Terézia z Avily ako učiteľka života

Terézia vo svojej pedagogike veľmi kladie dôraz na základné hodnoty, ľudské a božské, spoločenské i spoločenstva, ktoré inšpirované evanjeliom ponúkajú cestu ku kresťanskej svätosti. Pozrime sa na niektoré z nich.

Výchova k hodnotám

Základom Teréziinej pedagogiky je poznanie seba. Poznanie svojej hodnoty, svojej minulosti a hriechu, ako aj túžby stať sa novým bytím. Toto poznanie totiž privádza do hĺbky svojho „ja“, do tajomstva človeka volaného k spoločenstvu s Bohom, ktorý v ňom prebýva a ktorý človeka stvoril na svoj obraz a podobu. Týmito prvkami autentickej teologickej antropológie Terézia otvára Vnútorný hrad. Antropológia, ktorá neotvorí osobu iba k poznaniu seba a k správnemu chápaniu svojej hodnoty, ale ju otvára Bohu, ktorý je ohniskom antropológie, a otvára ju iným. Z poznania seba, svojej minulosti hriechu, ale aj volania k svätosti sa rodí dynamizmus rastu osoby a cesty, ktorou treba prejsť. Rast osoby spolu s výchovou smeruje k základným čnostiam. Medzi týmito vyniká vášeň pre pravdu a úprimnosť, jednoduchosť vo vzťahoch s ľuďmi. Podporuje otvorenosť pre dobro, kdekoľvek sa nachádza, láskavosť k ľuďom, sympatiu a pochopenie, vďačnosť za prijaté dary. Vychováva k čnosti, ktorú Terézia volá „rozvážnosť“, ktorú vníma ako zdravý úsudok, správnu mieru vecí. Povzbudzuje predovšetkým k zmyslu pre radosť zo spoločenstva medzi osobami.
Prirodzene, aby sa všetky tieto hodnoty udržali v správnej evanjeliovej miere a podľa modelu kresťanského humanizmu, Terézia žiada silnú „synergiu“ s Bohom. Do božských čností viery, nádeje a lásky oblečie všetky ľudské kvality, aby sa táto synergia stála účinnou a príťažlivou. Zvlášť tieto božské čnosti sú absolútne nevyhnutné pre vstúpenie do Božej hry a pre pozitívne nasatie Božej pedagogiky. Terézia aj evanjeliové rady predkladá ako základ celého kresťanského a ľudského života: odpútanie sa od majetku, čiže evanjeliová chudoba, ktorá sa týka všetkých; pravá a chápajúca láska k druhým, bez súdenia a odsúdenia ako podstatný prvok komunitného a spoločenského života; pokora ako láska k pravde, pokora dozrievaná pod Božím pohľadom, dozrievaná v otvorenosti poslušnosti múdremu duchovnému vodcovi, ktorý má pomôcť v rozlišovaní a rozhodnutiach. Terézia poukazuje aj na falošnú pokoru, falošnú poslušnosť, ktorá je prejavom strachu a zbabelosti, a nie životom v pravde. Odvoláva sa na dobrotu a štedrosť Boha, ktorý svojimi milosťami vie odblokovať aj falošnú pokoru. A ešte jedna základná hodnota Teréziinej pedagogiky: neustála pozornosť na Božie diela, otvorenosť milosti, pozornosť na Božie prekvapenia. V skutočnosti je Boh pre človeka tým najväčším učiteľom života, ak sa mu odovzdá celým srdcom a uverí v účinnosť jeho výchovných metód. Boh ponúka, preberá iniciatívu a prekvapuje vo svojich krokoch voči nám. Preto Terézia smeruje všetkých k Bohu a radí im, aby boli pozorní voči jeho výchovným prekvapeniam. Preto veľmi často podčiarkuje modlitbu. Modliť sa – hovorí – „znamená s priateľstvom navštevovať – z tváre do tváre – Toho, o ktorom vieme, že nás miluje“. Myšlienka sv. Terézie sa zhoduje s definíciou teologálnej lásky, ktorú sv. Tomáš Akvinský opisuje ako „amicitia quaedam hominis ad Deum“, priateľstvo človeka s Bohom, ktorý ako prvý ponúkol svoje priateľstvo človeku; iniciatíva vychádza od Boha. Modlitba je život a postupne sa rozvíja v súlade s vývinom kresťanského života: začína hlasovou modlitbou, pokračuje zvnútornením skrze meditáciu a rozjímanie až k dosiahnutiu jednoty lásky s Kristom a Najsvätejšou Trojicou. Samozrejme, nejedná sa o vývin, pri ktorom vystúpenie na vyššie stupne znamená zanechanie predchádzajúcich typov modlitieb, ale je to predovšetkým postupné prehĺbenie vzťahu s Bohom, ktoré zahrňuje celý život. Učenie sv. Terézie je viac než pedagogika modlitby, je to skutočná mystagógia: čitateľa jej diel učí modlitbe tým, že sa ona sama s ním modlí; častokrát preruší opis alebo výklad, aby spočinula v modlitbe.

