Tri stĺpy zasväteného života: modlitba, chudoba a trpezlivosť

V piatok 4. mája 2018 prijal Svätý Otec František na osobitnej audiencii všetkých účastníkov Medzinárodného sympózia na tému Consecratio et consecratio per evangelica consilia (Zasvätenie a zasvätenie pre evanjeliové rady). Prinášame úplné znenie jeho spontánneho príhovoru.

Dobrý deň všetkým!

Rozmýšľal som, či mám povedať dobre pripravený a pekný príhovor… Ale potom mi napadlo prihovoriť sa vám spontánne, povedať vám veci vhodné na túto chvíľu.

Kľúčom toho, čo chcem povedať, je to, na čo sa pýtal pán kardinál [Kongregácie pre zasvätený život]: Aké sú autentické kritériá, aby sme vedeli rozpoznať to, čo sa práve deje. Pretože dnes sa deje množstvo vecí a aby sme sa nestratili v tomto svete, v hmle svetáckosti, provokáciách, v duchu vojny, potrebujeme autentické kritériá, ktorými by sme sa nechali  viesť pri rozlišovaní.

Je tu však aj Duch Svätý: on je kalamita [Svätý Otec sa zasmeje a spolu s ním i všetci prítomní], pretože sa nikdy neunaví byť kreatívnym. Pri nových formách zasväteného života je v tejto dobe prostredníctvom chariziem skutočne kreatívny… Zaujímavé, on je autorom odlišnosti, no súčasne aj tvorcom jednoty. Taký je Duch Svätý! On odlišnosťou chariziem a iných vecí vytvára jednotu Kristovho tela a jednotu v zasvätenom živote. A toto je tiež výzva.

Položil som si otázku: Ktoré prvky podľa Ducha Svätého majú byť v zasvätenom živote aj naďalej silne prítomné? A tak moja myseľ letela, letela, letela… a vždy mi prichádzal na myseľ deň, keď som šiel do San Giovanni Rotondo: neviem prečo, ale videl som mnoho zasvätených mužov a žien, ktorí tam pracujú… Tak som zaspomínal na to, čo som tam povedal. Boli to tri kľúčové slová. A povedal som si: toto sú tri stĺpy, ktoré zostávajú, sú stále prítomné v zasvätenom živote: modlitba, chudoba a trpezlivosť. Tak som sa rozhodol hovoriť vám o tomto, teda čo si myslím o modlitbe, chudobe a trpezlivosti v zasvätenom živote.

Modlitba je neustálym návratom k prvému volaniu. Akákoľvek modlitba, možno aj modlitba v núdzi, je vždy návratom k Osobe, ktorá ma povolala. Modlitba zasväteného či zasvätenej je návratom k Pánovi, ktorý ma pozval byť mu nablízku; je návratom k Tomu, ktorý sa mi zahľadel do očí a povedal: „Poď! Zanechaj všetko (o tomto budeme hovoriť v súvislosti s chudobou) a poď za mnou!“. V tej chvíli sme mali možnosť zakúsiť radosť z toho, že sme sa zriekli toho, čo sme mali, či už to bolo málo alebo mnoho. Každý z nás vie, čo zanechal: otca, matku, rodinu, kariéru… Je pravda, že niekto vyhľadáva kariéru v rámci rehoľného inštitútu a to nie je dobré. V takej chvíli treba hľadať Pána, ktorý ma povolal nasledovať ho zbližša. Každá modlitba je vlastne návratom k nasledovaniu Krista. Modlitba mi pomáha, aby som pracoval/a pre Pána, nie pre svoje záujmy alebo pre inštitúciu, v ktorej som zamestnaný/á, ale pre Pána. Existuje slovo, ktoré sa veľmi používa alebo sa v minulosti príliš používalo a stratilo na svojej sile, no veľmi dobre vyjadruje to, o čom hovoríme: je to radikálnosť. Nerád používam toto slovo, pretože sa používalo príliš často, ale jeho význam hovorí – pre teba všetko zanechám! Ide o úsmev prvých krokov… Potom prišli viaceré problémy, ktorými sme všetci prešli, ale vždy je dôležité vrátiť sa k stretnutiu s Pánom. No a modlitba v zasvätenom živote je vzduch, ktorý nám v našom povolaní umožňuje „dýchať“ a obnoviť svoje odhodlanie nasledovať Pána. Bez tohto vzduchu nie je možné byť dobrými zasvätenými osobami. Možno, že budeme dobrými osobami, kresťanmi, katolíkmi, ktorí pracujú v mnohých dielach Cirkvi, lenže svoje zasvätenie si máš obnovovať v modlitbe, pri stretnutí s Pánom. Niektorí namietajú: „Mám veľa roboty, mnoho povinností…“ Modlitba je dôležitejšia, choď sa teda modliť. Je to práve modlitba, vďaka ktorej môžeme počas dňa žiť v prítomnosti Pána. Modlitba! Niekto iný povie: „Ja mám veľmi nebezpečnú prácu, ktorá pohltí celý môj deň.“ Uveďme ako príklad rehoľnú sestru dnešnej doby – svätú Teréziu z Kalkaty. Ona „si vyhľadala“ problémy, bola ako „výrobný stroj“ na problémy, pretože šla a pomáhala tam, potom onam…, ale každodennú dvojhodinovú adoráciu Oltárnej sviatosti jej nikto nemohol zobrať. Ďalší povie: „No matka Terézia bola veľká!“ Rob aj ty tak, ako robila ona. Hľadaj svojho Pána, toho, ktorý ťa povolal. Teda dôležitá je modlitba. Nielen tá ranná… Každý musí hľadať spôsob, ako, kde a kedy sa jej má venovať. No venovať sa jej treba vždy, teda vždy sa treba modliť. Ak sa nebudeme rozprávať, nie je možné žiť zasväteným životom, nie je možné rozlíšiť to, čo sa práve deje.

