Spolu s desiatkami zástupcov rozličných foriem zasväteného života a predstavenými vatikánskej kongregácie pre rehoľníkov slávil pápež František na sviatok Obetovania Pána 2. februára večer o 17.30 svätú omšu v zadnej lodi Baziliky sv. Petra, spojenú so vstupným obradom svetla. Už po 25. raz sa tento sviatok slávil v Cirkvi ako Deň zasväteného života. Prinášame v plnom znení homíliu Svätého Otca.
Simeon – píše sv. Lukáš – «očakával potechu Izraela» (Lk 2,25). Vystupujúc do chrámu, keď tam Mária a Jozef prinášajú Ježiša, prijíma do náručia Mesiáša. Tým, kto v Dieťati rozpoznáva svetlo, ktoré prišlo osvietiť pohanov, je už zostarnutý muž, ktorý s trpezlivosťou očakával naplnenie Pánových prísľubov. Očakával trpezlivo.
Simeonova trpezlivosť. Pozrime sa zblízka na trpezlivosť tohto starca. Po celý život bol v očakávaní a praktizoval trpezlivosť srdca. V modlitbe sa naučil, že Boh neprichádza v mimoriadnych udalostiach, ale napĺňa svoje dielo v zdanlivej monotónnosti našich dní, v niekedy únavnom rytme činností, v tých drobných veciach, v ktorých húževnato a s pokorou pokračujeme, snažiac sa konať jeho vôľu.
Trpezlivo kráčajúc, Simeon sa nenechal zunovať ubiehaním času. Už sa mu nakopili roky, a predsa plameň jeho srdca ešte stále horí; vo svojom dlhom živote bol občas zranený i sklamaný, a predsa nestratil nádej. S trpezlivosťou si uchováva prísľub – uchovávať si prísľub –, bez toho, aby sa nechal zožierať trpkosťou z ubehnutého času či rezignovanou melanchóliou, ktorá sa objavuje, keď prichádzame k súmraku života. Nádej z očakávania sa v ňom pretavila do každodennej trpezlivosti toho, kto i napriek všetkému zostal bdelým, až kým konečne „jeho oči uvideli spásu“ (porov. Lk 2,30).
A ja si kladiem otázku: odkiaľ sa Simeon naučil tejto trpezlivosti? Prijal ju z modlitby a zo života svojho ľudu, ktorý v Pánovi vždy rozpoznal «milostivého a láskavého Boha, zhovievavého, veľmi milosrdného a verného» (Ex 34,6); rozpoznal Otca, ktorý sa ani tvárou v tvár odmietaniu a nevernosti neunaví, ale naopak, „pozhovie po mnohé roky“, ako hovorí Nehemiáš (porov. Neh 9,30), aby dal zakaždým možnosť obrátenia.
Simeonova trpezlivosť je teda zrkadlom Božej trpezlivosti. Z modlitby a dejín svojho ľudu sa Simeon naučil, že Boh je trpezlivý. Jeho trpezlivosťou – zdôrazňuje sv. Pavol – nás «chce priviesť k pokániu» (Rim 2,4). Rád pripomeniem Romana Guardiniho, ktorý hovorieval: trpezlivosť je spôsob, akým Boh odpovedá na našu slabosť, aby nám daroval čas na zmenu (porov. Glaubenserkenntnis, Würzburg 1949, 28).
A predovšetkým Mesiáš, Ježiš, ktorého Simeon drží v náručí, nám odhaľuje trpezlivosť Boha, Otca, ktorý nám prejavuje milosrdenstvo a volá nás až do poslednej hodiny, ktorý nevyžaduje dokonalosť, ale ťah srdca, ktorý otvára nové možnosti tam, kde sa všetko zdá byť stratené, ktorý sa v našom vnútri snaží otvoriť štrbinku aj vtedy, keď je naše srdce uzavreté, ktorý necháva rásť dobrú pšenicu nevytrhávajúc kúkoľ.
Toto je dôvod našej nádeje: Boh nás očakáva bez toho, že sa niekedy unavil. – Boh nás očakáva bez toho, že sa niekedy unavil, a toto je dôvod našej nádeje. – Keď sa vzďaľujeme, prichádza nás hľadať, keď padáme na zem, dvíha nás, keď sa vraciame k nemu, po tom, ako sme zblúdili, očakáva nás s otvoreným náručím. Jeho láska sa nemeria na vážkach našich ľudských kalkulácií, ale vždy nám vlieva odvahu začať odznova. Učí nás pružnosti, odvahe nanovo začínať, stále, dennodenne. Po pádoch vždy nanovo začínať. On je trpezlivý.
A pozrime sa na našu trpezlivosť. Všimnime si trpezlivosť Boha i Simeonovu trpezlivosť, pre náš zasvätený život. A položme si otázku: čo je trpezlivosť? Zaiste nie je jednoduchou toleranciou ťažkostí či fatalistickým znášaním protivenstiev. Trpezlivosť nie je znakom slabosti: je pevnosťou ducha, ktorá nás robí schopnými „niesť ťarchu“, znášať – znášať ťachu osobných i komunitných problémov, dáva nám prijímať odlišnosť druhého, dáva nám vytrvať v dobrom, aj keď sa všetko zdá byť zbytočné, dáva nám zotrvať v kráčaní, aj vtedy, keď na nás doľahne omrzenosť a apatia.
Chcel by som naznačiť tri miesta, na ktorých sa trpezlivosť konkretizuje.
