene epochy“ (porov. Veritatis gaudium, Proem, č. 3).
Pozvanie je vstúpiť na „miesto“ myslenia a rytmizovaného konania počúvaním, disponibilitou, vzájomným a nadbytočným darom, výmenou, stretnutím so Svetlom, ktoré osvecuje každého človeka, ktoré žiari zo všetkých a medzi všetkými a ktoré si postavilo svoj stan medzi nami: Božie Slovo, ktoré sa stalo telom (Jn 1, 2. 14).
Základom dialogickosti, ktorá je vlastná hľadaniu a ľudskému budovaniu pravdy a spravodlivosti („konanie pravdy v agapé“, o ktorom hovorí Nový zákon, porov. Ef 4, 15) je trojičnosť: ako svoj zdroj odkazuje späť k Bohu, Otcovi, ktorý hovorí o sebe v Slove, ktoré sa stalo telom, o Synovi, ktorý je s ním konsubstanciálny, ktorý sa láme v pluralite stvorených slov, ktoré sú v jeho vtelení, smrti na kríži a zmŕtvychvstaní v ňom slobodne a bezodplatne povolané k tomu, aby sa vo vanutí Ducha Svätého zopakovali vo svojej neodňateľnej identite a odlišnosti. Ontologická teória pravdy je teda v kresťanskej perspektíve trojične dialogická vertikálne aj horizontálne: nakoľko je zakotvená, vyjadrujúc ju na úrovni stvorenia v Kristovi, podľa logiky maior dissimilitudo v toľkej podobnosti, v pravde Trojjediného Boha.
Z toho vyplýva, že uskutočňovanie étosu dialógu je antropologickým a teologickým miestom, kde sa performatívne uskutočňuje len udalosť prístupu – a parte hominum – a epifánie – a parte Dei – k pravde v Kristovi.
V tomto dialogickom priestore sa má princíp interdisciplinarity – ktorý sa dnes na vedeckej úrovni odporúča ako nevyhnutný – vhodne interpretovať a podporovať – ako to upresňuje pápež František vo Veritatis gaudium – nie v „slabej“ forme jednoduchej multidisciplinarity, ale v „silnej“ forme transdisciplinarity ako kolokácie a fermentácie všetkých poznatkov v priestore Svetla a Života, ktoré ponúka Múdrosť vychádzajúca z Božieho zjavenia pri sprítomňovaní transcendencie Boha ľudským dejinám v Kristovi (VG, č. 4c).
10. Na záver chcem povedať, že synodalita hovorí niečo podstatné o záväzku sprítomňovať a pôsobiť ako kvas, soľ a svetlo evanjelia v kontexte planetárnej spoločnosti našich čias. Rozhodujúce stretnutia, ktoré sa črtajú na obzore pre celú ľudskú rodinu, si vyžadujú ducha a kultúru stretnutia a vzájomného počúvania, dialóg, spoluprácu a spoločný záväzok proti nespravodlivosti, chudobe, vojne a bezohľadnému vykorisťovaniu stvorenstva.
Nespokojnosť s metódami a miestami participácie v demokratických spoločnostiach, pokušenie uzavrieť sa do partikularizmu, autoritárske regurgitácie a nebezpečenstvo plazivej diktatúry ekonomických síl a technokracie si vyžadujú ostražitosť a víziu, angažovanosť, kompetentnosť a nový impulz.
Keď som sa koncom septembra, ako som už spomenul, zúčastnil na práci Sekretariátu synody, ktorý sa zaoberal zhromažďovaním plodov cesty, ktorú počas prvého roka vykonali miestne cirkvi, zaujala ma stránka proroka Ezechiela, ktorý vidí prameň vody vyvierajúci z pravej strany chrámu, ktorý sa skoro stáva živším a širším prúdom… (porov. Ez 47, 1 a nasl.). Obraz je prevzatý z knihy Zjavenie Jána (22, 1 – 2), v ktorej štvrté evanjelium rozpoznáva ukrižovaného Krista, z ktorého roztrhnutého boku vychádza krv a voda (porov. Jn 19, 33 – 34), a v škole cirkevných otcov Druhého vatikánskeho koncilu v Sacrosanctum Concilium sa uvádza: „de latere Christi in cruce dormientis ortum est totius Ecclesiae mirabile sacramentum“ (č. 5).
Sme azda práve my svedkami momentu, že tento prameň, ktorý sa má stať riekou, stále nanovo vytryskuje – pýtal som sa sám seba?
Mons. Piero Coda
Prednáška odznela na medzinárodnej konferencii Synodálna obnova života a misie Cirkvi: myslenie, spiritualita, rozlišovanie 21. októbra 2022 v Bratislave. (Krátené)