Nechcem príliš mnoho hovoriť na túto tému, ale som presvedčený, že ste všetko pochopili. Teda modlitba na prvom mieste. A Cirkev potrebuje mužov a ženy, ktorí sa v tejto chvíli veľkého utrpenia ľudstva modlia.

Druhým slovom je chudoba. Konštitúcie Spoločnosti Ježišovej, ktoré napísal svätý Ignác (no nie je to jeho myšlienka, myslím, že ju pravdepodobne prebral od púštnych otcov), hovoria: „Chudoba je matkou, je ochranným múrom zasväteného života.“ Je „matkou“. Zaujímavé, Ignác nehovorí, že je to predovšetkým čistota, ktorá súvisí s materstvom, s otcovstvom. Nie, to nehovorí… Hovorí, že chudoba je matkou zasväteného života. Bez chudoby zasvätený život nemôže byť plodným. Chudoba je „ochranným múrom“, chráni ťa pred svetáckym duchom. Vieme, že diabol vchádza cez vrecká. Všetci to vieme. Všetky naše pokušenia proti chudobe sú ranami príslušnosti telu zasväteného života. Chudobu opisuje regula, hovoria o nej konštitúcie každej rehoľnej kongregácie. Chudoba tej či onej kongregácie však nie je rovnaká. Regula hovorí: „Naša chudoba sa prejavuje týmto smerom,“ „naša zasa tamtým“, ale vždy obsahuje ducha chudoby. O ňom nemožno vyjednávať! Bez chudoby a bez ducha chudoby nikdy by sme nemohli dobre rozlíšiť, čo sa deje vo svete. Pán Ježiš povedal mladíkovi: „Zanechaj všetko a rozdaj chudobným“. Tým mladíkom sme my. „Otče, ja nie, ja nemám žiadne bohatstvo…“ Ale niečo máš, istotne si na niečo naviazaný! Pán od teba žiada práve toto: to je ten tvoj „Izák“, ktorého mu musíš obetovať. Byť nahým v duši, byť chudobným, chudobnou… A týmto duchom chudoby nás Pán ochraňuje pred toľkými problémami a vecami, ktoré sa usilujú zasvätený život zničiť.