Prvým je náš osobný život. Jedného dňa sme odpovedali na Pánovo volanie, a s elánom a veľkodušnosťou sme sa mu ponúkli. Pozdĺž cesty, spolu s útechami, prijali sme aj sklamania a frustrácie. Nikedy entuziazmu našej práce nezodpovedá výsledok, v ktorý sme dúfali, naše rozsievanie, zdá sa, neprináša primerané plody, horlivosť modlitby ochabuje a nie sme vždy imúnni voči duchovnej vyprahnutosti.
Môže sa stať, v našom živote zasvätených, že sa nádej nahlodá pre nenaplnené očakávania. Musíme mať trpezlivosť so sebou samými a s dôverou očakávať časy a spôsoby Boha: On je verný svojim prísľubom. Toto je ten základný kameň: On je verný svojim prísľubom. Pripomenúť si to nám umožňuje znovu premyslieť cesty, upevniť naše sny, bez toho, aby sme podľahli vnútornému smútku a malomyseľnosti.
Bratia a sestry, vnútorný smútok v nás zasvätených je červ, je to červ, ktorý nás rozožiera zvnútra. Utečte pred vútorným smútkom!
Druhé miesto, na ktorom sa trpezlivosť konkretizuje: komunitný život. Ľudské vzťahy, najmä keď ide o zdieľanie projektu života a apoštolskej činnosti, nie sú vždy pokojné, to vieme všetci. Niekedy sa rodia konflikty a nemožno vyžadovať okamžité riešenie, ani sa nesmie náhlivo posudzovať osoba či situácia: treba si udržať správny odstup, snažiť sa nestratiť pokoj, počkať na lepší čas, aby sa veci vyjasnili v láske a v pravde.
Nenechať sa zmiasť búrkami. V zajtrajšom čítaní v breviári je jeden pekny úryvok od Diadocha Foticenského o duchovnom rozlišovaní, a hovorí toto: „Keď je more rozbúrené, ryby nevidno, ale keď je pokojné, možno ich uvidieť.“ Nikdy nebudeme môcť robiť dobré rozlišovanie, vidieť pravdu, ak je naše srdce rozbúrené a netrpezlivé. Nikdy.
V našich komunitách je potrebná táto vzájomná trpezlivosť: znášať, čiže niesť na vlastných pleciach život brata alebo sestry, aj ich slabosti a chyby. Všetky. Pamätajme si toto: Pán nás nevolá, aby sme boli sólistami – je ich v Cirkvi tak veľa, to vieme –; nie, nevolá nás k tomu, aby sme boli sólisti, ale aby sme boli súčasťou zboru, ktorý sa niekedy rozladí, ale musí vždy znovu skúšať spievať spoločne.
Napokon, tretím „miestom“ je trpezlivosť vo vzťahu k svetu. Simeon a Anna v srdci pestujú nádej ohlasovanú prorokmi, aj keď sa jej uskutočnenie oneskoruje a len pomaly rastie uprostred neverností a ruín sveta. Oni neintonujú lamentácie kvôli veciam, čo sa nedaria, ale s trpezlivosťou očakávajú svetlo v temnotách dejín. Očakávať svetlo v temnote dejín. Očakávať svetlo v temnote vlastnej komunity.
Potrebujeme túto trpezlivosť, aby sme sa nestali väzňami lamentovania. Niektorí sú majstrami v lamentovaní, sú doktormi lamentácie, sú bravúrni v horekovaní! Nie, lamentácia nás uväzňuje. „Svet nás už nepočúva“ – toľkokrát to začujeme –, „nemáme už povolania, musíme zatvoriť dom“, „žijeme v ťažkých časoch“ – „Nuž, mne to nemusíte vykladať!…“ Takto sa začína duet lamentácií.
Niekedy sa stane, že tej trpezlivosti, s ktorou Boh pracuje na pôde dejín a pracuje aj na pôde nášho srdca, oponujeme netrpezlivosťou človeka, ktorý všetko hneď súdi: teraz, alebo nikdy, zaraz a hneď. A tak strácame tú čnosť, tú „malú“, ale najkrajšiu: nádej. Toľkých zasvätených a zasvätené som videl, ako strácajú nádej. Jednoducho pre netrpezlivosť.
Trpezlivosť nám pomáha hľadieť na nás samých, na naše spoločenstvá a na svet s milosrdenstvom. Môžeme sa pýtať: prijímame trpezlivosť Ducha do nášho života? V našich komunitách, nesieme si vzájomne bremená a prejavujeme radosť z bratského života? A vo vzťahu k svetu, konáme svoju službu s trpezlivosťou, alebo súdime so strohosťou?
Sú to výzvy pre náš zasvätený život: nesmieme sa zastaviť v nostalgii minulosti alebo sa obmedziť na opakovanie toho, čo vždy bolo, ani sa dennodenne sťažovať. Potrebujeme odvážnu trpezlivosť, aby sme kráčali, objavovali nové cesty a hľadali, čo nám Duch Svätý vnuká. A toto sa robí s pokorou, s jednoduchosťou, bez veľkej propagandy, bez veľkej reklamy.
Kontemplujme trpezlivosť Boha a úpenlivo prosme o dôverujúcu trpezlivosť Simeona a tiež Anny, aby aj naše oči mohli vidieť svetlo spásy a priniesť ho celému svetu, tak ako ho priniesli v chválospeve títo dvaja starci.
Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rádia