Teréziin výchovný projekt

Hovoriť u svätej Terézie o výchovnom projekte je terminológiou našich čias. Avšak ide v podstate o jej učenie, jej spiritualitu, ktorou nám vysvetľuje cestu či prechod z jednej komnaty do druhej. Terézia totiž svoj výchovný projekt má alebo, lepšie povedané, sa nám objaví ako Boží výchovný projekt tak, ako ho ona zakúsila, ako sa ho sama snažila rozvíjať v ľuďoch, ktorí boli zverení jej starostlivosti. Základom jej projektu je totiž odovzdanosť Bohu, ktorou mu dovoľujeme, aby pôsobil vo vnútri nášho hradu ako odborníkovi na interioritu, ktorý sa rozumie presne tomu nášmu nadstaveniu, chápaniu a túžbam, a vie, čo potrebujeme, aby sme sa stali novým stvorením v Kristovi. Východiskovým bodom je sebapoznanie, v ktorom je volanie po spoločenstve s Bohom, podobnosti s Kristom, po bytí príbytkom Boha. Hriech, aj keď poznačil schopnosť osoby, nenuloval Boží plán, pozval ho k progresívnej premene.
Dynamiku tohto progresívneho rastu nachádza Terézia v podstate na ceste modlitba – život, čo znamená modlitby, ktorá ma kvalitu priateľstva, ktoré vedie k premene osoby. Modlitby, ktorá odhalí a prijme plán Boha a jeho pôsobenie; život, v ktorom hľadá, ako asimilovať tieto hodnoty a preložiť ich do praktického a veľkodušného cvičenia kresťanských čností. Boh rozmýšľa, ako viesť človeka, ako ho vyskúšať, posunúť so svojou milosťou k zrelosti, k otvoreniu nových ciest, čo môže byť aj blokované vlažnosťou alebo stavom, v ktorom nezodpovedáme jeho milosti.
Cieľový bod, ktorý Terézia rozoberá v 5. komnate svojho Vnútorného hradu, je vynovený kresťan v peknej syntéze duchovných vlastností, ktoré sú ako základné črty osoby, ktorá dosiahla určitú zrelosť:
• silná skúsenosť Boha vo vlastnom živote, ktorý ju vedie k jednote s Pánom a jeho vôľou;
• úprimné darovanie sa Pánovi, obnovované každý deň;
• pokorné, ale isté presvedčenie stále nového pôsobenia Boha vo vlastnom živote, ktorý nie je ilúziou ani ovocím vlastných čností alebo osobného úsilia, ale je a prichádza ako pôsobenie Boha v živote človeka;
• vnútorná sloboda a citová zrelosť;
• nový pohľad na druhých, ktorým sú iní videní a milovaní ako bratia a sestry, synovia a dcéry Boha;
• túžba, aby bol Boh poznaný a milovaný; otvorenosť pre chválu a vďaku Bohu;
• určitá vnútorná rovnováha božského a ľudského, čo sa prejavuje skutkami milosrdenstva a služby, žitých v štedrosti a v dimenziách kríža;
• vytrvalá a kreatívna vernosť toho, kto ešte nedosiahol cieľ, kto má strach či bázeň, aby sa nevrátil, ktorý nehodnotí iných, ale je verný v malých veciach, je pozorný na Boha a jeho stále nové požiadavky lásky a služby.
V tomto cieľovom bode nie je len predpoklad dosiahnutia určitého stupňa dokonalosti, ale sa predpokladá aj určitá psychologická zrelosť, ktorá, preložená do hodnôt rastu, predstavuje nasledujúce črty:
– stabilitu okolo vlastného konkrétneho ľudského, kresťanského, rehoľného ideálu alebo vôbec ideálu povolania;
– skúsenosť vnútornej slobody pred množstvom nástrah či podmienok, ktoré by mohli ohroziť životnú voľbu;
– disponibilitu pre altruizmus a darovanie sa v službe;
– schopnosť náklonnosti a priateľstva v zrelých vzťahov a schopnosť účinnej lásky, ktorá dáva rast iným;
– vnútorná radosť v prežívaní plnosti realizácie Božej služby iným;
– pomáhanie iným na ceste k zrelosti.
Terézia neponúka utópiu ani to nie je jedna z mnohých ilúzií dokonalosti, ktoré rýchlo zmiznú a vyparia sa zo života, zvlášť z duchovného života. Terézia predkladá cieľ, ale načrtne aj cestu. Hovorí, že pre realizáciu tohto projektu Boh si môže poslúžiť dvoma zbiehavými cestami. Prvá, ktorou prešla ona, bola silnou milosťou obrátenia a vnútornej premeny, čo ju urobilo skoro okamžite úplne novou osobou, aj keď tento oheň obnovujúci lásku Boha sa pomaly stabilizoval v plameň lásky a v konkrétnosti kresťanského života so svojimi požiadavkami čností a služby. Druhou cestou, otvorenou pre všetkých, je progresívna otvorenosť Bohu a jeho vôli, ktorá postupne vstupuje do srdca a v živote rastie v novú premenu, ktorá preniká všetky vrstvy osobnosti a prenikajúc mení, očisťuje, premieňa, dozrieva, realizuje. Je to Teréziina pedagogická metóda: progresívna cesta života – modlitby otvorenej životu, Božiemu životu a životu osoby, ktorá je stále a jasne vložená do Božieho svetla.