Existujú tri schodiskové stupne, ktorými možno prejsť od rehoľného zasvätenia k rehoľnému zosvetšteniu. Áno, aj k rehoľnému zosvetšteniu. Existuje aj rehoľné zosvetštenie; mnohí rehoľníci a rehoľníčky podľahli zosvetšteniu. Teda existujú tri schodiskové stupne. Prvý stupeň: sú to peniaze, to znamená nedostatok chudoby. Druhý: márnivosť, ktorá sa nadmieru nadúva ako páv alebo sa prejavuje v maličkostiach. A tretí: nadutosť, pýcha. Z nej pochádzajú všetky neresti. Ale prvým stupienkom je naviazanosť na bohatstvo, naviazanosť na peniaze. Ak nad naviazanosťou bdieme, ostatné dva stupienky sa neobjavia. Tento prvý stupienok hovorí o naviazanosti na bohatstvo, nielen na peniaze. Na bohatstvo. Aby sme mohli rozpoznať, čo sa deje, potrebujeme ducha chudoby. Dám vám úlohu, ktorú máte splniť doma: Aká je moja chudoba? Pozrite sa do šuflíkov, do šuflíkov svojej duše, nahliadnite do svojej osobnosti, pozrite sa na svoju kongregáciu… Všimnite si, ako je to s vašou chudobou. To je prvý stupienok. Ak si ducha chudoby uchránime, ďalšie dva sa neobjavia. On je múr, ktorý nás chráni pred ďalšími dvoma, je matkou, vďaka ktorej sme viac rehoľníkmi a rehoľníčkami, a pomáha nám pochopiť, že naším jediným bohatstvom je Pán. Duch chudoby je múr, ktorý nás chráni pred šíriacim sa zosvetštením, ktoré dnes silne poškodzuje rehoľné zasvätenie.

Tretím slovom je trpezlivosť. „Otče, čo má trpezlivosť spoločné s tým, o čom tu hovoríme?“ Trpezlivosť je dôležitá. Zvyčajne o nej nehovoríme, ale ona je skutočne veľmi dôležitá. Ak sa pozrieme na Ježiša, tak vďaka trpezlivosti dokázal prísť až k záveru svojho života. Keď po poslednej večeri odchádza do Getsemanskej záhrady, môžeme povedať, že v tej chvíli sa Ježiš osobitným spôsobom stáva „trpezlivým“. „Stať sa trpezlivým“: ide o postoj každého zasvätenia, ktorý treba mať pri najmenších veciach komunitného života alebo života zasvätenia. Všetci máme nadobudnúť tento postoj v rôznorodosti pôsobenia Svätého Ducha… Počnúc malými vecami, toleranciou v malých záležitostiach, malými úsmevnými gestami (najmä vtedy, keď by sme chceli povedať nejaké škaredé slovo)… až po obetu seba samých, po obetu vlastného života. Teda trpezlivosť. Ide o známy postoj, o ktorom hovorí svätý Pavol: „nosiť na pleciach“ (hypomoné). Podľa svätého Pavla pojem „nosiť na pleciach“ je kresťanskou čnosťou… Trpezlivosť! Bez trpezlivosti (teda bez schopnosti trpieť; teda bez akceptovania trpezlivosti) je zasvätený život neúplný, polovičatý. Napríklad, bez trpezlivosti možno chápať aj vnútorné vojny v rámci nejakej rehoľnej kongregácie, pretože jej členovia nemali dostatok trpezlivosti sa navzájom znášať a zvyčajne víťazí nie „lepšia“, ale najsilnejšia strana; ale aj tá strana, ktorá bola porazená, nie vždy je najlepšia, pretože je netrpezlivá. Bez trpezlivosti možno chápať aj rôzne druhy karierizmu počas generálnych kapitúl alebo snaha vytvárať určité „záujmové skupiny“… To sú dva príklady, ktoré uvádzam. Vy asi neviete, aké veľké množstvo problémov, vnútorných vojen, hádok prichádza k msgr. Carballovi! [tajomníkovi Kongregácie]. Lenže on pochádza z Galície a všetko to dokáže zniesť. Teda byť trpezlivými! Navzájom sa znášať!

Netreba sa snažiť iba o trpezlivosť v komunitnom živote, ale aj o trpezlivosť pred utrpením sveta. Niesť na pleciach problémy, utrpenie sveta. Stotožniť sa s trpezlivosťou tak, ako sa s ňou stotožnil Ježiš pri vykúpení sveta. Toto je kľúčový bod nie preto, aby sme sa vyhli týmto interným hádkam, ktoré sú na pohoršenie, ale aby sme sa stali zasvätenými osobami a vedeli rozlišovať.

