Tajomné pôsobenie Ducha slobody

V ten deň boli učeníci v dome všetci spolu. Hukot, prudký vietor a oheň, ktoré sprevádzajú zoslanie Ducha, sú typickými starozákonnými znakmi Božej prítomnosti a teofánie. Lukáš opisuje nové zjavenie a pôsobenie Boha v dejinách. Ako sa to udialo? Hoci učeníci v Jeruzaleme očakávali prisľúbený dar, ako im Ježiš prikázal, Lukáš píše, že sa to stalo náhle (Sk 2, 2), takpovediac nečakane. Nečakané v očakávaní. Moment prekvapenia. To znamená, že učeníci nemali všetko jasné. Pravdepodobne mali svoje predstavy, ale zostával tu otvorený priestor pre tajomstvo (alebo Tajomstvo). Takýmto spôsobom prichádza a zjavuje sa Boh. Nečakane, tajomne, prekvapivo, nie podľa našich predstáv… Keď Evanjelium podľa Jána hovorí o pôsobení Ducha, vyzdvihuje práve toto tajomné pôsobenie: „Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha“ (3, 8). Boh je Bohom prekvapení a je dobré nechať sa ním prekvapiť. Otvorenosť, očakávanie a bedlivosť nám pomáhajú rozoznať prítomnosť a pôsobenie Ducha v našom osobnom aj spoločnom živote. Je potrebné veriť v naplnenie prísľubu a nechať na Boha to, akou formou to uskutoční.

Keď sa „naplnil“ deň Turíc, vietor naplnil celý dom, v ktorom sa učeníci Ježiša nachádzali, a zároveň „sa im ukázali rozdelené jazyky ako oheň, spočinuli na každom jednom z nich“ a „všetci boli plní, naplnení Duchom Svätým“. Obidva symboly Ducha – vietor a oheň – prinášajú naplnenie. Vietor, v hebrejčine ruach, znamená aj Duch. Ten napĺňa dom a z prítomných vytvára autentické spoločenstvo. Duch je jeden, ale jeho prejavy sú rozličné, a preto sa viditeľný znak ohnivých jazykov rozdelí a nad každým spočinie jeden. Duch uspôsobuje jednotlivcov pre rôzne služby. Ide o rôzne charizmy, ktoré však človek spoznáva a vyjadruje v spoločenstve a ktoré sú mu dané pre službu spoločenstvu (1 Pt 4, 10). Tam, kde sú rôznosť a inakosť prežívané vo vedomí toho, že sa navzájom potrebujeme, tam rozličné dary nie sú prameňom žiarlivosti, závisti, neprajnosti, a rozdelenia, ale práve naopak, sú prameňom jednoty. Učeníci Ježiša – Cirkev – sú povolaní byť spoločenstvom Ducha. A kde je Pánov Duch, tam je sloboda (2 Kor 3, 17). V tomto spoločenstve všetci členovia – Peter, Barnabáš, Pavol, Filip… – sú živými osobami, ktoré svedčia, hľadajú, namáhajú sa, zápasia, a to všetko v slobode, vo vzájomnej úcte, vzájomnom počúvaní a prijímaní. Ak dovolíme, aby sa systém, „poriadok“, úlohy či funkcie postavili v spoločenstve nad osoby, Cirkev prestane byť spoločenstvom Ducha a stráca to najcennejšie, čo má a čím je povolaná byť.

Iveta Fides Strenková CJ