V Teréziinom výchovnom projekte, ako aj v jej duchovnej skúsenosti a v návrhu kresťanskej pedagogiky sú dve základné reality: Kristus a Cirkev.
Kristus je model, zároveň ľudský i božský, model zrelosti i realizácie. Je to Učiteľ, ktorý s láskou vedie učeníka vo svojom priateľstve a vo svojom nasledovaní k cieľu účinnej premeny. Je to forma, do ktorej je modelovaný každý, kto chce žiť v plnosti svoje kresťanské povolanie, ktorým je, ako hovorí svätá Terézia v piatych komnatách, život v Kristovi. V ňom sa nachádza syntéza ľudských hodnôt, pretože je pravý človek, a hodnôt nadprirodzených, pretože je pravý Boh.
Svätá Terézia vidí Cirkev ako predĺženie Krista, jeho aktuálnu prítomnosť vo svete, jeho Telo. Je Učiteľkou pravdy evanjelia a Matkou, ktorá svojimi sviatosťami živí kresťanský život. Je to samotný projekt Boha, ku ktorému Ježiš smeruje svojich apoštolov, aby žili v autentickej apoštolskej službe, aby Cirkev rástla čo do počtu aj do kvality, hĺbky, rozšírila sa do misií a dozrievala vo svätosti svojich členov. Táto Cirkev je v základe overovaním kresťanskej zrelosti. Terézia vychováva k cirkevnej disponibilite, cítiť sa Cirkvou a cítiť s Cirkvou, pracovať a modliť sa „in Ecclesia“ – v Cirkvi a za Cirkev. Cítime, že toto je veľmi tereziánske, konkrétna Cirkev so svojou históriou, ale aj v aktuálnej dobe, ktorá odpovedá pozitívne, nie reaktívne, ale v úsilí o takúto zmenu, nie lamentáciami, ale dielami lásky a služby. V tomto Teréziin pedagogický projekt prirodzene súvisí s Ježišovým, ktorý progresívne, v priateľstve a v nasledovaní urobil z učeníkov nové osoby, apoštolov, svätých, poslov kráľovstva.
Posledné Teréziine slovo ako vychovávateľky je pozvanie k nádeji a k optimizmu. Nádej a optimizmus v konfrontácii s našimi krehkými aj riskantnými skúsenosťami, pretože ak neveríme, že Boh môže v nás a v iných urobiť veľké veci, ak nemáme veľké túžby, zostaneme stále vo svätožiare priemernosti. Boh je vytrvalý vo svojich plánoch a aj zo zla je schopný vyťažiť dobro. Zakúsila to ona sama vo svojom živote. Boh zvíťazil nad jej priemernosťou a vytvoril svätú Teréziu a aj jej duchovné magistérium položil na troskách rovnakých nedokonalostí. Boh stavia svoje dielo kdekoľvek, nehľadiac na ľudské chyby, a zasieva v správnom čase, aby dejiny spásy pokračovali vo svojom behu dejín k plnosti kráľovstva. Ku koncu svojho života, keď sa jej podarilo založiť kláštory a dosiahla očakávané ciele, jej slová boli plné optimizmu, a sú zároveň syntézou Božej pedagogiky a každodennej odvahy: „My začíname teraz. A (tí, čo prídu po nás,) budú sa snažiť stále začínať a pokračovať čím ďalej, tým lepšie.“
Sv. Terézia od Ježiša je skutočnou učiteľkou kresťanského života pre veriacich všetkých čias. V našej spoločnosti, ktorá sa stáva stále chudobnejšou na duchovné hodnoty, nás sv. Terézia učí stať sa neúnavnými svedkami Boha, jeho prítomnosti, jeho konania, učí nás reálne cítiť smäd po Bohu, ktorý jestvuje v hĺbke nášho srdca, túto túžbu vidieť Boha, hľadať Boha, rozprávať sa s ním a byť jeho priateľmi.
Toto priateľstvo je nevyhnutné pre nás všetkých a musíme ho hľadať vždy nanovo každý deň. Príklad tejto svätice, hlboko kontemplatívnej a zároveň účinne aktívnej, nech poháňa aj nás zasvätiť každý deň istý čas modlitbe, tomuto otvoreniu sa Bohu, tejto ceste hľadania Boha, aby sme ho uvideli, aby sme našli jeho priateľstvo a tým skutočný život; Preto čas modlitby nie je strateným časom. Je to čas, v ktorom sa otvára cesta života, otvára sa cesta k učeniu sa od Boha jeho horiacej láske – voči nemu, k jeho Cirkvi a konkrétnej láske k našim bratom a sestrám.

Monika Skalová, saleziánka