Tri otázky pre piaristu Juraja Ďurneka, predsedu KVRPS

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 02/2022.


Juraj Ďurnek pochádza zo Žiliny, absolvoval Prírodovedeckú fakultu UPJŠ v Košiciach a stal sa učiteľom. Pretože ho bavila práca s mladými ľuďmi, rozhodol sa pomáhať im hlavne pri hľadaní a nachádzaní zmyslu života v Bohu. Táto túžba ho priviedla ku kňazskému a rehoľnému povolaniu v reholi piaristov. Pôsobil v Žiline a na piaristických školách v Prievidzi a v Nitre, stál pri zrode úspešného diela pre mladých pod názvom Piar, ktoré pôsobí vo viacerých mestách Slovenska. Je provinciálom rehole Piaristov na Slovensku. Jeho životným mottom je citát z Listu Galaťanom 5, 25: „Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme.“

V januári 2022 nahradil P. Václava Hypiusa, CSsR, na poste Predsedu konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku.

Začiatkom roka si bol zvolený do funkcie predsedu KVRPS. S akými plánmi a víziou si sa ujal vedenia tejto služby pre všetkých rehoľníkov a zasvätených na Slovensku?

Predovšetkým som vďačný predchádzajúcemu vedeniu KVRPS, že odviedlo veľmi dobrú prácu v náročnom období spájania našich konferencií, ale aj na poli etablovania rehoľníkov na Slovensku. Práve tu vidím prvú výzvu pokračovať v etablovaní zasvätených, pretože my rehoľníci na Slovensku vykonávame veľa služby, len o nás nejakým spôsobom nie je počuť, a to by sa malo zmeniť. Pretože ak sa služba zasvätených dostane do povedomia spoločnosti, nájdeme aj viac možností, ako pomôcť ľuďom v ich živote. Mnoho štátnych úradníkov ani nevie, čo sú rehole a kto sú to rehoľníci, tak im o tom treba povedať. To sa nám podarí, ak bude o našej službe počuť.

Vyžadovať si to bude samozrejme užšiu spoluprácu medzi našimi inštitútmi. Už sa mi to niekoľkokrát potvrdilo, že keď som išiel vybavovať nejakú vec na úrady ako provinciál piaristov, bol som len zástupcom malej rehole, ale keď som povedal, že reprezentujem KVRPS, za ktorou stojí 72 reholí na Slovensku a okolo 2 700 rehoľníkov, zrazu spozorneli.

Exhortácia Vita consecrata v článku 37 hovorí, že sa „zasvätený život nachádza v samom srdci Cirkvi“. Preto si myslím, že my zasvätení sme znamením pre túto dobu. To si však od nás vyžaduje postoj veľkej otvorenosti voči vanutiu Ducha Svätého. Preto by oblasť rozlišovania a proroctva mala byť ďalšia, v ktorej by sme mali rásť. „Rehoľníci sú prorokmi,“ povedal pápež František počas jedného stretnutia s generálnymi predstavenými, „prorokmi, ktorí svedčia o tom, ako Ježiš žil na tejto zemi, a ohlasujú, aké bude Božie kráľovstvo vo svojej dokonalosti. Rehoľná osoba sa nikdy nemá zrieknuť proroctva.“

Zasvätení žijú predovšetkým v komunitách. Aj pri rozvíjaní komunitného života stoja pred nami otázky: čím sa vlastne naše rehoľné spoločenstvá odlišujú od ostatných spoločenstiev a organizácií? Sme pozvaní zlepšovať vzájomné vzťahy, prehlbovať náš duchovný život, vedieť reagovať na dnešnú dobu, byť verní koreňom na jednej strane a na druhej viac otvorení najmä pre mladých a chudobných a vedieť odovzdávať živé Evanjelium.

To všetko nepôjde bez dobrej formácie, teraz myslím na permanentnú formáciu. Musíme si priznať, že kultúra trvalej formácie v našich inštitútoch chýba. Permanentná formácia je iba vtedy trvalá, keď je reálne prítomná v našom každodennom živote. Lebo my denne potrebujeme svoje obrátenie a vyrovnanie sa s krízami vonkajšími – spoločenskými, akými bola pandémia či je vojnová kríza, ale aj s tými vnútornými, ako je kríza stredného veku či starnutie našich komunít.

To všetko je potrebné na konanie našej služby v rozličných charizmách a poslaniach, ale predovšetkým pri tej najdôležitejšej, ktorú nám zveril Pán Ježiš – odovzdávať živé Evanjelium.

Takže priority KVRPS sú na nasledujúce obdobie jasné – spolupráca a etablovanie rehoľníkov, rozlišovanie, komunitný život, formácia, najmä permanentná, a živá evanjelizácia.

V čom vidíš možnosti, ako by rehoľníci a zasvätení mohli obohacovať miestnu cirkev?

Prežívame práve obdobie prípravy Synody o synodalite a to je oblasť, v ktorej sa my rehoľníci pohybujeme už dlho. Napokon sme to my, ktorí kráčame na ceste spoločne – v spoločenstvách, ktorí sa učíme počúvať jeden druhého, ale snažíme sa aj vyjadriť svoj názor. Veď rehoľníci žijú kapitulný spôsob hodnotenia aj plánovania svojho života. Dôležité miesto v našom spoločnom živote má aj slávenie – svätá omša, liturgia hodín, adorácia. Cítime sa spoluzodpovední za naše diela a spolupracovníkov. Snažím sa viesť dialóg v rámci Cirkvi, ale sme otvorení aj pre iné denominácie a vnímame, ako nás Pán posiela aj medzi neveriacich. Naše rozlišovanie a rozhodovanie sa uskutočňuje predovšetkým kolégiovo na komunitných stretnutiach, provinciálnych radách či kapitulách. Vnímame význam postavenia rehoľných sestier v Cirkvi aj v riadiacich funkciách. Teda tak ako som vymenoval takmer všetky oblasti, ktorými sa synoda zaoberá, my rehoľníci vnímame osobitné poslanie nechať sa aj naďalej formovať k synodalite a touto našou cestou obohatiť aj celú Cirkev.

Kde alebo v čom vidíš rezervy a ťažkosti zasväteného života a kde naopak nádej a prínos pre celú spoločnosť?

Niektoré tie ťažkosti som spomínal. Zlyhávame v komunikácii so spoločnosťou a v spolupráci medzi sebou. To všetko musí začať od zmeny komunikácie v našich komunitách. Musíme otvoriť svoje uši a oči, lebo mnohí naši bratia a sestry sa cítia nevypočutí a nevidení. Mnohokrát sa zameriavame len na vlastné prežitie. Ale to nevyrieši problém s povolaniami. Príčinu treba hľadať v chýbajúcom zápale v našom apoštoláte. Len tak môžeme druhých nadchnúť, keď nás uvidia s horiacimi srdcami. V Cirkvi nám tiež chýba určitá vízia a spoločné smerovanie.

Na druhej strane máme otvorené srdcia, keď treba dávať lásku. Stačila pandemická kríza a rehoľníci boli medzi prvými dobrovoľníkmi, ktorí sa hlásili do nemocníc alebo na testovacie miesta. Stačila vojnová kríza na Ukrajine a rehoľníci boli prví na hraniciach a v hotspotoch pripravení pomáhať. Otvorili svoje kláštory a školy pre utečencov. A kde je láska, tam je aj nádej a viera a rehoľníci na Slovensku sú toho svedkami.

Zhováral sa Ján Štefanec, SVD