Téma identity v rámci trvalej formácie. Skúsenosti zo Školy formátorov v Krakove

Potreba trvalej formácie

Za posledné roky sa v Cirkvi postupne presadzujú nové pohľady na oblasť formácie. Dotýkajú sa všetkých jej etáp: od rozlišovania povolania cez prípravnú fázu a základnú formáciu až po formáciu trvalú. Jedným z konkrétnych prejavov týchto posunov je organizačná zmena z roku 2013, ktorou sa riadenie seminárov presúva z Kongregácie pre katolícku výchovu na Kongregáciu pre klérus. Dôležitým motívom tejto zmeny bolo zdôrazniť kontinuálnosť formácie, ktorá sa nekončí prijatím svätenia, ale v podobe trvalej formácie pokračuje celý život.

Ozveny medzinárodných diskusií a zmien je možné sledovať aj na Slovensku. Po úbytku povolaní a reflexii spoločenských zmien si rehole uvedomujú potrebu prehodnotenia prístupu k formácii. Väčší dôraz sa kladie na pastoráciu povolaní a na dlhší čas rozlišovania vo forme kandidatúry, postulátu alebo prednoviciátu. Prehlbuje sa spolupráca reholí vo formácii. Objavili sa zaujímavé projekty na podporu trvalej formácie (IDAŠ, Duchovné centrum Lukov Dvor, DOM – Cesta k duchovnému otcovstvu a materstvu, duchovné cvičenia formou lectio divina a mnohé ďalšie). Viacerí zasvätení absolvovali v rámci trvalej formácie rôzne kurzy v zahraničí. Myslím si však, že u nás zatiaľ chýba širšie povedomie pohľadu na formáciu ako na celoživotný proces a tiež na jej stabilnejšie inštitucionálne ukotvenie. O jednom takom projekte v susednom Poľsku tu chcem postupne priniesť svedectvo s nádejou, že to prispeje k ešte väčšej podpore a k širšiemu prijatiu nových prístupov k formácii na Slovensku.

Škola formátorov

V rokoch 2019 – 2021 som spolu so štyrmi ďalšími slovenskými kňazmi absolvoval Školu formátorov u salvatoriánov v Krakove – v ich Centre duchovnej formácie. Nie je to jediný projekt takéhoto typu v Poľsku, iný podobný organizujú jezuiti. O projekte som sa dozvedel od viacerých slovenských rehoľných sestier, ktoré absolvovali podobné kurzy vedené tiež salvatoriánmi v Trzebini. Rozhovor so sestrou – účastníčkou Roku duchovnej obnovy bol uverejnený v tomto časopise v č. 1/2019. Mal som tiež dobré referencie od poľských dominikánov, ktorí svojim bratom už roky odporúčajú túto školu a mnohí z nich ju absolvovali. Projekt sa začal rodiť v roku 1994, potvrdila ho poľská biskupská konferencia a od roku 2000 ho vedú salvatoriáni v spolupráci s mnohými odborníkmi z radov reholí, diecézneho kléru aj laikov. Formačný program školy vychádza z hlavných antropologických a teologických tém exhortácií Jána Pavla II. Pastores dabo vobis z roku 1992 a Benedikta XVI. Verbum Domini z roku 2010. Škola je určená najmä pre formátorov, ale nie je to podmienka. Dôležitou podmienkou je súhlas predstaveného a záväzok, že účastníkovi školy budú vytvorené podmienky tak, aby sa mohol zúčastňovať stretnutí.