Treba byť trpezlivými aj pred spoločnými problémami zasväteného života: napríklad pri nedostatku povolaní. „Nevieme, čo máme robiť, pretože nemáme povolania… Zatvorili sme tri domy…“ Takto sa sťažujeme každý deň, počúvate to na vlastné uši a počúvate to aj srdcom. Nové povolania neprichádzajú. A keď nám táto trpezlivosť chýba?… To, čo teraz hovorím, sa už stalo a sa stáva aj teraz: poznám aspoň dva prípady v istom príliš sekularizovanom štáte a týka sa to dvoch kongregácií, respektíve dvoch provincií. Provincia sa vydala cestou zosvetštenia, „ars bene moriendi – umením dobre zomrieť“, zaujala postoj, aby mohla dobre zomrieť. Čo to znamená pre túto provinciu, teda pre dve provincie dvoch rozličných kongregácií? „Prestaneme prijímať [tých málo mladých ] do noviciátu a my tu zostarneme až do smrti.“ Kongregácia na tom mieste skončila. To, čo hovorím, nie sú bájky: hovorím o dvoch mužských provinciách, ktoré urobili toto rozhodnutie; sú to provincie dvoch rehoľných kongregácií. Ak chýba trpezlivosť, skončíme s „ars bene moriendi“. Chýba trpezlivosť a neprichádzajú povolania? Začneme predávať [domy] a sme naviazaní na peniaze bez toho, aby sme pozerali, čo by sa mohlo udiať v budúcnosti. Keď nejaká kongregácia začína byť naviazaná na peniaze, to znamená, že sa blíži k smrti. Nie je trpezlivá a podlieha nedostatočnej chudobe.

Treba si položiť otázku. To, čo sa udialo v uvedených dvoch provinciách, ktoré sa rozhodli pre „ars bene moriendi“, nedeje sa aj v mojom srdci? Moja trpezlivosť sa už skončila a idem dopredu tým, že iba živorím? Bez trpezlivosti nemožno byť veľkorysým, nemožno nasledovať Pána: začneme podliehať únave. Nasledujeme ho iba po určitú hranicu a pri prvej alebo druhej skúške povieme „čau“. Vyberiem si „umenie dobrej smrti“; môj zasvätený život prišiel až sem, tu si už zatváram srdce a ono vegetuje. Áno, je síce v stave milosti: „Otče, neskončím v pekle?“ Nie, pravdepodobne tam neskončíš. Avšak tvoj život?! Zriekol si sa možnosti stať sa otcom alebo si sa zriekla možnosti stať sa matkou rodiny, mať radosť z detí, vnukov, tohto všetkého a potom takto skočiť? „Umenie dobrej smrti“ je vlastne duchovnou eutanáziou zasväteného srdca, ktorý už nevládze, nemá odvahu nasledovať Pána. A už nikoho nepovoláva…

Teda začal som hovoriť o nedostatku povolaní, čo strpčuje našu dušu. „Nemám potomstvo,“ sťažoval sa náš otec Abrahám: „Pane, moje bohatstvo zdedí cudzinec.“ Pán mu povedal: „Buď trpezlivý. Budeš mať syna.“ – „Ako 90-ročný?“ No a jeho manželka stála pri okne (prepáčte, že to tak poviem, bola ako ostatné ženy, teda bola zvedavá; ide však o kvalitu žien, ktoré sú zvedavé na to, či niečo bude dobré alebo zlé) a sa usmievala, pretože si pomyslela: „Ja ako 90-ročná a môj skoro 100-ročný manžel budeme mať dieťa?“ „Trpezlivosť,“ povedal Pán. Mať nádej a ísť vpred, stále vpred, opakujem, stále vpred.

Všímajte si teda tieto tri slová: modlitbu, chudobu a trpezlivosť. Buďte pozorní a pozorné! Som presvedčený, že v tomto zmysle sa budú Pánovi páčiť (dovolím si použiť slovo, ktoré sa mi nepáči) radikálne voľby, ktoré robí osoba alebo komunita. Dôležité je, aby sme stavili na tieto tri veci.

Ďakujem vám, že ste trpezlivo počúvali tento môj „zbožný príhovor“ [smiech a potlesk]. Vrelá vďaka. Prajem vám, aby ste boli plodní a plodné. Nikdy nevieš, akými cestami sa prejaví tvoja plodnosť, ale ak sa modlíš, ak si chudobný, trpezlivý, buď si istý, že budeš plodný, plodná. Ako? Pán ti to ukáže „na druhej strane“. Je to recept na plodnosť. Staneš sa otcom, matkou – to je plodnosť. Zasvätenému životu prajem, aby bol plodným.

Ďakujem ešte raz. Pokračujte v začatom prehlbovaní, pracujte, navrhnite dobré riešenia, no nech sú vždy v súlade s tým, čo chce Ježiš. A keď si spomeniete na prvé slovo, teda na modlitbu, tak si spomeňte aj na mňa a pomodlite sa za mňa. Ďakujem.

A teraz sa pomodlime k Panne Márii: „Zdravasʼ, Mária…“

[Požehnanie]

Prajem vám pekný deň!

 

Preklad Štefan Turanský SDB

Foto: AP
-fc-