Požiadal som provinciála, aby som sa ako novicmajster mohol zúčastniť kurzu. Vďaka spolupráci s poľskými bratmi som poľsky rozumel celkom dobre. Oveľa viac som musel pracovať na zlepšovaní vyjadrovania sa v poľštine. Predtým som absolvoval rôzne kurzy, akcie a pobyty, ale boli väčšinou jednorazové a úzko zamerané. Táto škola má ambície ponúkať program, ktorý je dlhodobý a tematicky aj metodologicky komplexný. Moja celková skúsenosť zo školy je veľmi pozitívna, vnímam, že škola ma mimoriadne obohatila, hoci objektívnejšie posúdenie vplyvu školy na mňa je aj na ľuďoch okolo mňa. Mám veľa poznámok, kúpil som množstvo kníh, dostali sme nahrávky prednášok, ale to najdôležitejšie obohatenie je neviditeľné v duchu slávneho citátu: „Vzdelanie je to, čo vám zostane, keď zabudnete všetko, čo ste sa naučili v škole.“ Hoci toto vnútorné bohatstvo nemôžem jednoducho odovzdať ako nejakú vec, chcem sa podeliť aspoň s čriepkami svojich skúseností. V tomto texte chcem ďalej predstaviť dianie v škole počas jedného z trinástich týždňových stretnutí, keď sme sa venovali téme identity.

Skupinové workshopy

Keď sa nás na začiatku zišlo 80 nových účastníkov Školy formátorov, boli sme plní očakávaní, ale aj rozpakov zo vstupu do niečoho neznámeho. Ešte viac sa to prejavilo v skupine. Boli sme rozdelení do piatich skupín a workshopom v skupinách boli venované každý deň tri hodiny intenzívnej práce, do ktorej sme vkladali sami seba, svoje prežívanie a emócie, svoje situácie z minulosti aj prítomnosti, svoje otázky a pochybnosti. Workshopy počas prvého týždňa boli okrem zoznamovania sa venované základným zásadám takejto práce, ku ktorým patria diskrétnosť, možnosť a vôľa byť sám sebou, neposudzovanie, možnosť robiť chyby, úprimnosť a kreativita. Po náležitej príprave sme krátkym rituálom symbolicky vyjadrili, že chceme byť týmto zásadám verní a že sa navzájom prijímame. Vo vzťahu k rozvoju identity je takáto skupina darom. Tušili sme to už na začiatku, ale naplno sme si to uvedomili a precítili až na konci, keď sme sa lúčili. Naše bližšie vzťahy s druhými spojené aj s istými záväzkami (rodinné, pracovné, komunitné) sú poznačené krásnymi skúsenosťami, ale aj bolestnými zraneniami, preto pre nás nie je ľahké otvárať sa pred druhými. Vedúci našej skupiny nám vysvetlil, že slovo „spoločenstvo“ sa niekedy používa príliš ľahko, v skutočnosti sa skupina stáva spoločenstvom postupne, pomaly, prirodzenými krokmi budovania dôvery. Naša skupina bola takým ľudským laboratóriom – bola trochu umelá, nemuseli sme spolu riešiť reálne problémy, ktoré by sa dotýkali našich vzťahov, a bola nadštandardne chránená pred možnosťou zranení. Preto sme sa mohli dotýkať aj tých častí svojho vnútra, ktoré nezdieľame ani s najbližšími príbuznými, členmi našich komunít a priateľmi a ktoré zostávajú skryté niekedy aj pred nami samými.

Počas týždňa venovaného identite sme prvýkrát zažili možnosť práce na sebe formou terapeutického rozhovoru, psychodrámy a práce s našimi vnútornými časťami. Keď sme hovorili o tom, čím žijeme, vedúci skupiny ponúkol dvom kolegom možnosť bližšie sa prizrieť tomu, čo sa v nich deje. Z opisu vonkajšej situácie a svojho prežívania mohli s pocitom bezpečia a podpory postupne pomenúvať vonkajšiu, ale najmä vnútornú realitu podrobnejšie. Vedúci skupiny, skúsený psychoterapeut, ich citlivo viedol otvorenými otázkami, aby lepšie rozumeli tomu, čo sa stalo. Keď sa nejaká osoba alebo aj emócia stala v ich rozprávaní dôležitou, zvyčajne bol niekto z ostatných požiadaný, aby ju reprezentoval. Takto sa pred našimi očami stávalo viditeľným niečo z vnútorných procesov, a keď sa odkrývali tomu, kto konal túto náročnú prácu na sebe, znamenalo to súčasne veľa nového svetla pre všetkých ostatných, lebo každý sa v tom nejako našiel s podobnou situáciou. Pred týmto druhom práce na sebe sme mali počas celej školy bázeň, ale každá nová skúsenosť nás utvrdzovala v tom, že je to niečo vzácne, posúvajúce nás dopredu, čomu sa oplatí venovať čas a stojí to za tú námahu, ktorá je s tým spojená.

Časť workshopov v tom týždni sme venovali spracovávaniu detstva, prostredia a vplyvu našich rodín, napríklad tomu, ako o nás hovorili naši rodičia. Bol to aj veľmi milý čas. Vážení kňazi, formátori, rektori seminárov a spirituáli tu ukazovali svoju krehkejšiu časť. Ukázalo sa, že v každom z nás stále žije aj malý chlapec, ktorého brával otec do garáže, aby mu pridŕžal náradie, keď niečo majstroval, a ktorého si mama občas pritúlila – a ozvena toho v nás žije dodnes. Pri tom cielenom spomínaní a bilancovaní sa okrem pekných spomienok ukázali aj prvé drobné zranenia alebo situácie, ktorým dnes rozumieme tak, že naši rodičia neboli dokonalí a niekedy sme nedostali niečo, čo nám dnes chýba. Vedúci skupiny nám vysvetlil, že dieťa nedokáže rozlišovať vplyvy, všetko nasáva a zostáva to v ňom. Keď tie spomienky a skúsenosti pomenujeme, teraz ich už dokážeme rozlíšiť, nájsť im primeraný priestor, prípadne sa od niektorých vplyvov oslobodiť. To je práca s vnútorným dieťaťom.

Neskôr sme mali hovoriť, kedy používame slovo „ja“ a ako ho vnímame. Šlo o bežné situácie zo života, nie o filozofiu „ja“. Vedúci skupiny nám po diskusii ukázal 5 aspektov „ja“:

1. pravdivé, skutočné ja – taký som;
2. ja povinností – taký by som mal byť;
3. fasádové ja – chcel by som, aby ste ma videli takto;
4. ja mojich prianí – aký by som chcel byť;
5. dokonalé ja – k takému ja mám ešte veľmi ďaleko.

Diskutovali sme o tom v skupinách po štyroch a potom aj spolu. Sú to rôzne tendencie v nás, ktoré sú v rôznych situáciách užitočné. Vedúci skupiny nám predstavil riziká, keď niektorý z aspektov začne dominovať nad ostatnými. Ja povinností môže viesť k vyhoreniu a depresii. Prevaha fasádového ja hrozí narcizmom. Dokonalé ja môže skončiť v perfekcionizme, ktorý bude ničiť daného človeka aj ľudí okolo neho. Ja mojich prianí mi môže brániť prijať samého seba takého, aký som. Skutočné ja odkrývame na ceste zrelosti. Príliš rýchle prijatie ja za skutočné by mohlo viesť k ľahostajnosti, lenivosti.

Prednášky o identite

Na tému identity sme mali kvalitné prednášky spojené s diskusiami. Prednášali nám prof. dr hab. Zdzisław Kroplewski a prof. dr hab. Romuald Jaworski, kňazi a psychológovia, ktorí mali v minulosti zodpovednosť za formáciu a boli pri začiatkoch Školy formátorov a pri tvorbe jej osnov. Z ich myšlienok vyberiem iba niektoré, ktoré ma viac zaujali.

Niekedy sa v súvislosti s formáciou hovorí, že formátor a formačná komunita by mali byť pre formovaných dobrým príkladom. Ale prof. Z. Kroplewski povedal, že to podľa neho nie je dobrý spôsob zmýšľania o fungovaní seminárov a formácie. Už samotný ten postoj začína vytvárať akúsi vnútornú schizofréniu a delí môj čas na dva protipóly: jeden, keď plním rolu vzoru a mám tendenciu sám seba nadmerne kontrolovať, a druhý, keď sa môžem cítiť uvoľnený a oddýchnuť si od tejto roly. Skôr je dôležité byť sám sebou. Zaiste k tomu patrí moja ochota pracovať na sebe či ešte lepšie vyjadrené: dovoliť Bohu, aby ma mohol formovať. K nášmu životu patria rôzne roly, do ktorých sme postavení, ale v skutočnosti by našou úlohou mala byť snaha o integrovanie vlastnej osobnosti, aby roly moju osobnosť netrieštili, ale naopak, aby moja identita bola tým, čo odstredivé sily rôznych mojich rolí syntetizuje a harmonizuje do integrálnej osobnosti. Počas celého kurzu nám viackrát zdôrazňovali myšlienku, ktorá stojí za celou koncepciou školy: my vás tu neučíme nejaké triky, ktorými by ste pôsobili na tých, ktorých máte na starosti, ale snažíme sa vám ukázať, že najdôležitejší nástroj, ktorý má formátor k dispozícii, je on sám – škola mu pomáha byť viac sám sebou, byť tým, kto si je vedomý svojich silných aj slabých stránok, kto prijíma seba aj druhých takých, akí sú, a je otvorený nechať sa viesť Bohom.

Ďalším podnetným postrehom je myšlienka, že naša identita má dynamický charakter, je procesom, ktorý sa zdravo rozvíja vtedy, ak o vlastnú identitu musíme viesť aj zápas. Mladý človek, ktorý prišiel z rodiny, kde bol nadmerne chránený, sa možno zdá byť ideálom pre formáciu, lebo je prispôsobivý a vzorný, nemá pochybnosti ani otázky, možno prejde hladko formáciou, ale podľa skúseností môže neskôr prežívať frustráciu v kontakte s reálnym životom. K zrelej identite teda patrí zápas o ňu. Pre tých, ktorých to zaujíma viac, odporúčam zoznámiť sa s teóriou rozvoja identity Erika Eriksona, podľa ktorej dozrievame tak, že sa v príslušných etapách života vyrovnávame s dilemami, ktoré daná etapa prináša.

Dôležitým aspektom formácie je formačná komunita, a to aj ako komunita formovaných. Identita každého človeka má svoje špecifiká, nemôžeme napĺňať jeden všeobecný ideál ako kópie jedného vzoru, charizmy zakladateľa. Rozvoj identity má teda dva aspekty, ktoré je potrebné rozvíjať v ich vzájomnej prepojenosti: jedným je spoločná rehoľná identita, ktorá z nás robí jednu rehoľnú rodinu, a druhým je moja konkrétna osobná identita so špecifickými darmi, ktorými sa líšim od iných. Táto podvojnosť identity by sa v spoločenstve mala prejavovať zdravým tvorivým napätím, bez ktorého spoločenstvo môže začať stagnovať a cenou za príliš lacný alebo iba hraný pokoj v ňom je jeho neplodnosť, nepríťažlivosť, malátnosť, strata nadšenia. Oproti 90. rokom, keď bolo veľa povolaní, je dnešná situácia pre rehole výzvou, ako zabezpečiť, aby formovaní aj sami tvorili spoločenstvo, teda aby ich bolo viac. Postupne nás takto úbytok povolaní otvára pre medzinárodnú spoluprácu v rámci vlastnej rehole aj pre spoluprácu reholí na Slovensku.

Pre rozvoj identity sú dôležité aj naše najhlbšie túžby. Zvlášť keď v sebe pociťujeme istú nespokojnosť, tlak, frustráciu, je vhodné vracať sa k dôležitej otázke: Ako si predstavujem svoj život o rok, o tri roky, o päť rokov ako naplnený? Aké sú okolnosti môjho života v tej vízii budúcnosti? Vďaka čomu som v nej šťastný a spokojný? Čo môžem robiť teraz, aby som k takejto budúcnosti smeroval? Takýto pohľad do svojho vnútra a svojich túžob, najlepšie v spolupráci so sprevádzajúcou osobou alebo skupinou, mi môže pomôcť prekonávať rigidné formy identity. Jedným takým prejavom je konformná identita, keď človek iba mechanicky preberá vzorce správania zo svojho okolia. Inou je identita kompenzačná, ktorá si nesie nejakú záťaž, niečo jej chýba a má tendenciu podvedome si to kompenzovať. Príkladom môže byť mladý muž, ktorý vo svojom formátorovi podvedome hľadá otca, niečo v ňom by si chcelo vynahradiť to, čo nedostal od svojho otca. S istým druhom krehkosti prichádzajú všetci a úlohou formátora je citlivým spôsobom pomáhať formovanému, aby lepšie porozumel sám sebe, svojim motívom a svojmu prežívaniu, a v prípade potreby mu odporučiť aj odbornú pomoc vo forme psychoterapie.

Medzičasy

Významnou súčasťou školy bolo aj všetko to, čo sa dialo v medzičase. Jeho širšou súčasťou boli aj príjemné cesty autom do Krakova a späť, keď sme so spolubratom mali dosť času zdieľať témy, ktoré nás zaujali, pomodliť sa, sledovať krásnu krajinu okolo, najmä hory, vnímať situácie z našich životov cez prizmu toho, čím sme boli obohatení v škole. No a obdobia medzi jednotlivými týždňami školy boli dobrou príležitosťou uplatňovať naučené vo svojej každodennosti. Celkom sme sa tešili na pondelkové popoludnia po príchode do školy, keď sme postupne stále viac času na stretnutiach skupiny venovali podeleniu sa s tým najdôležitejším, čo sme zažili od posledného stretnutia a čo sa týkalo našej práce na sebe. Hlavné formačné prvky stretnutí školy popri prednáškach a skupinových workshopoch tvorili lectio divina, adorácia, ticho a liturgia. Ale dôležité boli aj medzičasy. Raňajkovali sme pri meditačnej hudbe, počas obeda a večere však bolo dosť príležitostí porozprávať sa. V suteréne je „kaviareň“, miestnosť, kde sme mali cez prestávky nachystané nápoje a niečo pod zub, hlavne to však bola ďalšia príležitosť na stretnutia a rozhovory, niekedy vážnejšie a niekedy uvoľňujúce, sprevádzané výbuchmi smiechu. Poobede bol jediný súvislejší voľný čas. Na prechádzky alebo beh bolo blízke okolie ako stvorené, pretože kláštor salvatoriánov sa nachádza na okraji lesoparku Zakrzówek, ktorého súčasťou je aj zaliaty kameňolom. V ňom istý čas za vojny pracoval Ján Pavol II., hlavný patrón školy. V týždni, keď sme sa venovali identite, sa mi počas prechádzok vracali otázky, ku ktorým nás vyzývali: Kto som? Na prednáške a potom aj v skupine sme mali uviesť aspoň 10 odpovedí a pritom sa pýtať, čo pre mňa každá odpoveď znamená a nakoľko formuje moju identitu. Som synom svojich rodičov. Som Slovák. Som kresťan. Som kňaz. Som Božie dieťa. Čo alebo kto môže moju identitu ohroziť? Tie otázky, odpovede a znovu otázky vo mne zostali znieť počas celej školy, vracali sa s rôznou intenzitou a ja som mal pocit, akoby sa moja identita stávala stále viac nevysloviteľnou, ale pritom stále bezpečnejším domovom, ktorý mi je dávaný ako dar. Akoby sa postupne napĺňali (a ten proces ani zďaleka nie je skončený) slová básnika Rainera Mariu Rilkeho z jeho Listov mladému básnikovi: „Chcem Vás poprosiť, nakoľko len môžem, drahý pane, aby ste boli trpezlivý voči všetkému nevyriešenému vo Vašom srdci a pokúsili sa zamilovať si samotné otázky ako zamknuté miestnosti a ako knihy napísané v celkom cudzom jazyku. Nehľadajte teraz odpovede, ktoré Vám nemôžu byť poskytnuté, pretože by ste ich nemohli žiť. A ide o to, žiť všetko. Žite teraz otázky. Možno sa postupne, bez toho, aby ste si to všimli, jedného vzdialeného dňa vžijete do odpovede.“

Reginald Adrián Slavkovský, OP

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2022.